Michael Moore pri kritike amerického zdravotníctva opäť prejavil svoju neochotu vyvážene argumentovať.
Michael Moore je mediálne snáď najznámejším dokumentaristom súčasnosti. Jeho ľavicovo, sociálne, protibushovsky orientované filmy patria k najsledovanejším dielam súčasnosti a často zatienia i popularitu hraných filmov. Zároveň však patrí ku kontroverzným a diskutovaným autorom, kritici ho označujú za populistu a demagóga, priaznivci za vizionára so schopnosťou odkryť pravú povahu aktuálnych udalostí.
Dôvod takého neobvykle širokého diapazónu reakcií na Moorovu tvorbu tkvie vo zvláštnej povahe jeho filmov, ktoré originálne narušujú a rozostrujú zabehané hranice medzi dokumentárnym a fiktívnym filmom.
Vo filme Sicko sa venuje Michael Moore americkému systému zdravotnej starostlivosti. Skrz mnoho individuálnych prípadov ukazuje problémy spôsobené snahou poisťovní o maximalizáciu zisku, kde každý odopretý lekársky úkon znamená pre poisťovaciu spoločnosť ušetrené peniaze.
Po jednostrannej kritike amerického systému Moore v rozhovoroch, žiaľ, úplne ignoruje stúpencov súčasného stavu, skúma krajiny, v ktorých je základná zdravotná starostlivosť garantovaná štátom. Kanada, Francúzsko a Veľká Británia sa v Moorovej perspektíve javia ako raj na zemi; každý môže ísť k lekárovi i bez celoživotných úspor. Na základe niekoľkých rozhovorov Moore pokojne usúdi, že v týchto krajinách neexistujú problémy v zdravotníctve.
Je zjavné, že takýto pohľad je predsa len prílišným zjednodušením komplexnej problematiky. Vrcholom putovania po zahraničí je tragikomická návšteva Kuby. Moore sem privádza štvoricu pacientov trpiacich následkami po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Každému z nich sa venuje tím lekárov, drahé lieky sú zadarmo či za smiešne sumy.
Taký priehľadný propagandistický krok zo strany kubánskeho režimu, žiaľ, ponecháva Moore bez komentára, ktorý by aspoň naznačil, že toto nie je štandardná liečba dostupná všetkým Kubáncom. Hoci možno s Moorom v mnohom súhlasiť, predsa takto jednostranný pohľad na zložitý problém zamrzí.
Jednako však je Sicko veľmi zaujímavý film. Moore totiž používa rétorické figúry typické najmä pre hraný film. Najprv rozsekne svet na dve časti, proti sebe stoja dobrí (v našom prípade pacienti, ktorým je z rôznych dôvodov odopreté hradenie liečby) a zlí (najmä poisťovne), potom umne vytvára emocionálne napätie tak, aby sa divák mimovoľne a akoby prirodzene identifikoval s jednou stranou sporu. Zvýšeným citovým napätím oslabuje divácky kritický odstup.
Na rozdiel od hraného filmu však nekonštruuje katarziu, ale ponecháva na divákovi, aby zhodnotil stav vecí, pričom je jasné, že v takto nastavenej situácii je možný iba jediný záver; divák je vmanipulovaný k chvále bezplatnej liečby.
Príbuznosť Moorových dokumentov s fiktívnym filmom sa ďalej prehlbuje použitím filmovej hudby, ktorej jediným cieľom je posilnenie diváckych emócií. Skrz toto majstrovské rétorické zvládnutie látky je film divácky veľmi príťažlivý, a zároveň objektívne nevyvážený.
Paradoxne, Moorova najsilnejšia filmárska stránka oslabuje jeho schopnosť vyvážene dokumentovať. Nie náhodou Moorove filmy získali nejedno ocenenie určené spravidla hranému filmu.
Recenzia / film
Sicko (Sicko). Spojené štáty americké. 116 minút.
Námet, scenár a réžia: Michael Moore.
Premiéra v SR: 3. januára 2008.
Autor: Jakub Kudláč (Autor je publicista )
