ko vyrastal za železnou oponou. V krátkych textoch popísal tvrdé, smutné i absurdné časy, do krásnych ilustrácií zas preniesol symboliku i svoje sny. Napríklad o Amerike, kde od osemdesiatych rokov žije.
Čo je vaším dedičstvom z komunizmu?
„Vždy, keď stretnem policajtov, prepadne ma strach. Pretože oni boli pre mňa symbolom teroru. Moje deti by im už vedeli povedať, nie, nie, tu ma nemáte právo zastavovať, ja by som im však okamžite podľahol. Minule ma pristavili na ulici a chceli, aby som prišiel pre nejakého delikventa svedčiť. Hneď som bol celý roztrasený, a tak mi ten policajt povedal: Viete čo, choďte domov. Vy ste už na celý život poznačený.“
Ocitli ste sa v Československu niekedy na polícii?
„Často. Robil som dídžeja a o šiestej ráno ma vždy vzali so sebou. Alebo mi poslali predvolanie, že sa mám o dva týždne dostaviť. Počuli napríklad skladbu Back in the U.S.S.R., textu nerozumeli a pre istotu mi robili problémy. Štrnásť dní ma to vždy strašilo, tak som s diskotékami radšej skončil.“
Vaše deti sa narodili v Amerike. Smiali sa, keď videli vašu knižku a čítali v nej o tých absurditách?
„Ešte neviem, čo si myslia. Pýtam sa ich, deti, už ste videli moju knižku? Áno, ocko, je veľmi pekná. Myslím si, že sa trochu boja, aby som sa necítil dotknutý a ich skutočnú reakciu zistím až neskôr. Ale viete, Amerika je veľmi ďaleko. Moja dcéra sa snažila pochopiť, čo to bola druhá svetová vojna a kto bol Hitler. Mala to však všetko zmiešané dokopy – tam je to také nepodstatné! Učiteľka im napríklad povedala: Deti, ale ten komunizmus trval len štyridsať rokov. Takto si ten morálny úpadok asi nedokážu predstaviť.“
Svojej dcérke Madlenke ste venovali knihu o Prahe Tri zlaté kľúče. Tá nepomohla niečo objasniť?
„V tej knižke sa však prejavil idealizmus po páde komunizmu. Hrdina sa vracia domov do Prahy, a tá Praha je romantická. Mal som vtedy malé deti, chcel som im rozprávať, aký je svet krásny, že raz budú všade stromy a na nich spievať vtáci. Ale deti rastú, a vy ich chcete varovať. Zrazu im hovoríte, pozor, nikomu si nesadaj do auta a neber si od cudzích bonbóny, ľudia sú zlí. Múr je knižkou pre Ameriku. Chcel som ju varovať, že s terorizmom sa zmenilo ponímanie slobody a ľudských práv. Aj v Československu bola po vojne demokracia, ale zrazu pom pom bum, a všetci sa báli ozvať.“
Československo ste nakreslili ako nepriechodný labyrint. Kedy ste si uvedomili, že naše cesty sú zabarikádované?
„No, to by som sa chcel spýtať rodičov, bohužiaľ, teraz už nemôžem. Viem, že asi do štrnástich som stále veril, až potom začali prichádzať chvíle sklamania. Tiež viem, že môj otec bol búrlivák, mal rád džez aj rock a trápilo ho, že som taký slušný. Potom však dostal nápad. Tak ja ti ukážem, vravel, vezmem ťa na tie najhoršie miesta v Prahe, kam zväzák nemôže. Šli sme do Reduty, do Violy. On tam s kamarátom pil vodku a ja som bol z ich správania zhrozený - kým som sa neskazil sám.“
Ako ste prišli k toľkým albumom, aby ste mohli robiť dídžeja?
„Môj otec sa raz stretol s jedným producentom anglickej televíznej šou, a on mi ich dal asi 350. Zrazu som bol človekom, čo má najviac albumov v Prahe a stal som sa preto dídžejom. Ale bola to strašná tragédia - lebo byť dídžejom je osamelé povolanie. Okolo vás všetci tancujú alebo sa bozkávajú, a vy tam len stojíte a púšťate tie platne. Všetci vravia, zahraj toto! A keď nezahráte, hodia po vás pivo.“
Na jednom plagáte reklamovali vašu diskotéku, a za menom vám napísali výkričník. To ste boli také terno?
„No tak, mám krátke meno, tým výkričníkom ho asi chceli predĺžiť.“
Ale dostali ste sa aj do rozhlasu.
„V šesťdesiatomôsmom zakázali Houpačku Jiřího Černého, ja som za neho robil náhradu. Mal som reláciu Kotúče slávy, a bola aj populárna. Neuvedomil som si však, že to bol len trik režimu. Jirka mi potom vravel, nevidíš, čo chcú urobiť? Teba nechajú chvíľu robiť progresívnu šou, ľudia budú spokojní, ale čoskoro ju zakážu. A tak sa aj stalo.“
Pred olympiádou v Los Angeles ste odišli do Ameriky nakrúcať krátky športový film. Vedeli ste už pred odchodom, že tam zostanete?
„Oficiálne hovorím, že som to nevedel. Keby som vedel, vzal by som si denníky a aspoň zopár obľúbených vecí. Ale keď si teraz spätne spájam všetky tie veci, čo sa stali, vidím, že to bolo nevyhnutné. Vtedy som vyhral na festivale v Berlíne a dostal som pár možností cestovať. Zrazu sa to však niektorým mojim kamarátom emigrantom nepáčilo. Pýtali sa ma, ty máš československý pas a môžeš cestovať hore-dole? V jednej krčme v Zürichu dokonca jeden bigbiťák povedal: Platím všetkým, okrem tej kurvy tam vzadu. Tá slúži vláde.“
Cítili ste to napätie aj doma?
