entačnú výstavu, pripomínajúcu nedožitú autorovu osemdesiatku.
„Pri práci som mu bola stále niekde nablízku, mala som na starosti pomocné činnosti, niečo podať, priniesť, podržať. Občas sa ma opýtal aj na môj názor, a práve pri tomto obraze sme sa nezhodli. Mne sa nepáčil, povedala som mu to, no on sa stále vypytoval, akoby tomu nechcel veriť, až som na plátno vyliala čiernu farbu.“
Kým sa autor išiel na balkón spamätať z nečakanej aktivity svojej pomocníčky, pani Viera obraz už v kúpeľni osprchovala a vyutierala. „Keď sa manžel vrátil do izby, pokojne ho premaľoval.“
Môžu dvaja chorí emigrovať?
Neoceniteľná bola však jej pomoc najmä pri získavaní odtlačkov dlažby či frotážach kanálových príklopov, firemných tabúľ, menoviek, domových nápisov. „Začalo sa to v Taliansku, a potom sme to robili v mnohých európskych veľkomestách.“
Originálna autorská technika sa neuplatňovala vždy bez problémov. „Ak sme na získavanie odtlačkov nemali povolenie, pracovali sme načierno, potme, raz v Antverpách sa naše dobrodružstvo skončilo dokonca dvojhodinovým vypočúvaním na polícii.“
Navyše išlo aj o fyzicky pomerne náročnú prácu, o to viac, že Štefan Schwartz dlhé roky trpel ťažkou neurózou a problémami so spánkom. „Mnohokrát bol úplne vyčerpaný alebo z liekov na upokojenie taký omámený, že som ho musela na ulici viesť za ruku. Ťažké chvíle, keď ho všetko rušilo, sa striedali s radostnými, veď on bol človek veľmi zhovorčivý, plný humoru. Ale tá choroba ho vždy tlačila nazad.“
Zdravotné problémy boli aj zásadnou dilemou, keď sa po okupácii Československa rozhodovali o emigrácii. „Ja som od detstva chorá na srdce, a tak manžel vyhlásil, že dvaja chorí nemôžu emigrovať. Ale keď začali odchádzať viacerí dobrí priatelia, rozhodli sme sa aj my.“
Prvý návrat v roku 1987
Starú vlasť navštívili manželia Schwartzovci prvýkrát až takmer po dvadsiatich rokoch. „Na pohreb manželovej matky sme prišli už ako švajčiarski občania, no pocity sme mali všelijaké. Ďalšie návraty už boli radostné, po revolúcii tu mal manžel niekoľko úspešných výstav, stal sa laureátom ceny Christmas od Združenia A - R a najmä ho veľmi tešilo, ako sú jeho bývalí žiaci zo ’šupky‘ úspešní.“
Najväčšie priateľstvo ho na Slovensku spájalo s Rudolfom Filom. Ten, hoci o päť rokov mladší, bol na vysokej škole vo vyššom ročníku, keďže Štefan Schwartz začal pre chorobu študovať až neskôr. „Nesmierne si Filu vážil, čo ten povedal, to bolo sväté. Rudo bude raz určite najlepší, často hovorieval manžel.“
Keď Štefan Schwartz vážne ochorel, rozhodol sa, že jeho obrazy poputujú zo Švajčiarska do Bratislavy. „Nebolo to jednoduché vybaviť, problémy boli na oboch stranách, a nebyť úsilia jeho priateľov Mariána Meška a Františka Mikloška, asi by sa to ani nepodarilo.“
A ešte niekoľko ďalších rokov trvalo, kým sa z nezištného daru, akým je celé Schwartzovo dielo, podarilo vytvoriť túto výnimočnú výstavu.
