Predstavte si vernisáž, na ktorú vystavujúci, v tomto prípade šiesti fotografovia z Kosova, neprídu. Nie preto, že by nemali čas. Ich príchod na Slovensko rovná sa nekonečné obštrukcie. Presne preto bola vernisáž výstavy Kosovo zvnútra v Stredoeurópskom dome fotografia smutná.
Andreja Bána netreba predstavovať. Keď v jednom z najkrajších miest v Kosove Prizreni debatujete s riaditeľom filmového festivalu Vetonom Nurkollarim, on sám o ňom začne rozprávať. „Chodí sem často a fotografuje.“ Niekedy v blízkej budúcnosti sa zrejme dočkáme aj Bánovej knihy o Kosove.
Tentoraz však nevystavuje on, ale kosovskí fotografi. Andrej Bán je „len“ kurátor prehliadky v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici v Bratislave Kosovo zvnútra, ktorá potrvá do 6. januára.
Šesť kosovských fotografov prináša šesť rozdielnych pohľadov na juhosrbskú „krajinu-nekrajinu“, ktorá je v poslednom čase príliš skloňovaná. No výsledok bude zrejme taký, že isté vojenské rovnošaty sa vymenia za iné.
„Silné na tej výstave je najmä to, že prináša osobné svedectvo ľudí zvnútra, nie fotografov z cudziny, akým som napokon aj ja,“ komentuje prehliadku Bán.
Rozpadnutá nádej
Každý z tejto šestky má svoju tému a svoj rukopis. Jeden sa potuluje po kosovskej krajine a vidí ju čiernobielo, ďalší zachytáva jej chudobu. Aj forma (u jedného čiernobiele snímky, u ďalšieho farebné) a úroveň lietajú po rozsiahlej stupnici. Veľmi silné sú súbory Zmiznutí, Rómovia, Fanúšikovia a najmä Tradície.
Fotografie zmiznutých ľudí aj dnes lemujú ulice v Kosove. „Sedem a pol roka po vojne ešte ostáva 2202 osôb nezvestných. Žijú alebo sú už po smrti?“ pýta sa autor súboru. Tváre na snímkach Zmiznutí sú poznačené časom, a preto ťažko rozpoznateľné. Črty sa rozpadávajú ako nádej tých, ktorí zostali.
Fotograf cyklu Fanúšikovia ukazuje, že práve šport slúži ľuďom vyjadrovať nespokojnosť s vládou alebo so súčasnou situáciou v Kosove. Samozrejme, bublajúce etnické či národnostné pocity poznajú nielen kosovskí fanúšikovia. Tribúny štadiónov hovoria o náladách v spoločnosti niekedy viac než prieskumy agentúr.
„V priebehu stáročí na Kosove zanechali stopy vlny kultúrnych cunami,“ píše úvod k súboru Tradície autor. A tak sa to tu poriadne a pôsobivo mieša – rituály dervišov, svaly zápasníkov, chlapčenské obriezky. To len tak, ak by mal niekto pocit, že táto krajina tu pred pár rokmi nebola.
O mená nejde
Uvádzať konkrétne mená šiestich Kosovčanov asi nemá zmysel. V tejto zostave sa už objavili – v španielskom fotografickom časopise Ojo De Pez, ale zrejme by sa nikomu z nás pri nich v hlave nerozsvietila asociačná žiarovka.
Ide skôr o meno tejto provincie a o to, či sa čoskoro zapíše do zoznamu svetových krajín. Takže ide teda o veľa, napokon Kosovčania očakávajú vyhlásenie nezávislosti už pekne dlho. Len predstavy o štatúte Kosova sú nezlučiteľné. Kosovčanom ide o nezávislosť, Srbom o silné Srbsko, Bezpečnostnej rade o bezpečnosť a Rusku a Slovensku o to, aby nevznikol „nebezpečný precedens“.
Našťastie sme v galérii. S fotografiami, ktoré nám pomôžu pochopiť, čo si pod tým módnym slovíčkom „Kosovo“ vlastne máme predstaviť.
