Väčšina ľudí ho pozná podľa šatky na hlave alebo modrých huslí, keby však jeho hudba bola iba záležitosť imidžu, už dávno by musel presedlať na pop. PAVEL ŠPORCL však stále robí klasiku a je o ňu záujem. Do Bratislavy prišiel po štyroch rokoch, opäť na pozvanie festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Pred koncertom sme sa stihli porozprávať aj o jeho novej nahrávke Vivaldiho Štyroch ročných období, aj o iných klasikoch, kritikoch a oknách na pódiu.
Na Bratislavské hudobné slávnosti ste tentoraz prišli zahrať husľový koncert od Richarda Straussa, čo nie je najefektnejšie číslo huslistického repertoáru. Prečo ste vybrali práve túto menej známu skladbu?
„Je jednoducho úžasná. Strauss ju napísal ako dvadsaťtriročný, je to ešte skôr skladba z obdobia romantizmu než jeho typické dielo. Vidí sa mi plná zamilovanosti a radosti zo života. Je to skrátka ukážka krásnej mladosti, veľmi pekný koncert, no zároveň veľmi náročný. Preto sa až tak často nehráva.“
Technicky náročné, no u publika oveľa populárnejšie sú však koncerty Brahmsa alebo Čajkovského.
„Krásne koncerty napísal aj Henry Vieuxtemps a tiež sa príliš často nehrávajú, hoci patria do základného huslistického repertoáru.“
Takže Strauss nebol nápad vedenia festivalu alebo Slovenskej filharmónie, ale váš?
„Áno, môj. Straussa som ponúkol festivalu aj preto, lebo práve tento koncert idem vo februári nahrávať pre Supraphon a je vždy dobré, keď si človek môže tú skladbu párkrát predtým zahrať na koncerte.“
Vidíte nejaký zásadný rozdiel medzi Bratislavskými hudobnými slávnosťami a festivalom Pražské jaro, kde ste tiež hrali?
„Prišiel som len dnes a po koncerte odchádzam. Iné koncerty nestihnem uvidieť, takže porovnávať by som si netrúfol. Poviem len toľko, že sú to naše najvýznamnejšie festivaly, a preto som veľmi rád, že som bol opäť pozvaný do Bratislavy.“
Počas sezóny u nás býva s návštevnosťou klasických koncertov často problém, no na festivale je takmer každý večer vypredaný, lebo ľudia sa chodia pozerať na hviezdy, ktoré hrajú efektné čísla. Vy ste zvolili osvedčenú skladbu namiesto koncertu na nové cédečko. Čo sa dá ešte nové povedať k Vivaldiho Štyrom ročným obdobiam?
„Je to úžasná vec, veľmi ju milujem. Stále sa v nej dá objavovať niečo nové. Sám Vivaldi ku každej časti napísal sonet, vlastne akýsi program, v ktorom vám hovorí, o čom presne by mala každá časť byť. V týchto mantineloch sa musí huslista pohybovať, no zároveň vám dávajú možnosť pohybovať sa v nich voľne, tak ako to cítite. A keďže ide o barokovú skladbu, je tam veľká sloboda v improvizáciách. Moju nahrávku som porovnával s niekoľkými ďalšími, ktoré mám doma, a myslím, že je určite dosť iná.“
VIDEO: Pavel Šporcl a Pražská komorní filharmonie hrajú Búrku z Vivaldiho Štyroch ročných období.
V čom konkrétne je tá nahrávka iná?
„Myslím si, že od prvej chvíle to budete počuť. To sa ťažko slovami vysvetľuje. Veľkú zásluhu na tom má aj Pražská komorná filharmónia, vďaka nej je nahrávka dobrá technicky, aj čo sa týka súhry. Na cédečku inak nájdete aj Bachov koncert pre dvojo huslí, kde som nahral oba party. Najskôr som spravil prvý part s orchestrom, keď sa to potom zostrihalo, dostal som slúchadlá a pridal druhý. Snažil som sa sám do seba trafiť, no myslel som si, že to bude o dosť jednoduchšie.“
A dirigoval to kto?
„Ja.“
Bacha aj Vivaldiho?
„Áno. To sa zvykne robiť bežne pri barokových skladbách. Ani neprišla reč na to, že by to mal dirigovať niekto iný.“
Takže hráči s tým nemali žiadny problém?
„Nahrávali to vybraní hráči Pražskej komornej filharmónie, ktorí sú úžasní. Takže všetko išlo úplne hladko.“
Štyri ročné obdobia sú takzvanou obávanou skladbou, ktorá na vás útočí takmer zovšadiaľ. Často sa hráva aj nahráva. Nemali ste trochu obavy priniesť na trh ďalšiu zo stovky verzií?
„Je škoda, že táto skladba je taká sprofanovaná. Veľa pokazili turistické koncerty, kde sa Vivaldi vrzúka od rána do večera a nedá sa často počúvať. Zídu sa náhodní muzikanti, ani neskúšajú, idú rovno hrať. O tom však tá nahrávka naozaj nie je.“
V repertoári máte veci od baroka až po 20. storočie. Je dnes nevyhnutné pre huslistu byť takto univerzálny?
