Fotografka Illah van Oijen: Vidím to, čo vy chcete zabudnúť

Bola na Slovensku rok. Chýbalo jej Severné more a možnosť bicyklovania sa po meste. Ale niečo ju šokovalo viac - šialený stavebný boom v Bratislave. A tak sa rozhodla, že o tom pripraví fotografickú knihu s esejami. Tvrdili jej, že sa to nedá. Dá sa, ale ťažko. Ako bicyklovať sa po Bratislave. Mladá holandská fotografka Illah van Oijen, autorka knihy Bratislava - mesto na mieru.

Prečo mladú Holanďanku trápi vizáž Bratislavy?

Videla som, koľko zmien sa tu odohralo počas jedného roka. Veľmi ma to prekvapilo. A prečo sú to len multifunkčné objekty, ktoré majú spájať bývanie, prácu a oddych? Tak som sa o tom začala s ľuďmi rozprávať.

Čo vám povedali?

Mnohí sú na to nahnevaní a cítia sa bezmocní. Tak som sa pustila do fotografickej knihy, vypísala súťaž o esej na túto tému a zorganizovala diskusiu.

Aj tak - nie je to zvláštne, že toľkých Slovákov to štve, ale knihu o premene Bratislavy pripraví mladá Holanďanka?

Vlastne to je logické, lebo ja stojím mimo politiky, rôznych sociálnych kruhov a pochádzam z celkom iného prostredia, takže môžem veci povedať slobodnejšie.

V čom je iné prostredie, z ktorého pochádzate?

V Holandsku už len ťažko nájdete nezastavanú pôdu. Keď som po troch mesiacoch cestovala naspäť do Holandska, zrazu som videla, ako sa mení štruktúra podo mnou. Po Česku a Slovensku vyzeralo Holandsko ako kresba zo sci-fi filmu, ako čip z počítača. Vtedy som si uvedomila, ako je predizajnované. Možno, že vám budem pripadať príliš romantická, ale vlastne mi to na Slovensku pripadá oveľa zábavnejšie.

V čom?

Všetko je v ruchu, ľudia sa túlajú. Keď idete po Petržalke, vidíte, že si cez trávniky hľadajú všelijaké vlastné cestičky a skratky. To je pre mňa veľmi zaujímavé.

Nebol by chaos, keby si na takom malom priestore, akým Holandsko je, jeho šestnásť miliónov obyvateľov chodilo dezorganizovane skratkami?

Presne tak. Na území, ktoré vlakom prejdete z jednej strany na druhú za dve hodiny, býva šestnásť miliónov ľudí. Tam musia cyklisti ísť svojou cestičkou a chodci svojou.

Holandsko je jednou z najhustejšie osídlených krajín v Európe. Mohli ste ísť aj inam, kde by ste v Európe cítili väčší priestor. Prečo ste si vybrali práve Slovensko?

Neprišla som sem preto, že tu žije menej ľudí. Je to náhoda. Pre mňa bola veľmi dôležitá spomienka z detstva, keď sme s rodinou navštívili Československo. Prvýkrát som videla, že svet môže vyzerať aj inak. Keď som dostala šancu ísť na Slovensko, ani na sekundu som nezaváhala. Keď som sa balila, našla som taštičku s pätnástimi pohľadnicami zo Spišského hradu. Boli pre mňa také krásne a dôležité, že som si ich ako jedenásťročná kúpila z vreckového a starala sa o ne.

Také romantické dôvody?

Dobre, samozrejme, že jedným z dôvodov bolo aj to, že Slovensko sa stalo novou krajinou Európskej únie.

Prišli ste sem cez program Erasmus?

Nie, prišla som s holandským priateľom, ktorý tu mal prácu. Vzťah sa skončil a ja som zostala.

Na začiatku ste fotili najmä slovenský vidiek a chudobu, až neskôr ste sa začali venovať Bratislave. Ako sa vyvíjal váš predmet fotografovania?

Študovala som na VŠVU u Ľuba Stacha, s ktorým sme veľa cestovali. Veľmi som chcela vidieť všetky kúty Slovenska. Videla som vtedy veľa poľnohospodárov a dediniek, ktoré som samozrejme aj fotila. Ale mnoho ľudí mi tvrdilo, že vidím Slovensko skreslene. Aj sa na mňa hnevali za to, že zobrazujem len dedinky a chudobu. Aj keby som v Holandsku fotila len rurálne oblasti, vyznelo by to inak, než je skutočný obraz Holandska. Ale otázka je, prečo to fotím? Lebo aj dedinky sú tu iné ako v Holandsku. Tam je však rozdiel medzi mestom a vidiekom omnoho menší. Neskôr som sa však chcela viac pozerať na to, čo sa deje okolo mňa v meste a ako vyzerá moderné Slovensko. Bol to boj, lebo som nechcela fotiť štýlom, aby doma Holanďania ochkali, aké je to Slovensko úžasné. Vrátila som sa preto k holandskej dokumentárnej fotografii.

