BRATISLAVA 26. decembra (SITA) - Herečka a šansoniérka Maria Magdalena Dietrich von Losch by 27. decembra tohto roku oslávila 106. narodeniny. Narodila sa v roku 1901 v Berlíne, 6. marca 1937 sa z nej stala Američanka a 6. mája 1992 zomrela v Paríži.
Marlene pochádzala zo starej stavovskej rodiny. Jej otec pôsobil ako armádny dôstojník. Keďže mal mnoho pracovných povinností, Marlene a jej staršia sestra ho veľmi nepoznali. Zomrel, keď mala iba jedenásť rokov. Marlenina prísna matka sa potom vydala za Eduarda von Loscha, ktorý sa stal jej adoptívnym otcom. Von Losch ale tiež zomrel predčasne. Už v tom čase milovala hudbu a zúčastňovala sa na mnohých koncertoch. Učarovala jej hra na klavíri, ale hlavne na husliach a štúdium cudzích jazykov. Čoskoro sa však oveľa viac začala zaujímať o spev a herectvo. Zranenie, pre ktoré husle odložila, napokon rozhodlo o jej ďalšej budúcnosti. Nikdy totiž nechcela byť iba priemernou umelkyňou. V roku 1921 sa teda prihlásila do hereckej školy Maxa Reinhardta.
S nemeckou kabaretnou scénou sa zoznámila v 20. rokoch 20. storočia. Marlene začala spievať a počas jednej noci dokázala hosťovať v niekoľkých hrách. Snažila sa uspieť aj na viacerých konkurzoch do filmov, no vždy sa jej na filmovom plátne ušlo iba zopár sekúnd pozornosti. V rokoch 1922 až 1929 napriek ťažkým začiatkom hrala takmer v dvadsiatich nemých filmoch. Debutovala v roku 1922 snímkou Napoleonov mladší brat, nasledoval film Tragédia lásky (1923). Počas nakrúcania druhého z nich sa stretla s asistentom réžie Rudolfom Sieberom, ktorého si v roku 1924 vzala. Ich manželstvo sa skončilo v roku 1976, keď Sieber zomrel. V skutočnosti spolu žili iba päť rokov a Marlene mu porodila dcéru Mariu.
V roku 1929 ju počas kabaretného vystúpenia uvidel Josef von Sternberg a onedlho prijala jeho ponuku účinkovať vo filme Modrý anjel (1930). Mal to byť vôbec prvý nemecký celovečerný film s hovoreným slovom. V deň jeho premiéry odcestovala Marlene do Spojených štátov.
V roku 1930 účinkovala aj v prvom americkom filme - Maroko. Hollywoodu sa zapáčila natoľko, že z ponúk režisérov a producentov si mohla vyberať. Zrazu sa z nej stala najlepšie zarábajúca herečka tej doby. Mohla hrať v tom najnudnejšom filme na svete, no aj tak diváci do kina prišli.
S von Sternbergom nakrútila ešte päť filmov. V roku 1932 zažiarila ako prostitútka vo filme Šanghajský expres, nasledoval prepadák v podobe filmu Plavovlasá Venuša (1932). Marlene hrala po boku Caryho Granta zasa raz iba prostitútku. Mnohí si pri vyslovení jej mena podvedome vytvorili obraz ľahkej ženy, ktorá zaznávala akékoľvek morálne hodnoty. Je preto prirodzené, že túžila stvárniť vážne postavy. Jej cesty s von Sternbergom sa onedlho rozišli.
V tridsiatych rokoch začala vážne konkurovať Grete Garbo, po boku ktorej hrala ešte ako začínajúca herečka v roku 1925 vo filme Ulička. Šťastie sa na Marlene usmialo v roku 1939, keď dostala ponuku hrať vo westerne Destry s Jamesom Stewartom. Znamenalo to absolútny prelom v jej dovtedajšej filmovej kariére. Film a skutočnosť boli od seba ale na míle vzdialené. Nemecko rozpútalo najkrvavejšiu vojnu minulého storočia a Marlene začala inváziu na svet z televíznej obrazovky. V tom čase už bola americkou občiankou a počas druhej svetovej vojny pomáhala americkým vojakom. V rodnom Nemecku ju vyhlásili za zradkyňu a jej meno sa stalo symbolom bisexuality a posmeškov. "V Európe nezáleží na tom, či ste muž alebo žena. Milujeme sa tam s tým, kto nás priťahuje," vyhlasovala Marlene na americkej strane Atlantiku.
V 40. rokoch hrala vo filmoch ako Manpower (1941), The Spoilers (1942), The Lady Is Willing (1942), či Pittsburgh (1942). Potom sa znova vrátila k svojej speváckej kariére a priebežne nakrúcala filmy. Vystupovala v hudobných kluboch v Las Vegas a dostala sa až na Broadway. Sláva a davy obdivovateľov boli síce dôvodom, aby svoj úspech zapila dúškom šampanského, no ona sa s alkoholom kamarátila čoraz viac. Počas jedného vystúpenia pod vplyvom alkoholu dokonca spadla a zlomila si nohu. Bolo to v septembri 1975 v austrálskom Sydney a do šoubiznisu sa už nevrátila.
Posledných trinásť rokov jej života sa úplne izolovala od okolitého sveta, o žiare reflektorov nehovoriac. Posledné roky prežila v ústraní svojho apartmánu v Paríži. Skonala 6. mája 1992 v hlavnom meste Francúzska. Jej telo ale napokon previezli do Berlína, ktorému v závete odkázala niekoľko drobností z osobného vlastníctva.
SPRACOVANÉ PODĽA: www.csfd.cz, www.imdb.com, www.wikipedia.org.
