Zuzana Kronerová: Neomylné matky sú nebezpečné

Zuzana Kronerová vie odmalička, že ježibaby sú charizmatické bytosti. Nebojí sa hrať nepekné postavy. Za jednu z nich - madam Lišajovú vo filme Bohdana Slámu - získala v roku 2001 cenu Český lev. A za groteskne znetvorenú Matku v inscenácii Jana Antonín

Zuzana Kronerová (1952) - dcéra významného slovenského herca Jozefa Kronera, vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. V roku 1974 nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave, neskôr pôsobila na bratislavskej Novej Scéne a v SND. Od založenia Divadla

a Pitínskeho dostala v Nitre slovenskú Divadelnú dosku. Napriek tomu je to práve ona, kto sa pred divákmi za okamih premení zo zanedbanej gazdinej na zvodnú Shirley Valentine. Svojím tvorivým zjavom posúva úlohu herca - interpreta na úroveň spoluautora, a teda Umelca. Na scéne svojej domovskej scény Divadla Astorka Korzo '90 práve skúša ďalšiu zo svojich hlavných úloh matiek v hre Neapolčana Maria Geraldiho s ponurým názvom Zlomatka.

Túto hru napísal mladý Talian Geraldi ako tragikomédiu, no diváci sa smejú iba v zahraničí. Doma, v Neapole, má tichý dištanc. Názov Zlomatka je dosť strašidelný. Ako ho vnímate vy?

Mario Geraldi - neapolský režisér, herec a skvelý dramatik v jednej osobe - nazval svoju hru Malamadre, čo doslova znamená zlá matka, ale keď sa to v slovenčine napíše bez cézury, odrazu z toho vznikne akoby ekvivalent slova zlosyn. Preto sa prekladateľka Miroslava Vallová rozhodla pre tvar Zlomatka. Samozrejme, že je to dosť strašidelné slovo...

Možno práve preto v slovenčine neexistuje?

Neexistuje ani v taliančine - je to autorov "vynález", ktorý vyplynul zo spojenia predpony mala a podstatného mena madre. Napriek tomu nechceme urobiť predstavenie, ktoré by malo odstrašovať. Práve naopak. Je to tragikomédia, na ktorej by sa mal divák zasmiať, a popri smiechu si môže uvedomiť aj niečo iné.

Je toto - iné - protest proti intolerancii?

Nielen proti intolerancii, ale aj hlúposti a dogmatickosti. Veď práve hlúposť privádza ľudí k tragédiám - pozorujeme to dennodenne. Najčastejšie sa to preklopí v situácii, keď svoj názor považujú za všeobecne platný a jediný správny. Spomeňme si len, aká hrôza sa odohrala pred pár dňami v Pakistane... Neschopnosť tolerovať inakosť vedie ku genocídam celých národov, nehovoriac o osobných tragédiách, keď ani tí najbližší nevedia spolu diskutovať, alebo aspoň vypočuť si toho druhého. V našej inscenácii sa odohráva boj dvoch úplne odlišných životných postojov, ktorý je o to ťažší, že ide o ľudí, ktorí sa navzájom milujú - o matku a syna.

Možno je tolerancia príliš namáhavá. Ako túto schopnosť vnímate u seba?

Mám veľa zlých vlastností, ale jedna z tých dobrých je, že dokážem pochopiť myslenie, stanoviská a pohnútky činov iných ľudí. Mám akúsi schopnosť vcítenia sa. Aj keď... niekto mi raz povedal, že táto moja vlastnosť vôbec nie je až taká dobrá, ako sa zdá. Neviem, či by som sa teraz nemala viac nad sebou zamyslieť! (Smiech.) Ostanem pri tom, že je predsa len pozitívna - už len preto, že ak by nás takých bolo viac, nemuselo by dochádzať k zbytočným tragédiám.

Váš otec Jozef Kroner v Obchode na korze zahral tragický nonsens hlúposti na pozadí narastajúcej moci fašizmu tak plasticky, že snímku ocenili Oscarom. Zasiahol vás tento film, aj keď ste boli ešte dieťa?

