Počas jedného z nich, ktorý sa uskutočnil v bratislavskom klube Randal, nahrala živý album a DVD. Ventil RG vznikol koncom 70. rokov a rozpadol sa v polovici 80. rokov. Na troskách skupiny neskôr vznikla známa skupina Vidiek. „Chceli sme, aby spomienka na Ventil bola dokonalá,“ hovorí o albume Randal 2007 Ján Kuric s bubeníkom Oňom Tomčalom, ktorí kedysi pôsobili v tejto kapele a dnes zarezávajú vo Vidieku.
O tejto polozakázanej skupine sme sa s nimi porozprávali v jednej z bratislavských reštaurácií.
Prečo ste dali po toľkých rokoch opäť dohromady Ventil RG?
KURIC: „Bolo to hlavne pre našu obľúbenú skupinu The Specials, ktorá koncertovala na Slovensku a nás oslovili, či by sme im neurobili predkapelu. Spolu s tým nám napadlo, či by sme neurobili z tohto koncertu aj záznam. Prišlo nám, že pesničky Ventilu, aj keď majú svoj vek, sú stále dobré. Aj preto sme nahrali CD a DVD, že sa nám zdajú aktuálne aj v súčasnosti.“
To je pravda, hlavne pieseň Tatry 2000, akási apokalyptická vízia hôr, kde okrem iného spievate: „Nevrav mi, že nevidíš Tatry v roku 2000.“ Toto vaše proroctvo sa po ekologickej katastrofe v podstate naplnilo, nie?
KURIC: „Presne sa to stalo. A môže to byť horšie. Damoklov meč nad Tatrami stále visí. Boli sme Sibyla s Nostradamom dohromady.“
Tak keď ste takí jasnovidci, zaujíma ma, kedy vznikla pieseň Radšej byť dnes aktívny s dodatkom ako zajtra rádioaktívny. Pred Černobyľom alebo po ňom?
KURIC: „Pred! My sa len modlíme, aby sa niečo podobné nestalo pri Trnave alebo v Leviciach. Vždy, keď idem okolo Jaslovských Bohuníc, tak mi napadne táto pieseň. Keď buchol Černobyľ, už sme hrali s Vidiekom.“
TOMČALA: „Niečo na tom je. Ventil mal jednu pieseň: Ešte má čas písať testament. Zakázali nám ju hrať na jednom českom festivale, pretože v tom čase umierali ruskí pohlavári ako na bežiacom páse. Mám pocit, že sa za chvíľu začneme báť našich pesničiek!“
Ako vlastne vznikol Ventil RG?
TOMČALA: „Tak, že sme boli partiou priateľov, ktorí si kúpili nástroje a začali hrať. Pôvodne sme sa volali Krach a hrali sme punk.“
KURIC: „Nám ako dedinským chlapcom sa vtedy páčil strednoprúdový rock ako Slade, Gary Glitter a podobne. Chceli sme mať dlhé vlasy, ale každý druhý týždeň sme museli chodiť k holičovi. Plakali sme, ale keď sme videli punkrock v rakúskej televízii, tak sme vyšli na ulicu a hovorili sme si: To je presne to! Odvtedy sme chodili k holičovi každý týždeň ostrihať sa na ježka! Vyhovovala nám jednoduchosť punkovej hudby a jej odkaz. Najprv nás ohúrili Sex Pistols a The Clash, potom prišli Madness a The Specials, ktorí hrali v princípe to isté ako my. No možno trochu lepšie!“ (smiech)
Ventil RG bol kultovou skupinou 80. rokov. Prečo ste si vyslúžili túto nálepku?
