Richard Müller: Bohužiaľ, nič sa mi nechce

plne vytratili. Nie je v ňom ani stopa pózy. RICHARD MÜLLER možno definitívne našiel pokoru, ktorú počas svojej kariéry pravidelne hľadal, aby ju potom zasa prekryl nejakým okázalým činom.

Pri sledovaní DVD filmu si človek znovu uvedomí, akou pevnou a dôležitou súčasťou hudobnej scény ste, pre mnohých vašich poslucháčov znamenáte, ako povedal basgitarista Will Lee, soundtrack ich života. Nie je to nefér voči nim len tak vyhlásiť, že odchádzate zo scény?

Mám vybité baterky a myslím, že snažiť sa niečo robiť nasilu by nebolo voči poslucháčom čestné. Neviem si momentálne predstaviť cestu ďalej s výnimkou jedného projektu, ktorý vznikol ešte pred mojím vyhlásením, že idem od toho všetkého preč. Ide o album podľa princípu Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera. Müller a Lasica spievajú Filipa. Pán Lasica spieva päť skladieb, ktoré Jaro napísal na moje texty, päť pesničiek, ktoré Jaro napísal na jeho texty spievam ja. Podklady sú hotové, nahral ich Oskar Rózsa a sú fantastické. Ale že by som nad niečím momentálne rozmýšľal, na to som príliš vybitý.

Čím sa zaoberáte, keď hudbu, ako sa zvykne vravievať, "neriešite"?

Konečne som sa vrhol na knižku fotografií, ktorá je každým dňom a každým krokom náročnejšia. Keď sa vyberá z päťtisíc fotiek, človek z toho môže zošalieť a úplne stráca predstavu, čo by tam malo byť a čo by nemalo byť. Možno to bude trvať aj niekoľko rokov.

Ale na takéto projekty si aj veľkí fotografi berú spolupracovníkov.

Spolupracujem s Denisou Bogdalíkovou, ktorá nakrútila aj dokumentárny film o turné, dohodli sme sa tak, že urobí kompletný výber. Zároveň ho však robím aj ja doma. Editor takejto knihy je ten najdôležitejší človek, to mi potvrdil aj Tibor Huszár, ktorý takto spolupracuje s Josefom Koudelkom. Je to ako komisár výstavy.

Fotíte ešte aktívne?

Áno, ale teraz už menej. Bohužiaľ, nič sa mi nechce. K foteniu sa budem vracať vždy, lebo to mám rád.

Čím je pre vás vaša hudba dôležitá?

To je zložitá otázka, lebo ja som nikdy nepočúval svoju vlastnú hudbu. Myslím, že na mojej hudbe sú najsilnejšie inštrumentalistické miesta.

Vždy som obdivoval hudobníkov, ktorí to vedia a mal som veľké šťastie, že som mohol robiť s Andrejom Šebanom, Oskarom Rózsom a Marcelom Buntajom. Keby som chytil zlatú rybičku a tá by mi splnila len jediné želanie, tak by som povedal, že chcem späť týchto ľudí, a vtedy by som pravdepodobne začal zasa robiť, ale to už nie je možné, každý sme inde, s každým sa komunikuje inak. Som šťastný, že Oskar urobil aspoň podklady na toho Lasicu. Na Slovensku sa inak nachádzajú neskutoční hudobníci, hlavne džezoví - Ondrej Krajňák, Milo Suchomel, Rado Tariška. Oni hrajú ako Američania.

Ja by som vám oponoval v tom, že na vašej hudbe sú najdôležitejšie muzikantské výkony, ľudia vás majú radi, lebo od vás dostávajú špecifické emócie, aké im môžete dať len vy. Vrátane vášho obvyklého pátosu, ale vidí sa mi, že momentálne nemáte práve patetické obdobie.

Je to tak. Momentálne texty nepíšem a pre mňa je to alfa a omega, tak som sa pokúšal získať texty od iných autorov, ale nemám práve úrodné obdobie na texty. Pre mňa sú cudzie texty veľmi zložitá vec, pretože mi prekáža každé jedno slovo, ktoré by som nepoužil a keby som začal zasahovať do textu, to už nemá význam, to už si ho môžem napísať sám.