Keď sa film dokončil, mala som už 12 rokov. Dokonca som sa 2 týždne prizerala, ako sa v Sabinove nakrúcalo, lebo práve boli letné prázdniny. Premiéra sa na dlhé roky stala aj posledným uvedením Obchodu na korze, lebo sa vzápätí ocitol v trezore... No dodnes je to film nadčasový a potrebný. Ide samozrejme o výsek zo života malého mesta na malom Slovensku v období slovenského štátu, ale psychológia príbehu je univerzálna. Odmietnutie intolerancie, agresie, potláčania ľudských práv - to všetko na mňa hlboko zapôsobilo, hoci som bola veľmi mladučká a ešte som to nedokázala presne pomenovať. Keď si dnes film znovu a znovu pozerám, nemám o jeho nadčasovej hodnote najmenšie pochybnosti. Napokon, snímku spolu s výkonmi hercov ocenili nielen v USA...

Čím vás oslovuje vo filme práve otcova postava?

Môjmu otcovi sa tu podarilo dosiahnuť univerzálne ľudské posolstvo. Plasticky vytvoril charakter človeka, ktorý bol úplne apolitický a naivný, a len postupne si uvedomoval, o akú hrôzu vlastne ide. Z jeho výrazu tváre vidno, ako sa v slede udalostí mení, ako rastie skoro do veľkosti antického hrdinu, aj keď je to svojím spôsobom antihrdina. Po uvedení filmu v 60. rokoch otec dostal veľa nádherných listov, ale dosť bolo aj takých, kde mu nadávali do "bielych Židov" - vraj sa má ísť hanbiť. Samozrejme, že boli bez podpisu. V stredoeurópskom priestore je stále veľa skrytej animozity, ktorá môže kedykoľvek nadobudnúť nebezpečné rozmery...

Aj teraz máte na mysli antisemitizmus?

Všade na svete prežíva a striedavo vybuchuje intolerancia k menšinám. No u nás, ak hovoríme o občanoch židovského pôvodu, nie je jasné, čo vedie k tejto animozite - pôvod alebo vierovyznanie. Nie všetci Židia veria, nie všetci sa hlásia k svojmu národu, ale nenávidení sú všetci bez ohľadu na názory... Naša rodina sa asi naozaj môže označiť za "bielych Židov", a to celkom programovo a s radosťou. Moji rodičia mali veľa priateľov, ktorí stratili svojich blízkych v čase holokaustu. Za všetky spomeniem otrasný prípad, čo zažila vdova po autorovi novely Obchod na korze Ladislavovi Grosmanovi, pani Edita Grosmanová. Keď sa spolu s manželom obaja ako zázrakom vrátili z koncentračného tábora domov do malého mestečka na východnom Slovensku, jedna z jej najmilších susediek jej len tak konverzačne medzi rečou povedala: "Pozrite sa, pani Grosmanová, veď viac sa ich vrátilo, ako odišlo!" V tej chvíli Grosmanovci pochopili, že doma neostanú, a odsťahovali sa do Prahy.

Nemáte pocit, že nič podobné tomuto filmu na Slovensku znovu nevzniklo, lebo kontroverzná diskusia o názore na slovenský štát sa v našej spoločnosti ešte stále neskončila?

Bojíme sa spoznať vlastnú históriu. Viacerí už predo mnou povedali, že ak sa nepoučíme z dejín, zopakujeme vlastné chyby. Súvisí s tým aj náš nedostatok národného sebavedomia a hrdosti. Práve preto v časoch najväčšieho komunistického útlaku, keď u nás nemohli vznikať žiadne kritické filmy, v Poľsku sa takéto témy nakrúcali s prehľadom. V čase normalizácie 70. rokov som videla vo Varšave film, ktorý bol ostrou satirou na praktiky polície. Bola to komédia, pri ktorej išiel mráz po tele. A v 80. rokoch v Bulharsku - v jednej z krajín, ktoré boli najviac pod sférou vplyvu ZSSR - si môj otec zahral v snímke Ty, ktorý si na nebesiach. Celý film bol o viere, náboženstve a o Bohu, všetky scény sa odohrávali v kostole. Otca zaň nominovali na európsku cenu Cézara, napokon skončil v poslednom skrutíniu medzi piatimi najlepšími, lebo vtedy zvíťazil neprekonateľný Philippe Noiret. Ak v tých rokoch u nás niečo porovnateľne silné aj vzniklo, boli to len také "biele vrany". Napríklad filmy Dušana Hanáka, ktorý citlivo sondoval v ľudskej duši. Nikdy tu však nevznikol výrazný, sebavedomý film z našej histórie, ktorý by nebol tendenčne pokrivený ako Povstalecká história.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte Hřebejkov film o 80. rokoch Pupendo, v ktorom hráte smiešnu súdružku Gabalovú z národného výboru? Nie sú dnešní Česi ochotní pozrieť sa na svoju minulosť len s úškrnom klauna?