V čom je rozdiel medzi slovenskou a holandskou dokumentárnou fotografiou?

Dokumentárna fotografia zažíva v Holandsku veľký boom. Napríklad táto fotka (ukazuje na zadnú stranu časopisu Nota Bene, kde je fotografia Andreja Balca, pozn. autorky) by sa v Holandsku veľmi dobre predala. Fotografi, ktorí práve skončili školu, dostávajú za jednu snímku dvetisíc eur. Minule mi publikovali jednu fotku v holandskom denníku NRC a zaplatili mi viac, ako som dostala za celý projekt o Bratislave. Ale pre mňa nie je dôležité, koľko peňazí dostanem.

Aké vizuálne podnety boli pre vás na Slovensku šokujúce?

Nebola som šokovaná, ale veľa vecí, ako napríklad návšteva rómskych osád, na mňa zapôsobilo. Zdalo sa mi, že ako dievča zo Západu tu ťažko nachádzam svoje miesto.

Ako sa tu dievča zo Západu cítilo?

Architekt Štefan Šlachta to povedal dobre, keď videl prvýkrát moje fotografie: ty vidíš to, na čo my chceme zabudnúť a zmeniť. Možno naozaj považujem za krásne to, s čím vy stále bojujete. Napríklad budova Tesca v Bratislave, je podľa mňa nádherná. Je to super! Obrovská hodnota pre mesto! Ale otrasné sú všetky tie reklamy. Keby sa dali preč a budova by sa upravila do pôvodného stavu, bolo by to fantastické! A patrí k vašej minulosti. Vám asi tie budovy pripomínajú nudné časy. A vtedy sa cítim ako dievča zo Západu.

Nie je to skôr než pôvodom zo Západu spôsobené faktom, že tu nemáte korene, osobnú históriu ani kolektívnu minulosť?

Samozrejme, je to úplne iné, keď vašu históriu poznám len z kníh a filmov.

Aký je rozdiel medzi tým, ako sa v Bratislave cítite vy a tým, ako sa v nej cíti nebratislavský Slovák?

O tom som nikdy nepremýšľala. Pochádzam z Haagu, ktorý je rovnako veľký ako Bratislava. Aj pocit z neho mám podobný tomu z Bratislavy.

Nechýba vám more?

More mi veľmi chýba. Pripadá mi šialené žiť bez neho. Skúste si vy predstaviť, že by ste žili bez kopcov a pohorí. Keď idem v Holandsku do mora, považujú ma kamaráti za šibnutú, lebo v ňom plávam, aj keď je studené.

Vo vašej knihe je jeden text, v ktorom sa píše: Povedz mi, aké reklamy si videl počas svojho pobytu v Bratislave, a ja ti poviem, kedy si ju navštívil. Aké bilbordy si pamätáte z Bratislavy vy?

Určite Nokia a T - Mobile.

V Haagu či v Amsterdame nie je toľko reklamy?

Je to špeciálne pre Bratislavu. Aj keď z nej vychádzate, obklopujú vás stovky bilbordov. V Holandsku by nesmela byť taká koncentrácia bilbordov mimo mesta, lebo tam platí ochrana krajiny. Ešte čudnejšie mi pripadá množstvo bilbordov, ktoré sú už veľmi staré. Pri Zlatých pieskoch ešte stále visí pútač na Hodokvas 2006. V Holandsku nie je toľko bilbordov ani na budovách.

Akceptujete rozmerný bilbord na stene Slovenskej národnej galérie?

Najskôr som neverila, že je tu niečo také možné. Ak je toto jediný spôsob, ako sa dá zaplatiť prestavba Slovenskej národnej galérie, je to veľmi zlé znamenie. Je to škoda. A vyzerá to veľmi čudne.

Vaša kniha sa volá Bratislava - mesto na mieru. Čo ste tým mysleli?

Dnes musia mestá mať svoju identitu. Haag momentálne trpí veľkou krízou identity a lejú sa milióny eur do toho, aby ju našiel. Vymysleli mu prívlastok Svetové mesto na mori. Je okolo toho veľa kampaní. Mám pocit, že Bratislava hľadá svoju identitu, ale prirovnanie Little Big City, ako sa o ňom píše v sprievodcoch, má približne osemnásť miest na zemi. Little Big City nehovorí veľa o meste - je veľkosť mesta to najdôležitejšie?

Nie je zvláštne, že práve Holanďanku z Haagu trápi identita Bratislavy?