Prečo CD a DVD z vašej šnúry s americkými hudobníkmi vychádza až dva roky po nej?

Postprodukcia trvala dlho, už som strácal nádej. Ale veril som, lebo to bol môj celoživotný zážitok, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Problém bol s obrazom, lebo sme pri nakrúcaní nerátali s tým, že budeme robiť DVD. Koncert bol skromný, žiadne špeciálne scény, ale v zázname to vyzeralo veľmi zle, tak sme to museli robiť znova - strihať, kolorovať a podobne.

Ako ste sa dali dokopy s hudobníkmi, ktorí patria k svetovej špičke?

Album Monogamný vzťah som nahrával v štúdiu Mikea Caffreyho, kam sme prišli úplne náhodou. To bol styčný dôstojník, ktorý zorganizoval aj zostavu na tento album a neskôr hudobníkov, ktorí sa zúčastnili na turné. Pamätám sa, ako mi môj manažér Jožo Stopka volal do auta: Počúvaj, máme prvého muzikanta, je to Omar Hakim. Skoro som nezvládol riadenie. To je predsa bubeník, ktorý hral so Stingom, Madonnou, so všetkými veľkými. Postupne sa kapela skladala až do tejto zostavy.

Takže to vznikalo ako účelový projekt na objednávku. V dokumentárnom filme však pôsobíte ako priatelia.

Stali sme sa nimi. Po košickom koncerte začal Omar Hakim, ktorý bol inak veľmi rezervovaný človek a má voči iným najväčší odstup z celej zostavy, vyskakovať a objímať ma. Ja mu hovorím - čo robíš, veď ty si s najväčšími hviezdami zažil koncerty s päťdesiattisícovým publikom. On, že toto je niečo úplne iné. Podobne to bolo v Prešove. Musím povedať, že východoslovenské publikum opäť nesklamalo, tie koncerty urobili návštevníci.

Ste stále v kontakte s hudobníkmi?

Málo, oni sú veľmi vyťažení a lietajú po celom svete. Ale keď som v New Yorku, tak sa vždy stretnem s basistom Willom Lee, ktorý hrá už dvadsaťstyri rokov skoro každý večer v šou Davida Lettermanna, takže cestovať nemôže.

Gitarista Hiram Bullock hral v Česku a na Slovensku, stretli ste sa?

Nepodarilo sa mi to, ale volal mi z Ostravy, že na záver koncertu zahral Milovanie v daždi, on bol z tej pesničky hotový. On to hral a všetci ľudia v publiku spievali.

Hudba je o nasadení. Keď v nej človek ide naplno, musí sa mu to vrátiť.

Je to tak. V tejto súvislosti si rád spomínam na jedno vynikajúce obdobie, keď nás s Andrejom Šebanom pustili z vojny, kde sme urobili novú zostavu Banketu. Vtedy sme v tom išli úplne naplno. Okrem Andreja v nej hrali klávesista Svaťo Juřík a bubeník Emil Frátrik. Mali sme to dokonale nacvičené, lebo sme cvičili vo Vojenskom umeleckom súbore a mali sme veľa času. Koncerty boli fantastické, ale zlyhal som v odvahe.

Prečo?

Začal som robiť kompromisy. Ľudia boli zvyknutí na predchádzajúci Banket s troma klávesistami a zrazu sme boli gitarová skupina, aj rozmiestnenie na pódiu bolo neštandardné - bicie úplne vpravo, klávesy úplne vľavo a medzi nimi sme sa pohybovali s Andrejom. Prvý koncert bol v Prešove. Tešili sme sa, ako si to vychutnáme. Vystúpenie bolo o siedmej, o trištvrte na sedem nebol v sále nikto. V tom momente prišiel technik a hovorí - vy blázni, to je v športovej hale. Sadli sme do auta a leteli tam. Hala bola "narvaná" až po strechu. Ľudia boli z našej hudby mimo, čakali niečo iné. Na koncert prišli depešáci a zrazu gitara - potom už aj v Depeche Mode začali používať gitaru, my sme ich predbehli. Tie kompromisy začínali tak, že už tretí koncert som dal bicie do stredu, potom pribudol basista a prestávala to byť tá avantgarda, akú sme vymysleli.