Alebo s úškrnom Švejka - áno, tento film je tým determinovaný. Ale je milý. A súčasne v ňom cítiť atmosféru nijakosti, akéhosi plazivého vákua... Je to veľmi stredoeurópsky pocit. Nie je tam výraz žiadneho veľkého odporu. Takýto film mohol vzniknúť aj u nás, škoda, že nevznikol.

Akosi nechtiac sa v ňom objavil zrkadlový efekt - samotný film sa stal súčasťou príbehu, ktorý rozpráva. Je to preto, že ho vytvorili ľudia poznačení tou dobou?

Naša generácia je poznačená socializmom, v ktorom okrem obranných mechanizmov fungovali aj mechanizmy strachu. A strach je veľmi silná emócia, ktorá na každom človeku zanechá stopy. Momentálne s Martinom Hubom učím študentov 1. ročníka herectva na VŠMU, kde máme chlapca, ktorý žil niekoľko rokov v zámorí. Kým na ostatných študentoch cítim vplyv starých rodičov a rodičov, ktorí sú približne v mojom veku, tento chlapec je úplne iný. Uňho je očividné, že sa niekoľko rokov v demokratickom prostredí stretával s učiteľmi a profesormi, ktorí vytvárali v škole atmosféru tolerancie a slobody. Keď sa našich študentov opýtame, čo si myslia o tom, čo spolu robíme, on jediný sa prihlási, povie, čo sa mu nepáči a položí veľa otázok.

Pred 11 rokmi ste dostali ocenenie Divadelnú dosku za hlavnú postavu v hre Jana Antonína Pitínskeho Matka. Ponáša sa niečím na vašu terajšiu Zlomatku?

Sú si dosť blízke - až sa trochu obávam, aby som samú seba nevykradla. (Smiech.) Sú podobné v dogmatizme, v nástojčivom presadzovaní nemenných zvykov a tradícií. Napríklad v Matke museli byť všetci okolo stola načas, v opačnom prípade sa vôbec nejedlo - skvelá hyperbola... Navyše obidve tieto matky sú jednoduchšie ženy, žiadne intelektuálky a majú neodbytný pocit, že jedine ony sú neomylné. A toto trvanie na vlastnom názore je najnebezpečnejšie.

Vy ste takúto matku rozhodne nemali a ani vy takou matkou nie ste - odkiaľ ste odpozorovali tento typ správania žien?

Usilujem sa pochopiť svoje postavy cez hlbokú lásku k nim. Tieto matky to myslia dobre - milujú svoje deti, ale trvajú na tom, čo sa naučili od vlastnej matky, a neodporujú tomu, čo od nich vyžaduje spoločenské prostredie, ktoré ich sformovalo. V talianskom Neapole je dodnes veľmi silný katolicizmus a isté postoje sa v priebehu stáročí stali dogmami. Je to tá časť Talianska, ktorá je stále pod vplyvom skostnatených názorov a nemenných právd.

Ako sa to prejavuje dnes - už v 21. storočí?

No tak, že táto hra má v Neapole tichý dištanc. Zlomatka sa v celoštátnej súťaži mladých talentov v roku 2002 - Premio Flaiano per il Teatro - umiestnila na prvej priečke. Je zvykom, že sa o hru, čo získa prvé miesto, trhajú všetky divadlá. Ale keď ju Mario Geraldi ponúkol rôznym scénam, ani jedno z divadiel južného Talianska o ňu neprejavilo záujem.

Môžete nám prezradiť, prečo asi?

Je to príbeh chlapca - homosexuála, navyše sú v texte aj drobné odkazy na mafiu - čo je o dôvod viac, prečo sa tejto hre talianski divadelníci radšej vyhnú. Čím idete v Taliansku južnejšie, tým menej by sa toto slovo malo vyslovovať. A rozhodne by sa mal toho vyvarovať každý cudzinec.

Takže láska matiek, determinovaná strachom, dokáže napáchať zlo?

Žena, do ktorej výchova a viera vštepili železné normy, neznesie, keď sa v jej vlastnej rodine objaví narušenie takejto normy, a dostáva sa do bezvýchodiskovej situácie. Navyše inteligenčný potenciál matky, čo strávila celý život v domácnosti, vytvorí bariéry, ktoré jej nedovolia konať inak. Chce svojho syna "zachrániť" za každú cenu.