Jasné, že som sem neprišla s otázkou, aká je asi identita Bratislavy. Ako som tu však žila, sledovala som premeny Bratislavy a rozprávala sa o nich s ľuďmi. Mala som energiu a možnosť získať podporu na projekt z holandských zdrojov, tak som sa rozhodla prebádať to. A potom sa to otočilo - už som sa nielen ja pýtala na identitu Bratislavy, ale aj ľudia sa pýtali mňa, čo si o nej myslím.

Akú identitu - nálepku by ste vy dali Bratislave namiesto Little Big City?

Hm, asi predsa len Mesto na mieru.

Nehodilo by sa niečo atraktívnejšie?

Nedá sa to presne preložiť z holandčiny, ale keď poviete po holandsky, že to sedí na mieru, znamená to, že oblečenie niekomu totálne sadne, hoci to nie je jeho konfekčná veľkosť. Je to presne pre neho nadizajnované. Ak by som však písala o Bratislave z hľadiska toho, aká je príťažlivá pre turistov, je to určite jej centrálna poloha medzi ďalšími mestami a tiež blízkosť prírody.

Vo vašej knihe ma prekvapila zmienka o tom, ako Viedeň využívajú slovenské ženy na sexturistiku. Ako to je?

Nie je to založené na výskume, ale na pozorovaní. Veľa ľudí na to reagovalo. Myslím, že sexturistika je spôsobená tým, že Bratislava je veľmi malá a všetci sa poznajú. Mne stačil rok na to, aby som spoznala ľudí z umeleckej sféry. Je to veľmi malý kruh. Ak sa chcete od neho oslobodiť, musíte ísť mimo Bratislavy. Pre mňa nie je takáto sloboda dôležitá. Mám rada, ak idem po ulici a stretávam známych ľudí. Možno preto sa tu cítim tak dobre.

Necítite nevýhody bratislavskej komunity?

Trochu, ale mám inú pozíciu - keď som začala robiť knihu, nevedela som nič o vzťahoch medzi ľuďmi, ktorých som oslovila. To bola výhoda, lebo som nebola zaťažená predsudkami.

Sociológ MiroTižík píše v jednej eseji vo vašej knihe, že Bratislavčania trpia schizofréniou - obdivujú historickú Bratislavu, hoci ju nepoznajú, a súčasne chcú modernú európsku Bratislavu. Súhlasíte?

Keď idete Starým Mestom, je to veľmi pitoreskné. Je pekné, čisté, ak však idete mimo centra, vidíte, že budovy postavené v 20. storočí miznú a prichádzajú po nich hypermoderné enormné komplexy. Chýbajú nuansy. Miznú nielen socialistické, ale aj industriálne budovy. Pritom tie sa v celej Európe ochraňujú. Dá sa v nich robiť toľko vecí - nielen pre kultúrne centrá, ale aj pre firmy. Mojím snom je zachrániť jednu takú budovu.

Prečo na Slovensku industriálne priestory likvidujeme?

Myslím, že na Slovensku vlastnia obce málo pozemkov. V Holandsku si ich ochraňujú. Tu však veľkí medzinárodní developeri pozemky ľahko skúpia, môžu ich zničiť a nikto ich neochraňuje. Ide len o peniaze - za novou stavbou nie je motivácia, aby vytvorili niečo pekné, ale aby zarobila.

Keď ste sa rozhodli prísť k nám, očakávali ste, že vo vašej ideálnej krajine z detstva až do takej miery rozhodujú peniaze?

Prekvapilo ma, aké je to tu silné. Oveľa silnejšie ako v Holandsku. V Haagu aj v Amsterdame sú súťaže na to, ktoré firmy môžu v tých industriálnych priestoroch byť.

Môžeme Slovensko porovnávať s Holandskom? Nie sú totálne inde?

Nemôžeme. Ale tiež nemôžem robiť nič iné ako to, že porovnávam, čo poznám. V Thajsku hovoria ‚rovnaké, rovnaké, ale iné‘. Obe krajiny sa však môžu od seba dosť učiť.

Čo sa môžeme učiť od Holanďanov?

Keď som chcela urobiť knihu o Bratislave, všetci ma presviedčali, že je to pekný nápad, ale radšej mám nakrútiť DVD, lebo na Slovensku nie je možné vydať knihu. A o rok neskôr bola hotová. Slováci by sa mohli viac snažiť a nevidieť veci ako nemožné.

A Holanďania od Slovákov?

Holanďania najskôr hovoria, až potom myslia. Slováci to robia naopak. Keď sa rozprávam so Slovákmi, často hovoria, čo cítia, to sa mi zdá dobré. A tiež odvádzate dve percentá z daní na dobrý účel. A ovocie a zelenina tu chutia lepšie.

