Každá krajina má svoje výstavné siene, galerijné priestory, umelcov, zberateľov, kurátorov, ktorí spoločne formulujú názor o dobe, spoločnosti, vládnucej paradigme. Súkromná zbierka súčasného umenia našich susedov z juhu je dôkazom toho, že aj rôznorodosť kurátorov môže zjednocovať a nie rozdeľovať.
V budapeštianskej budove s honosným názvom Palác umenia sídli Múzeum súčasného umenia – Ludwig Museum.
Nejde o palác v pravom zmysle slova, ale o budovu, ktorej veľkorysé výstavné dispozície návštevníkovi vyrážajú dych. Najmä ak vie, že Budapešťania stavbu komentujú ako komunistickú opachu.
Zarážajúca progresívnosť
Na troch rozmerných poschodiach tejto budovy sa verejnosti prezentuje príbeh dejín umenia 20. storočia cez tri stovky diel. Zbierkový fond sa zameriava najmä na druhú polovicu 20. storočia. Počnúc Pablom Picassom cez pop - artové kritiky konzumu Roya Lichtensteina, Andyho Warhola či Claesa Oldenburga zarazí diváka jedna vec – progresívnosť zbierky.
Jej cieľom totiž nie je len postaviť si „glamour vzhľad“ svetovej obrazárne na smerodajných menách dejín umenia, ale aj hľadať analógie a vzťahy medzi umením maďarským, stredoeurópskym a svetovým.
Kolekcia diel sa dá vnímať aj ako kvalitný púdrový zásyp na absenciu výchovy v oblasti umenia .
Niečo pre slovenského návštevníka
Každé poschodie má „svoje roky“ a svojich umelcov, ktorých tvorba je príznačná pre danú dobu. Divák sa môže stretnúť napríklad s dielami Chucka Closea, Davida Hockneyho, Karla Appela, Imreho Baku. No slovenského návštevníka múzea asi najviac poteší, že v múzeu nájde diela Ilony Németh a Romana Ondáka vystavené v medzinárodnom kontexte.
Némethovej tvorba priniesla do nášho vizuálneho umenia aktuálny ženský pohľad na umelecké dielo. Je držiteľkou viacerých ocenení, napokon nachádza sa medzi nimi aj cena Ludwig Museum z roku 2003.
Vo výbere múzea sa prezentuje so Súkromnou gynekologickou ambulanciou. Príznačné pre jej tvorbu je využívanie prírodných materiálov a vťahovanie diváka s jeho subjektívnymi predstavami do diela.
O osude moderného umenia
Druhým zástupcom zo Slovenska je Roman Ondák, ktorého tvorba je nesmierne symbolická. Je naskrz prešpikovaná prácou s knihou. Tá je pre autora objektom, zdrojom vedomostí, ale aj materiálom na kreatívnu tvorbu.
Symboliku a čaro tohto média Ondák zúročuje formaldehydovou konzerváciou v neokonceptuálnom duchu. Pospájal ju aj s nábytkom v knižných inštaláciách, ktoré hovoria o „osude moderného umenia, sýtom stole, anonymnej izbe“ a iných, nie ľahko odšifrovateľných autorských výpovediach.
Zbierka tohto múzea sa stále rozširuje a čoskoro sa v nej verejne predstaví i fenomén súčasnosti – nové médiá.
Autor: Ľudmila Poláčková (Autorka je kunsthistorička)