„Aj doma sa to stupňovalo a začínalo byť nepríjemné. Keď som sa raz vrátil z Londýna, spomenul som si na paradajky, čo som tam len pred pár hodinami videl. Šiel som si ich teda do zelovocu kúpiť. Nemáme, povedala mi tá pani. Ale veď som ich teraz videl! Ale pane, neprovokujte tu! To nebol normálny svet.“
V knižke spomínate, že Anticharta vás obišla. Myslíte si, že keby ste boli vtedy doma, podpísali by ste ju?
„Chcel som ísť do Anglicka a obchádzal som úrady. Stále som nevedel, či mi to dovolia. Až som raz na polícii narazil na kapitána s vysokým štósom papiera pred sebou. Povedal mi: My o vás všetko vieme. Tak teda vravíte, že idete do Anglicka? Pochopil som, že teda asi idem a veľmi som sa zaradoval. Ani som si poriadne neuvedomil jeho ďalšiu otázku. Keby ste tam stretli niekoho, kto by chcel škodiť nášmu systému, poviete nám to, však? Samozrejme, odpovedal som. A keby mi dal podpísať nejaký papier, asi ho aj podpíšem, lebo som do toho Anglicka chcel veľmi ísť. To všetko sú otázky, ktoré nenávidím. Lebo neviem, ako by som sa zachoval.“
Asi sledujete, ako sa to dnes v Čechách vyťahuje, najmä na umelcov.
„Šokuje ma, ako všetci vravia: My sme boli v odboji. Absurdné, v žiadnom odboji sme predsa neboli! Chodili sme po krčmách, a iba o ňom hovorili. Boli sme konformisti. V tom národnom divadle to podpísali mnohí, lebo chceli spievať a hrať ďalej. Len málokto mal hrdosť. Keby môj otec nebol v nemocnici, možno aj on by podpísal. Ja ho mám rád, preto tvrdím, že by nepodpísal.“
Keď ste sa v takých časoch zrazu ocitli v zahraničí, bola to pre vás rozprávka alebo skôr šok?
„Pôsobilo to na mňa kúzelne a bola to chyba komunizmu, že to bolo až také kúzelné. Mal som rád hudbu a chodil som tam robievať novinárske rozhovory. Mohol som byť kritický a povedať, že som videl, ako fotia Hendrixa a dávajú mu umelé dlhé vlasy, aby mu viali vo vetre. Ale ja som len napísal: Ten Hendrix bol ako boh! Mohol som povedať, že som videl hladných ľudí, čo nemajú topánky. Ale ja som všetko iba ospevoval a moji kamaráti boli z toho hotoví.“
Tie smutnejšie veci ste v sebe potláčali, alebo ste ich len vtedy poriadne nevnímali?
„Nechcel som si ich pripustiť. Vlastne som sa snažil svoje vnímanie trafiť do svojich vysnívaných predstáv. Dnes sa už za tie svoje články hanbím. Ale taký Michal Pavlíček mi napríklad povedal, že on mi za ne ďakuje, pretože ho inšpirovali na celý život.“
Sklamala v niečom aj Amerika vašu výtvarnícku fantáziu?
„Málokto to pochopí, ale keď niekde v diaľke obrázku nakreslím Sochu slobody, je v tom aj trochu irónie. Lebo keď som do Ameriky prišiel, zažil som aj pár strašných šokov. Myslel som si, že všetci budú mať dlhé vlasy a kvetiny ako v San Franciscu, a pritom som sa stretol aj s tvrdým konzervativizmom. Aj vtedy, keď som napísal knižku o Darwinovi.“
Rozumiete dnes Amerike?
„Otec mi vysvetľoval, že emigranti prechádzajú etapami. A naozaj, ja teraz zisťujem, že Amerike vôbec nerozumiem. Hoci ona je taká veľká, že ju pochopiť nemôže nikto. Žijem na predmestí New Yorku, tam je najväčším snom mať veľké auto, dom a bazén. Ľudia sa vracujú v noci z práce, a ja vôbec nechápem, kde je v tom šťastie. Niekedy si vravím, že už som starý a že tomuto svetu nerozumiem. S rozčarovaním odvšadiaľ počúvam, že bude vojna aj v Iráne a že zase bude povinná vojenská služba. Ale potom si zase spomeniem na leto, keď som bol v Montane a zažil rovnako krásny západ, ako som o ňom kedysi čítal v knižkách.“
Vidíte na svojich deťoch, že by nekriticky prijímali dnešné ideológie šírené v Amerike?
„Nie som spokojný so svetom ani s veľkým komerčným vplyvom. Ale vidím, že ich aspoň nikto neláme. Slobodne sa rozhodujú a som hrdý, že oni nie sú zlomení, tak ako som bol kedysi ja.“
A čo vaše detské ideály? Sú ešte nejaké?
„Pomaly sa strácajú. Dodnes zisťujem, aká je realita. Zároveň však vidím, že ja som to mal na výtvarnej škole ľahšie ako dnešní študenti. V slobodnom svete je veľmi ťažké si vybrať, čo budem robiť. Ja som mal program jasný, povedal som si, že budem subverzívny a šifrovať tajné významy. Ľudia tie symboly videli a všelijako si ich vysvetľovali. A ja sa teraz na ne dívam, a už ani neviem, čo znamenali. Nie, to samozrejme viem. Ale už z nich necítim takú silu.“