Podobne, ako sa niektorí politici z KDH zastrájali preliečiť slovenských homosexuálov v nemocnici?

Presne tak - dnes je to až stredoveký názor - napriek tomu, že v Anglicku panoval ešte v polovici 20. storočia... A naša krajina má stále čo doháňať a kultivovať. Vieme, že homosexuáli sú menšina, s ktorou musíme počítať. Má právo na rodinný život a na všetky občianske práva v súvislosti s legalizovaním partnerského vzťahu, čo už Česká republika uzákonila. U nás napriek slovným proklamáciám dobrej vôle, stále prežíva odmietanie tohto javu.

Len nedávno ste dokončili nakrúcanie nového filmu Bohdana Slámu Vidiecky učiteľ. Aká je táto mama hlavného hrdinu, ktorého hrá Pavel Liška?

Rieši ten istý problém ako neapolská mama, ale na inej intelektuálnej úrovni. A v tom je ten rozdiel. Je profesorkou chémie na gymnáziu a mala ambíciu stať sa veľaváženou vedeckou pracovníčkou v akadémii vied. To sa jej nepodarilo a svoje nenaplnené ambície projektuje do svojho syna. Samozrejme, že ju veľmi trápi, keď zistí, kam sa jej syn orientuje. Nie je to pre ňu ľahké prijať. No dokáže to pochopiť - aj keď s bolesťou.

Pre túto postavu ste sa na tri mesiace stali platinovou blondínou. Neprestali ste sa smiať na vtipoch o blondínkach?

V tom okamihu, ako sa mi zmenila farba vlasov, prestala som všetkému rozumieť! (Smiech.) Dva týždne som si zvykala na svoj nový stav, a teraz neviem, či mi preto zmysel pre humor zmizol, alebo naopak - narástol. Sú série vtipov o policajtoch, hercoch, farároch, Záhorákoch, o ženách so slepačou tematikou, ale ak sa aj v nejakom vtipe spoznáme, nie je nič krajšie, ako prežiť oslobodzujúci smiech. Humor súvisí so slobodou slova a prejavu. Najviac by sa mali učiť chápať humor naši politici. Škodia len sami sebe, keď nedokážu prijať vtip o sebe. Ale to je úplne iná téma - nezaslúžia si, aby sme tu o nich hovorili. To by sa museli správať inak.

V monodráme Shirley Valentine si zahráte aj manžela, nápadníka, syna, dcéru, priateľku... Ako sa v tom orientujú diváci?

Väčšina divákov mi hovorí, že vidia zaľudnenú scénu. Mám z toho, samozrejme, radosť. Najživšie na predstavenie reagujú moje rovesníčky, ktoré sa často s postavou Shirley identifikujú. Shirleyine deti už odišli z domu, ostal jej len manžel, ktorý sa každý deň vracia domov o 6., chce mať na stole teplú večeru a veľa toho nenahovorí. Ona sa vôbec nemá s kým pozhovárať, a tak sa rozpráva s kuchynskou stenou...

Osloví hra aj mužov?

Je to vlastne detektor tých najlepších z nich. Podľa mňa sú totiž tí najlepší muži vo svojej podstate ozajstní feministi.

Neopýtal sa vás manžel, či nechcete podobne ako Shirley zažiť nejaké romantické dobrodružstvo?

Ak si chcú partneri udržať dobrý vzťah, treba v ňom otvoriť dvere, okná a urobiť zdravý prievan. Vždy sa môže stať, že sa jeden z partnerov zamiluje do niekoho iného, s tým musíme počítať. A ak sa to stane, treba to riešiť, alebo sa aj rozísť. Fakt, že túto možnosť vopred nevylúčime, nás ozdravuje. U nás sa to pohybuje v oblasti humoru, ale je dobré byť niekde v podvedomí pripraveným aj na túto situáciu. Je to hlboko ľudské.

Z vašich detí sa nedávno stali vysokoškoláci, vnímate teraz vďaka tomu svojich študentov - prvákov inak ako pred 13 rokmi, keď ste začali učiť?

