opäť s Diskom. Najkrajšie na jeho inscenáciách je, že protagonisti (sa ) v nich hrajú bez predsudkov. Či už ide o mladú „zberbu“, alebo o skôr narodených pánov a dámy ochotníckeho divadla.
Dali ste pred koncom roka dokopy dve premiéry. Bolo treba ešte rýchlo minúť štátne peniaze?
„Nečakal som takú zákernú otázku. Štátna podpora nezávislých aktivít je to, za čo sme bojovali v začiatkoch našej „slobody“. Ale videli sme to ako jediné ovplyvňovanie štátu. To, že si ponechal aj riadenie a financovanie kultúry z gottwaldovských čias, je jeho hanba.“
Je taká podpora pre vás motivujúca, alebo vás skôr obmedzuje?
„Štátna podpora môže byť motivujúca. Ale je to tak krehké odvetvie, že každá odpoveď je nevystihujúca. Ak štát niekomu dá, tak eo ipso niekomu nedá. Úradno-štátne mafie dokážu zabezpečiť prísun peňazí pre seba v rámci prirodzenej koncepcie podpory. A tam jej občas vyhovuje prihodiť nejaké peniaze aj autentickým aktivitám, aby si svoje počínanie legalizovala.“
Pracujete so staršími, ostrieľanými ochotníkmi v amatérskom súbore Disk a s mladými ste urobili divadlo v Cvernovke. Je rozdiel v práci s nimi?
„Je tu rozdiel. Disk je súbor, ktorý existuje vyše päťdesiat rokov. Má svojho génia, svojho ducha, svoju neuchopiteľnú a nevystihnuteľnú, ale nespochybniteľnú dostredivú silu. Tí, s ktorými robím v Bratislave, sú pozbieranci. Pokúšali sme sa hľadať aj názov, ale všetky vystihujúce slová – znôška, zberba, voľné zoskupenie, pozbieranci – sme zavrhli.“
Prečo?
„Už by som nechcel vytvoriť súbor. Asi mám zlé skúsenosti. Budem radšej, ak sa dokážeme spojiť na nejakú prácu či projekt a potom sa rozídeme. Ak sa tá práca, ten projekt ukážu životaschopnými, nech si žijú.“
Veríte, že sa vám to môže podariť?
„Žiadne ilúzie si nerobím. Táto spoločnosť nielenže nepotrebuje životaschopné projekty, ale ich ani aktívne nechce.
To je vaša skúsenosť. Ale divadlo je aj o inom. Ako oceňujete napríklad herecké kvality ľudí v zoskupeniach, s ktorými teraz pracujete?
„Nuž, kedysi som bol býval povedal, že verím v tvorivosť ľudí. A aj keď si to občas vyčítam, ostáva to faktom. Prínos každého z mojich spolupracovníkov je pre mňa niečo. A v prvom rade ma zaujíma to ľudské a až potom to herecké. Bohužiaľ, bez toho nemôžem ani tvoriť.“
Očakávate vopred niečo od ľudí, s ktorými pracujete?
„Vopred očakávam len otvorené a úprimné stanoviská. Ľudské stanoviská, vyslovené v divadelnom priestore. Ak tie nedostanem, cítim sa prázdny. Až na ich základe som schopný s týmito hercami vytvoriť aj takzvané herecké hodnoty.“
Vnových predstaveniach prekvapuje výber hudby, pod ktorý je podpísaný Juraj Mironov. Ako sa k nej dopracúvate?
„Mironov je rodený muzikant. On cíti hudbu všade. Aj tam, kde by nikto nepovedal, že nejaká hudba existuje. Ak on vidí nejaké fragmenty na skúškach, vníma to asi celkom ináč ako my. Asi ako hudbu. A potom to, čo v sebe počul, prinesie.“
S akým osobnym pocitom alebo nasadením pristupujete momentálne k divadlu?
„No... To je naozaj ťažké. Divadlo je moja láska a prekliatie. Milujem ho a nenávidím. Chcel by som raz urobiť divadlo, ktoré bude také silné, že nebude potrebovať nijakú podporu. Ale to v tejto spoločnosti neočakávam. Možno až tam, na konci tunela.“
Do akej miery môže závisieť také divadlo bez podpory od vás?
„Asi absolútne.“