„Ja sa špecializujem vždy na toho autora, ktorého práve hrám. Mám veľmi rád baroko a menej hrávané skladby, akou je napríklad tá Straussova. Nebránim sa odskokom do iných žánrov, ale klasika je stále na prvom mieste. Hral som však aj nové skladby súčasnej autorky Silvie Bodorovej alebo džezový koncert Josefa Vejvodu. A mám doma elektrické husle a k nim rôzne počítačové programy. Teším sa, až si konečne budem na ne môcť poriadne zahrať viac než päť minút. Niečo by som s tým chcel v budúcnosti vymyslieť.“
Takže vlastné skladateľské ambície?
„Buď tak, alebo sa spojím s niekým, kto má viac skúseností. Ale nejaké veľké ambície nemám. Stačí mi, keď si môžem skladať na koncerte.“
Čo to znamená skladať na koncerte?
„Keď mám okno a neviem, čo zahrať. S tým si dosť vystačím. Som k sebe dosť kritický, takže s tým, čo som doma zatiaľ potajomky zložil, nikam určite zatiaľ nevyleziem.“
Neskúšali ste to prepašovať do toho okna, keď vám vypadnú pôvodné noty?
„Vtedy je človek rád, že sa nájde (smiech).“
Vy ste na pódiu väčšinou bez partitúry, nie je riskantné hrávať spamäti?
„Hrám vždy spamäti. Ale je to trochu zveličenie, okná spravidla nemávam. Keď je najhoršie, vždy tam nejakých pár nôt dám. Vždy som sa zatiaľ, našťastie, dokázal vynájsť.“
Horšie by asi bolo, keby sa vám to v hlave poplietlo a napríklad v Šostakovičovi by odrazu zaznel povedzme Bach.
„Raz som na koncerte hral Ysayovu husľovú sonátu a v druhej vete som sa zrazu ocitol v Bachovej Chaconne. Tak som chvíľu hral Bacha a potom som sa – tak zľahka – vrátil do Ysaya.“
Všimol si to niekto?
„Práve, že nik. Akurát mi klavirista povedal, že sa mu to zdalo nejaké povedomejšie ako dovtedy. Keď sa niečo také stane, základ je, že to na vás nikto nesmie poznať. Teda vizuálne, že by človek začal robiť nejaké ksichty, to určite nie. Musíte hrať stále ďalej a modliť sa, že to dobre dopadne.“
Niektorí kritici vás berú aj s vaším imidžom, iní naopak. Beriete si aj vy niečo od kritikov?
„Existuje koncert Fritza Kreislera, ktorý ho napísal v štýle Vivaldiho. Keď som ho hral v pražskom Rudolfíne, v tretej časti som sa pomýlil. Je to totiž rondo, ktoré sa stále opakuje a ja som doňho práskol niečo úplne iné a na pár sekúnd sa v tom zamotal. A istý kritik napísal, že som hral úžasne, akurát škoda, že sme sa s orchestrom na chvíľu úplne rozpadli. Mal som radosť, že si to nik nevšimol, no hráči boli dosť naštvaní (smiech). Sme iba ľudia, každý sa môže pomýliť, aj kritik. Niekedy je kritika konštruktívna, inokedy zase už od začiatku negatívne naladená, pretože sa tomu kritikovi nepáčite. Z toho si nemôžete nič robiť.“
Nie všetci umelci to však tak berú. Pred časom šéfdirigent Českej filharmónie odstúpil pre jednu negatívnu recenziu v denníku.
„Z konštruktívnej kritiky sa snažím poučiť, často uznám, že má kritik pravdu. Ale najväčším kritikom som si aj tak ja sám. Kým sám seba dokážem kritizovať, je šanca, že sa budem zlepšovať. Keď si poviem, že som najlepší a všetkých budem ignorovať, to je cesta do pekla. Ale aby som prestal hrať pre nejakú recenziu na husle, tak to určite nie.“
Kto sú teda tí najlepší huslisti podľa vás?
„Napríklad Maxim Vengerov. Ten je výborný, úplná špička.“
Maxim Vengerov hral v Bratislave pred tromi rokmi, teraz je hosťom festivalu ďalší renomovaný huslista – Gidon Kremer. Čo si myslíte o ňom?
„Gidona som teraz videl na Pražskej jari a bolo to veľmi pekné.“
A čo mladé huslistky ako napríklad Hillary Hahn? Sú rovnako dobré?
„Dievčatá sú dobré. Sú pekné (smiech). To o Vengerovovi povedať nedokážem, v chlapoch sa nevyznám.“
Dá sa povedať, prečo je práve Vengerov taký dobrý?
„V jednej kritike o ňom napísali, že na čo siahne, to znie vždy lepšie ako od nejakého iného huslistu.“
Zahrať alebo nahrať nejakú skladbu inak ako všetci ostatní sa predsa snaží každý hudobník, nie?
„Určite. Bez toho by to nemalo zmysel robiť. Každej skladbe musí dať človek vždy maximum a snažiť sa, aby v nej znel len ako on sám.“
Uvidíme, či sa vám to podarí na Straussovom koncerte. Na ňom však Slovenskú filharmóniu už asi nebudete viesť vy, ale normálny dirigent.
„Hej, dirigent bude tentoraz normálny (smiech). Leoš Svárovský.“