Vždy som bola k mladým ľuďom citlivejšia ako k iným a vždy ma zaujímal ich názor. Súvisí to asi s tým, že som vlastne nechcela byť učiteľkou a nemala som ambíciu byť neomylnou autoritou. Skôr ma zaujíma dialóg medzi nami. Trpela by som, keby som mala pred sebou ľudí, ktorí by mi boli vystavení na milosť a nemilosť. Okamžite by som z takého vzťahu odišla, lebo by to bolo nedôstojné pre mňa aj pre mladých ľudí. Sme partnermi a ja sa teším, keď mi oponujú. Najväčšiu hodnotu má pre nich to, na čo prídu sami, lebo im to nikto nezoberie. Navyše, herectvu sa asi naučiť ani nedá. My im môžeme iba poradiť spôsob práce, ale aj ten si nakoniec nájde každý sám. Krásne je, že v každej umeleckej oblasti musí byť umelec samostatný a mať vlastnú víziu.

Vaši rodičia vám herectvo neodporúčali. Ako ste študovali vy?

Keď som svojim študentom o tom na jednej hodine pred Vianocami rozprávala, lebo ma o to poprosili, boli šokovaní, že som chcela z prvej hodiny herectva odísť a už sa nikdy nevrátiť. Nadobudla som presvedčenie, že je to môj životný omyl. Ničomu som nerozumela, a potom som si len hovorila, že túto školu treba iba prežiť a ísť ďalej. Veľmi skoro som sa však presvedčila, že pre mladého adepta je najdôležitejšie stretnutie s osobnosťou. Vidieť naživo človeka, ktorý môže byť preňho vzorom alebo aj antivzorom. A určite to platí aj v iných odboroch. Ale herec musí byť navyše veľmi vnímavý, pozorovať ľudí okolo seba, vyvodzovať z toho psychologické závery a zbierať si materiál pre plejádu najrozličnejších charakterov. Musí byť výnimočne empatický. My sme si zamilovali neopakovateľného Mikuláša Hubu. A takéto stretnutia s vynikajúcimi osobnosťami boli pre nás viac, ako samotné vyučovanie. Potom už človek dokáže pracovať aj sám na sebe...

Niekoľko sezón ste hosťovali v pražskom Národnom divadle v českej klasike Markéta Lazarová. A hrali ste po česky. Aká je "kaplička" zvnútra?

Bol to pre mňa sviatok, a klaňačku na derniére som si užila naplno! (Smiech.) V duchu som si hovorila: "Kronerová, možno tu už nikdy nebudeš stáť znovu, ale stálo to za to!" Môj otec mi vždy hovoril, aby som išla študovať, čo len chcem, ale do Prahy. Záležalo mu na tom, aby som precítila toto nádherné mesto. Ostala som študovať doma, ale vždy, keď tam idem teraz hrať, spomeniem si naňho a vravím si: "Vidíš, ocko, zasa som tu."

Takže ak Masarykove ideály stále žijú aspoň v divadle, mali zmysel?

Herectvo je podľa mňa medzinárodnosť - keď sa po rozdelení vytvorili skutočné hranice, bola to pre mňa trauma. Som čechoslovakistka, lebo som sa narodila a vyrástla v Československej republike a nikdy som si nevedela predstaviť, že by som žila v inom útvare. Veď všetci my, "čistí" Slováci, sme trochu Maďari, trochu Židia, Česi, Nemci, Ukrajinci, Poliaci. Ten mix je veľmi zdravý. A herci nevnímajú hranice - dokázali by sme pokojne pracovať aj s Američanmi či s Francúzmi, lebo vždy ide len a len o človeka, o jeho schopnosť komunikovať.

Pre český film vás objavil Bohdan Sláma, keď ste vďaka úlohe v Divokých včelách získali Českého leva?

Pár rokov predtým som si už zahrala vo filme Ivana Filu - Lea. Neviem, odkiaľ ma "vypriadol". Nezaradila som sa do databázy žiadnej hereckej agentúry. Považovala som to za zbytočné... Keď odrazu prišiel Bohdan Sláma, ktorý ma našiel úplne náhodou. Chodil po slovenských divadlách, lebo hľadal hercov pre svoje mladé postavy, keď odrazu vo vitríne starej Astorky uvidel plagát s fotografiami z Pitínskeho hry Matka. A spoznal vo mne postavu, ktorú si ešte len predstavoval - teda miestnu prostitútku Lišajovú v Divokých včelách. (Smiech.)

Herecké príležitosti si podávali ruky?

Nebolo ich až toľko, ale čo sa týka súdružky Gabalovej v Pupende, Jan Hřebejk si ma zapamätal z Divokých včiel.

Aké to je pre ženu, ktorá túži byť príťažlivá, hrať takéto spotvorené osoby?

