„Ako fotograf som sa cítil dobre, lebo som ukazoval ľuďom to, okolo čoho chodili denne a nevideli to. Až fotografia ich prebúdzala, aby sa nad skutočnosťou zamýšľali,“ spomína Ľubo Stacho na obdobie, keď chodieval so svojím fotoaparátom na Obchodnú ulicu v Bratislave.
Paradoxne exotické
Písali sa 80. roky a podnetov na tejto vtedajšej „tepne Bratislavy“ mal dosť: napríklad výklad obchodu Hydina raz „vystavoval“ spolu so svojimi mäsovými konzervami portrét Vladimíra Iľjiča Lenina, inokedy Klementa Gottwalda. Aj tento cyklus sa nachádza na tejto prehliadke.
Otáznik pri názve tejto výstavy je veľmi sympatický. Stratený čas? sa pýta na obdobie medzi rokmi 1969 až 1989 a odpoveď si divák skladá z vyše tisíc dokumentárnych fotografií, ktoré až do marca visia na dvoch poschodiach v SNG.
Ten otáznik je sympatický najmä tým, že na rozdiel od toho obdobia je slobodný. A tá výstava? Trpezlivosť kurátorov Petry Hanákovej a Aurela Hrabušického, ktorí sa dva roky prehrábávali v archívoch, priniesla ovocie. Chutí vzácne až priam exoticky ako vianočné banány vystáte v dvojhodinovom rade. Je jedno, či si na ten „šor“ návštevník pamätá len matne alebo až príliš živo. Ešte aj tie kvetináče a zeleň vo výstavných sieňach SNG sú schválne dobovo nevkusné.
Kvalitní amatéri vládli
O blízky pocit minulosti sa postará osemdesiat fotografov. Sú medzi nimi dve skupiny - profesionáli aj amatérski fotografi. Kurátori aj vystavujúci sa zhodli v jednom: amatérska fotografia mala vtedy oveľa vyššiu úroveň. „Dnes stačí, že niekto s kvalitnou technikou cestuje do zahraničia a má dobré píár,“ tvrdí Aurel Hrabušický.
Vieme, vtedy nebol na trhu každý deň dokonalejší fotoaparát. A aj námety boli „trochu“ obmedzené - výklady s pančuškami, socialistická výstavba panelákov v podobne raketovom tempe ako tie dnešné mrakodrapy, prvomájové holubice. A tak fotografi utekali - do súkromia, na internáty a do rodín, na diskotéku alebo na východ do rómskych osád.
„V tých rokoch bola amatérska fotografia silná. Obyčajní ľudia prinášali dokumenty z obyčajného života a tieto fotografie sa tríbili na amatérskych výstavách, ktoré v tom čase ovládali múdri ľudia. Púšťali snímky, ktore medzi riadkami nesmierne veľa vypovedali o zriadení. Raz sme pre amatérsku fotografickú výstavu museli ísť až na ústredný výbor komunistickej strany. Dotyčný aparátčik cítil, ze tá fotka triafa do čierneho, ale viacvýznamovosť obrazu nám dávala možnosť rozptýliť jeho oprávnené obavy,“ spomína Stacho.
„Niektoré snímky sú zle nazväčšované, ale informačne nabité a tematicky dominantné,“ tvrdí Hanáková. Iné, možno až príliš „profícky“ nazväčšované, tam nie sú. Napríklad Karola Kállaya. Kurátori to vysvetlili decentne: trošku sa vzďaľuje myšlienke výstavy, keďže v tých rokoch cestovať mohol. A Stratený čas? je predsa o Slovensku.
Farebných snímok tu, pochopiteľne, nájdeme málo. Ale jedna farba je u jedného fotografa veľmi agresívna. Červenú optiku ideológie zachytáva, pre mnohých možno prekvapivo, Ján Budaj.
A najvýraznejšie vizuálne lahôdky na výstave? Čo iné to môže byť ako snímky spartakiádnych zostáv, štadión plný radostných ľudí v akrobatických zoskupeniach?
Ďaleko od lacného sentimentu
V Prahe sa tento rok konala výstava Husákovo 3 + 1, ktorá pripomenula normalizačnú estetiku cez pohľad do socialistického bytu. Fotografie v Bratislave sú rozdelené do tematických okruhov a takto sa spolu s históriou dokumentárnej fotografie v rokoch 1969 - 1989 nachádzajú aj v rovnako nazvanom katalógu. Nehrajú na lacný sentiment za sifónom a halucinačnými tapetami.
Sú situačne hutné, reflektujú to, čo napríklad slovenský film po roku 1989 odmieta vidieť: naše malé dejiny a veľké životy a najmä to, či a ako úzko súvisia s dobovou ideológiou.
„Možno treba ísť na výstavu dvakrát, je toho veľa,“ priznáva Petra Hanáková. Je toho naozaj dosť. Úžasný kus práce, dobových fotografov aj kurátorov.
Ako hovorí Ľubo Stacho: „Na tejto výstave priniesla fotografia svedectvo na plné pecky.“