Ako si Holanďanka zvykne na zlé podmienky pre cyklistov v Bratislave?

Prvé, čo som po príchode na Slovensko urobila, bolo, že som si kúpila bicykel. Veľmi som sa tešila, no keď som išla z obchodu domov, zistila som, že sa tu vôbec nedá bicyklovať. Nechápem to - mám sa bicyklovať na chodníku alebo po ceste? A stále je tu nejaký schodík, prekážka. Rozplakala som sa - bicyklovanie je moja sloboda. Môžem si ísť, kedy a kde chcem. Rok a pol som sa nebicyklovala a minulé leto som si s priateľmi uvedomila, že je to hlúposť. Tak som zase začala. A dá sa to. Hoci je to ťažké a chaotické. Pre mňa je to metafora toho, čo si myslím o Bratislave. Najskôr sa zdá, že to nejde. Potom zistím, že je to ťažké, ale dá sa to.

Búrali by sa tu budovy, keby vaša metafora platila?

Ale tam sú sily oveľa väčšie.

V súčasnosti sa objavujú správy o tom, že mnoho Holanďanov prichádza na južné Slovensko a kupuje tam domy. Čo si o tom myslíte?

Neprekvapuje ma to. Máme málo priestoru a prírody. Holanďania často cestujú. Aj v mojej krvi to je. Dokážem si však predstaviť, že miestnym Slovákom sťahovanie Holanďanov pripadá šialené.

V Česku sa najskôr tešili holandskému kupovaniu pozemkov, keď si však všimli, ako Holanďania pretvárajú ‚ich‘ mestečko podľa holandského vkusu, začali sa nespokojne ozývať.

Tento problém poznajú už Španieli. Niektoré dedinky sú tam veľmi holandské, ale na druhej strane - každý je slobodný a môže si robiť, čo chce.

Ako sa cítite v meste, kde je tak málo farieb pleti?

To je teda vec! Zdalo sa mi to vážne čudné, a keď som prišla naspäť do Holandska, s radosťou som sa nadýchla všetkých tých farieb a vôní. Na každom rohu môžete cítiť vône z rôznych kútov sveta.

Váš projekt by sa pokojne mohol odohrávať aj v inom slovenskom meste. Plánujete to?

Určite. Do Žiliny nás pozvala Stanica-Zárečie, kde budeme debatovať o bicyklovaní a miestnom nákupnom centre. A ďalšiu knihu by som chcela robiť o príchode eura na Slovensko.

Slováci majú z eura strach. Aká je vaša skúsenosť?

V Holandsku sa dodnes každý na euro sťažuje. Mnoho cien sa zvýšilo. Najmä v reštauráciách a kaviarňach. Okrem cien však vznikla aj otázka, kde zostala naša kultúrna identita. Čo sa stalo s našimi peknými guldenmi?

Kultúrna identita multikultúrneho Holandska stojí na peniazoch?

Áno. Teraz je v Holandsku veľká otázka, čo je naša kultúrna identita - práve preto, že sme multikultúrna spoločnosť, a aj preto, že sa toľko vecí mení. A to sprevádza strach. Debatu o strate kultúrnej identity však na Slovensku nepočujem.

Možno preto, že sa nám peniaze tak často menili. Myslíte si, že boom nákupných centier spôsobí na Slovensku, že sociálny život sa presunie do nich, teda do mestských periférií, a bratislavské centrum zostane len pre turistov?

To je otázka. Keď som sem prišla, nechápala som, prečo v sobotu nie je nikto v centre. Všetci totiž nakupujú.

V Holandsku nenakupujú?

Nakupujú, ale nákupné centrá sú v meste, takže to žije aj v centre.

Šéfredaktorka časopisu Arch tvrdí, že Bratislave aj Slovensku chýba vízia. Ako vy vidíte budúcnosť Bratislavy?

Mesto by malo mať mestský plán a viac politickej sily. Ale myslím si, že budúcnosť Slovenska je ružová. Poznám veľa mladých Slovákov, ktorí robia zaujímavé veci a sú uvedomelí. Teraz majú aj možnosti prispieť k rozvoju miest cez malé iniciatívy. A keď tieto malé iniciatívy začnú rásť, pôjde to dobrou cestou. Veľký potenciál je v ľuďoch.

Žijete tu dva roky. Cítite sa ešte ako cudzinka?

Nie som Bratislavčanka, ale cítim sa tu ako doma.

Dokedy tu zostanete?

Jeden Holanďan, ktorý žije na Slovensku už sedemnásť rokov, mi povedal: Dávaj si pozor Illah, ak raz na Slovensku začneš žiť, už nikdy sa nevrátiš.