Bratislava 28. decembra (TASR) - Herec, komik, dramatik a spisovateľ, talentovaný umelec, ktorý počas svojho života rozdával ľuďom radosť v podobe svojského, neopakovateľného humoru a ktorý s nadhľadom vedel vnímať a ďalej podávať veselé i vážne udalosti - to bol Július Satinský. Jeden z tvorivej umeleckej dvojice Lasica-Satinský, ktorá si vždy dokázala uchovať iskrivý humor a priazeň publika na Slovensku aj v Čechách, zomrel pred piatimi rokmi 29. decembra 2002. Navždy nám však zanechal svoje rozsiahle dielo.
Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave študoval dramaturgiu (štúdium však prerušil kvôli vojenskej službe a nikdy už neukončil) a ako dramaturg aj začínal svoju profesionálnu kariéru v Československej televízii v Bratislave (1964-1967). Verejnosti je však známy ako humorista, dramatik, prozaik, fejtonista, autor literatúry pre deti, herec, jeden z členov tandemu Divadla L+S.
Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských reláciách. Účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze). Po roku 1968, po zákaze činnosti na Slovensku pôsobili dva roky (1970-1972) v českom divadle Večerní Brno, potom v spevohre Novej scény v Bratislave. Od roku 1978 účinkoval Satinský v činohre Novej scény. V roku 1982 prešiel do novozaloženého Štúdia L+S.
Spolu s Milanom Lasicom sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a predstavuje spôsob intelektuálneho satirického nazerania na svet. Stretával sa s občanmi na celom Slovensku a jeho generálnou témou bola demokracia.
Napísal viacero kníh. V posledných mesiacoch svojho života, v roku 2002 ešte stihol vydať tri knihy: Chlapci z Dunajskej ulice, Polstoročie s Bratislavou a Čučoriedkáreň (za poslednú mu neskôr, v roku 2004 vydavateľstvo Ikar udelilo ocenenie Platinová kniha). Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet (2004). V roku 2007 vyšla kniha Listy z onoho sveta, súbor fiktívnych a ďalších listov či fejtónov z pera Satinského. V roku 1996 napísal knihu pre deti Rozprávky uja Klobásu.
V 60. až 90. rokoch bol autorom alebo spoluautorom množstva scénok, dialógov i celovečerných programov, napríklad Ktosi je za dverami, Večery pre dvoch, Nečakanie na Godota, Soirée, Radostná správa, Ako vzniká sliepka, Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami, Jubileum a iné, v ktorých vystupoval. Mnohé z nich vyšli aj knižne. Posledných šesť rokov účinkoval v televíznej talkshow s Milanom Lasicom Všetci sú za dverami.
Stvárnil množstvo divadelných postáv v hrách domácich a svetových dramatikov. Obsadzovali ho do televíznych inscenácií a filmov, napríklad: Výlet po Dunaji (1962), Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), Smoliari (1978), Pomocník (1981), Plavčík a Vratko (1981), Pohádka Svatojánske noci (1981), S tebou mě baví svět (1982), Srdečný pozdrav ze zemekoule (1982), Traja veteráni (1983), Prodavač humoru (1984), Zkrocení zlého muže (1986), Vesničko má středisková (1986), Utekajme, už ide! (1987), Orbis Pictus (1997) a iné. Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti. Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale Art Film v Trenčianských Tepliciach v júni 2003 in memoriam udelili prémiu.
Bol členom Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI), ale aj občianskeho združenia Hansa Christiana Andersena, ktoré sa podstatnou mierou pričinilo o inštalovanie sochy tohto rozprávkového velikána v Bratislave.
Július Satinský podľahol dlhej a ťažkej chorobe 29. decembra 2002 v Bratislave. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Jeho prvou manželkou bola členka Baletu SND, tanečnica Lúčnice a prekladateľka z angličtiny a španielčiny Oľga Lajdová, ktorá sa v roku 1985 utopila pri kúpaní v Karibskom mori na Panenských ostrovoch. So svojou druhou manželkou, lekárkou Vierou Satinskou, mal dcéru Luciu a syna Jána.
Za svoje umenie a občianske postoje získal viacero ocenení. V roku 1989 dostal titul zaslúžilý umelec. Ešte počas života mu prezident SR v januári 2002 za celoživotný prínos k rozvoju slovenského umenia a podporu rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Na svojej poslednej zahraničnej návšteve vo funkcii prezidenta ČR mu Václav Havel v januári 2003 udelil štátne vyznamenanie ČR - Medailu Za zásluhy I. stupňa in memoriam za vynikajúce umelecké výsledky.
V novembri 2003 mu udelili (in memoriam) za mimoriadny prínos slovenskej kultúre Cenu Tatra banky a na slávnostnom Trojkráľovom večere mu Andrej Ďurkovský okrem iných udelil Cenu primátora Bratislavy na rok 2003. V ankete OTO (február 2003) sa stal najobľúbenejším hercom v roku 2002. Slovenská astronomická spoločnosť po ňom pomenovala planétku 15946 Satinský, objavenú 8. januára 1998 na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu v Modre.
V máji 2005 in memoriam ocenili herecký rozprávkarský talent Júliusa Satinského za interpretáciu rozprávky Pesnička o starom klokanovi. Reliéf nosa zosnulého humoristu v nadživotnej veľkosti je prvým exponátom v Uličke slávnych nosov v Kremnici. Inštalovali ho tam počas festivalu Kremnické gagy v auguste 2004.
V septembri 2006 odhalili známemu humoristovi, hercovi a dramatikovi Júliusovi Satinskému sochu na Dunajskej ulici v Bratislave, kde strávil podstatnú časť života a ktorú tak nezabudnuteľne opísal.
