Nové Veľké ilúzie Radošinskéhonaivného divadla jednoducho naznačujú potrebu zlomu v divadle.
Kde sa berie v človeku neutíchajúca nostalgia a ešte aj zhovievavosť k nej? Radošinské naivné divadlo asi táto otázka neťaží. A z toho súbor ťaží.
Stanislav Štepka (na snímke Ctibora Bachratého) sa opäť nenechal vyviesť z formy. Napísal kus, ktorý šil predovšetkým sám na seba, hoci aj cez príbeh o súbore dedinského ochotníckeho divadla, s ktorým prežil štyridsaťpäť rokov. Práve ten určuje hlavnú tému: čo priniesol rok 1968.
Bez ohľadu na magickú osmičku na konci, ktorou sa začína tento rok práve pripomínať, môžeme popri Polákových Kentauroch či Klimáčkovom Dr. Husákovi zaradiť Veľké ilúzie medzi súčasné slovenské divadelné hry, vyrovnávajúce sa s našou komunistickou minulosťou. Tak teda prečo a ako?
Že bez vtipu to u radošincov nejde, autor hry nepochybne vie. Opäť ho kódoval predovšetkým do svojej typickej poetiky v tvrdom nárečí, ktorým sa, zdá sa, nedá nič pokaziť. Zostavil smutnosmiešnu pesničkovú šou inšpirovanú reálnym príbehom divadielka (Radošinského naivného, teraz jubilujúceho). Hovorí o mladom režisérovi a jeho láske k jednej z herečiek, o tom, ako sa v časoch diktatúry prežíval v divadle závan slobody, ako sa verilo politikovi Alexandrovi Dubčekovi a ako sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zahryzol do umenia skazený chrup normalizácie.
Štepka polopatisticky a zároveň verne svojmu rozprávkovo logickému videniu vykreslil čiernobiele charaktery postáv, z ktorých si sám zahral rovno päť. Dokázal zabaviť ako chlap, ako veriaci otec, ale aj ako slizký kultúrny referent, chameleónsky predseda či dobroprajný politik.
Škoda, že so svojou hereckou osobnosťou zostával na javisku vlastne sám. Ostatní mu robili iba „křoví“, čo možno vnímať ako problém.
Postava mladého režiséra (Michal Kubovčík) pôsobila síce čisto, ale bohatšie plochy na vyjadrenie akoby nenašla. Ženské postavy napriek snahe vykresliť protichodné typy často celkom splývali vo výraze, pôsobili ukričane, niekedy až školácky a zachraňoval ich len spev. Je dobré, že na hudbu sa kladie u radošincov dôraz, a má aj svoje kvality, no nemuselo by to byť na úkor hereckých charakterov.
Občerstvujúcim prvkom sa ukázali mobilné kulisy Petra Čaneckého - veľké tmavosivé kocky, ktoré režisér vďačne využil na rôzne spôsoby. Postavil z nich kríž, ale i stenu na písanie odvážnych hesiel alebo cintorín. Hre by však asi prospelo viac odvahy alebo možností z jeho strany siahať hlbšie do predlohy.
Motív divadla v divadle mala prehĺbiť ešte vsunutá replika z najúspešnejšej hry Jánošík, no zámer ostal akýsi plochý, k invencii vo využití tohto prvku nedošlo.
Samozrejme, nie je to nutné, ak to nepovažujeme za zmysel hry. Lenže potom ostáva naozaj len veľkou ilúziou, že osloví aj iných než nostalgických, zhovievavých, dlhodobo radošincami dotknutých, prípadne bohabojných divákov. Je pohodlné spoliehať sa na to, že ich je stále dosť.
Stanislav Štepka: Veľké ilúzie
Hudba: Ľubica Salamon-Čekovská
Dramaturgia: Mirka Čibenková
Choreografia: Eva Burdová
Scéna, kostýmy: Peter Čanecký
Réžia: Juraj Nvota
Hrajú: Stanislav Štepka, Michal Kubovčík, Andrea Martvoňová/ Eva Sakálová, Svätopluk Malachovský, Maruška Nedomová, Milan Šago
Premiéra: 14. decembra 2007 v RND v Bratislave