Keď ste v 80. rokoch začínali s Banketom, bola to kapela západného typu - imidž a propagácia akoby ani neboli tuzemské.

To bola moja práca, napríklad som vymyslel špeciálne efektné stojany na syntetizátory, ktoré sme ledva naložili do auta a aj tak zavadzali, navrhol som kostýmy, ktoré sme si dali ušiť za strašné peniaze a podobne. Vtedy sa všetko muselo robiť svojpomocne.

Ešte pred Banketom ste boli aktívny hudobný publicista, bol to premyslený scenár, ako sa dostať na hudobnú scénu?

Vôbec nie, ja som sa skrátka zbláznil do hudby. Zháňal som vinylové platne, chodil som v noci na druhú stranu mesta, aby som si od kamaráta na pár hodín požičal nejaké albumy na nahranie, otec mi nadával, kam sa to trepem tak neskoro. Postupne som začal písať, k čomu som mal vždy blízko. Dnes sa za niektoré svoje články aj hanbím, ale boli to veľmi úprimné vyjadrenia pocitov. Zároveň som si od pätnástich rokov robil hudbu, mal som cievkový magnetofón Sony 378, ktorý umožňoval playbackové nahrávanie. Prišiel som zo školy a pri hudbe som trávil hodiny. Nahral som si päť "albumov", vyrobil som si aj obaly. Boli tam aj úplné somariny, ale je mi ľúto, že som niektoré veci zmazal, lebo by sa určite našli aj použiteľné veci. Napríklad na albume Neuč vtáka lietať sú asi dve veci, ktoré vznikli v tom čase. Keď som písal do Populáru, dal som nejaké moje veci šéfredaktorke Barbare Mokrej. Ona to dala Kamilovi Peterajovi. Dlho bolo ticho a potom sa zrazu Peteraj ohlásil. Ponúkol mi možnosť ísť do Modusu, kde som naozaj dva dni bol, nakoniec nastúpil Marián Greksa. Ja som nejako nikdy nikde nepatril.

Ako sa vám podarilo dať dokopy Banket?

Bol som drzý. V Dome ROH vtedy nakrúcali nejaký hudobný program. Prišiel som za Martinom Karvašom, veľkou klávesovou hviezdou, predstavil som sa a oslovil som ho, aby išiel so mnou hrať. On že: A ty si kto? Povedal som mu moju predstavu a presvedčil som ho. Potom sme spolu išli za bubeníkom Dušanom Hájekom, otvorili sa dvere a ja som skoro padol zo schodov, lebo som videl pred sebou legendu z Collegia Musica a Modusu. Duško ešte medzi dverami bez váhania súhlasil. Ešte predtým som začal robiť s klávesistom Paľom Bekom, ktorému príbuzní poslali syntetizátor zo zahraničia, vybavil si papier, že sa ide ženiť, lebo svadobné dary mali odpustené clo. Vyhrali sme televízny Triangel, prišli sme na Slovkoncert a tam nám povedali, že na ďalší mesiac máme naplánovaných 27 koncertov. Vtedy som mal honorár 160 korún hrubého za vystúpenie.

Prečo Karvaš nenahrával váš prvý album Bioelektrovízia?

Išiel hrať do Elánu, inak, Jožo Ráž a Jano Baláž ho prišli pýtať osobne ku mne, on im totiž povedal, že dobre, ale nechce mať pocit, že rozbíja kapelu, tak nech si to vybavia so mnou. Bez problémov som im ho "dal". Album potom nahral sám a samostatne Svaťo Juřík, ktorý dovtedy nemal s takouto prácou žiadne skúsenosti, ale zvládol to fantasticky. Automatického bubeníka nám požičal Vašo Patejdl, ktorého som pri tej príležitosti oslovil, či by nemohol byť oponentom mojej diplomovej práce - mal na to patričné vzdelanie.

Deti ste vždy prezentovali ako vašu najvyššiu hodnotu, je to stále tak, stýkate sa?

Samozrejme, ale Ema už nie je dieťa, má štrnásť. Má svoj život, čo treba rešpektovať. Mám pocit, že ja som bol v tom čase dieťa, ona je už ako dospelá žena. A syn už je regulárne dospelý.