Som netypická žena. Keď som bola dieťa, jednou z mojich najmilších zábaviek bolo robiť do zrkadla tie najškaredšie a najotrasnejšie grimasy, akoby som si už chystala všetky tie ježibaby, čo ma neskôr postretli. Na svete je niekoľko výrazných herečiek, ktoré sa neboja byť škaredé. S tým som naozaj nikdy nemala problém ani ja.

Nemáte skôr problém ostať pred kamerou pekná?

Možno sa toho naozaj bojím viac, ako byť škaredá... Raz mi môj otec rozprával, ako ho prekvapila moja otázka, keď som sa ho ako trojročná opýtala: "Otecko, však tie škaredé ježibaby sú lepšie postavy ako tie krásne princezné?" Vravel, že ostal užasnutý a povedal mi: "Máš pravdu, dieťa moje," a hlboko sa zamyslel.

Napriek tomu v inom Slámovom filme Štěstí hráte peknú a milú tetu.

Veď mi odtiaľ aj vystrihol veľa scén, keď dopĺňal scenár.

Nebolo to skôr preto, že všetky kladné postavy majú väčšie problémy ako záporné?

Je to tak. Pri kladných postavách režisérovi vždy hrozí, že skĺzne do nejakej ružovej selanky. Asi tá teta bola naozaj až príliš kladná a ružová. (Smiech.)

V monodráme Shirley Valentine dokážete až strihovo zahrať krásnu ženu, keď je zamilovaná, bez problémov...

Krása človeka vychádza zvnútra. Keď sú vaše myšlienky pekné, celá opekniete. Vnútorná krása vyráža na povrch a žiadny make-up ju nemôže nahradiť.

Po všetkých týchto českých filmoch aký máte pocit z nakrúcania v novom projekte Dušana Rapoša o slávnej gemerskej primáške, známej ako Cinka Panna?

Máme tam nádherných mladých maďarských hercov, ktorí sú veľmi talentovaní! Komunikujeme spolu po anglicky, viem aj pár maďarských slov, čo ma naučil ešte môj otec, a oni sa od nás učia po slovensky. Cinku Pannu hrá rozkošná 16-ročná Gruzínka z Tbilisi, ktorá fenomenálne hovorí po anglicky - pripravuje sa na štúdium herectva v USA - a aj po rusky - a ruštinu som ešte nezabudla. Je veľmi bystrá, čaká ju veľká herecká kariéra. Všetky národnostné napätia a nevraživosti sú len záležitosťou politikov, ktorí mútia vodu a robia zle. Slováci a Maďari žijú na južnom Slovensku v symbióze celé desaťročia, tak odkiaľ ľudia z úplne inej časti Slovenska berú tú trúfalosť do toho necitlivo zasahovať?! Vždy to budem odmietať.

Vo filme ste rómska vedma. Čo by ste vyveštili pre nadchádzajúci rok?

Držím palce filmu Cinka Panna - má pekný scenár. Po 15 rokoch som ním nadviazala na svoju prerušenú filmovú tvorbu na Slovensku. Najviac som však pyšná na to, že je to film o prvej žene, navyše Rómke, ktorá sa u nás presadila vlastným zázračným umením a stala sa slávnou v celom Uhorsku aj za jeho hranicami už v 18. storočí.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  3. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  3. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  6. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  7. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  8. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  9. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 17 240
  2. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 15 590
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 13 959
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 12 077
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 790
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 878
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 410
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 5 936
  9. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 3 432
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 302

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Američania spozorneli. Slovenský princ je hodný Oscara

Veľký šľachtiteľský príbeh sa začal celkom nenápadne.

PRIMÁR

Od štyridsatky po sedemdesiatku. Ako sa mení sexualita?

Kvalita závisí od psychiky milencov.

Neprehliadnite tiež

V Nemecku zabíjali neonacisti, polícia z toho škandál neurobila

Herečka Diana Kruger reaguje na limity práva v boji proti terorizmu

Zomrel Gregg Allman z The Allman Brothers Band

Na jeho zdraví sa podpísali roky nezdravého života.

Nasadili Rusi trollov do hľadiska? Z favorita Cannes vyrobili prepadák

Výroba alternatívnych faktov neobišla ani filmový festival.

Zomrela hrdinka knihy Mengeleho dievča. Porazila nacizmus, keď sa jej narodili deti

Viola Fischerová stihla zažiť pocit, že patrí tam, kde sa narodila.