KURIC: „Ale my sme vôbec vtedy nevedeli o tom, že sme kultovou skupinou. O tom sa dozvedáme až spätne. Považovali sme sa za obyčajných chlapcov z dediny, ktorí hrali niečo medzi punkom a ska. Dokonca sme ani nevedeli, že hráme reggae a ska. O tom sme sa dočítali v regionálnych novinách. Nemali sme nijaké maniere a hrali sme hudbu, ktorú vtedy v Československu robil len málokto. Mali nás radi mladí ľudia zo sociálne slabších skupín, pretože aj za socializmu boli chudobnejší aj bohatší. Boli sme takí istí ako naše publikum.“
Súviselo to aj s tým, že ste boli v podstate zakázaní a nemohli ste nahrať album?
KURIC: „Určite k tomu prispelo, že sme vôbec neboli v médiách. Nemohli sme nahrávať, neboli sme v telke. Pritom sme veľmi veľa hrali. To, čo je zakázané, je asi zaujímavejšie ako to, čo sa preferuje. My sme sa nestotožňovali s tým, čo sa vtedy dialo v slovenskej hudbe. Okrem toho eštebáci vedeli, že moja sestra zdrhla do Austrálie, a spojovali ma s tým. Čudne sme sa obliekali, mali sme veľa donášačov. Ale neboli sme disidenti. Jednoducho nás nemali rady kruhy, ktoré rozhodovali, kto bude slávny a kto nie.“
Ako ste prijali nedávno správu, že repeťácky spevák Robo Kazík bol z tých, ktorí na vás donášali na ŠtB?
KURIC: „Dokonca nám napadlo, že by novú platňu Ventilu krstil práve Kazík! (smiech). Ale vtedy to nebola príliš sranda. Milan Tomčala, ktorý už nie je medzi nami, bol na Februárke na výsluchu a vrátil sa dosť zničený. Na dobráka, chlapca z dediny, hučali nejakí páni v čiernych kabátoch. Vtedy sme nerozmýšľali moc nad tým, že sme utláčaní. Brali sme to ako fakt, že tak to má byť. A neboli sme na nikoho nahnevaní. Dnes nie som naštvaný ani na Roba Kazíka. Možno je dobré, že na nás bonzoval. Odvtedy sme ako hudobníci vyzreli a mohli sme nahrať pesničky Ventilu, aby zneli dobre.“
Prečo vlastne skončil Ventil?
KURIC: „Mali sme víziu, ktorú sme po osemdesiatom piatom stratili. V kapele sa vystriedalo až štrnásť ľudí. Prešľapovali sme na mieste, nikam to nesmerovalo. Tak sme to rozpustili. Počkal som na Oňa, kým sa vráti z vojny, a založili sme skupinu Vidiek. Prvá pieseň, ktorá vznikla, sa volala Vidiečan.“
Tá sláva prišla až s Vidiekom.
KURIC: „Ani počas Vidieka o nás pekne nerozprávali. Ešte mám odložený článok z Pravdy, kde sa autor čudoval, prečo existuje táto skupina, prečo nás nikto nezakázal. Ani vtedy sme nemohli nahrávať. Mali sme však šťastie. Robo Grigorov emigroval a v štúdiách Opusu vznikla časová diera, pretože akurát mal nahrávať nový album. Pomohli nám priatelia z Opusu, ktorí nás pretlačili s veľkou nevôľou vtedajšieho riaditeľa do štúdia a nahrali sme platňu Nechajte si ju!“
Tá spôsobila veľký tresk v Československu. Ako si na to spomínate?
KURIC: „Dostal som veľa otázok, ako sme vtedy brali slávu. Pravda je taká, že sme vôbec nevedeli, že sme slávni. Každý deň ráno sme chodili do práce s Oňom v montérkach cez vrátnicu Výskumného ústavu poľnohospodárskej techniky v Rovinke. Nikdy sme nepatrili na vrchol. Vidiek je niekde medzi mainstreamom a undergroundom. Nikto nás nevie zadefinovať, ale v princípe je to jedno.“
Chceli sme mať dlhé vlasy, ale stále sme museli chodiť k holičovi. Plakali sme, ale keď sme videli punkrock v rakúskej televízii, tak sme si hovorili: To je presne to! Odvtedy sme chodili k holičovi každý týždeň ostrihať sa na ježka!
