Slovenským štandardom je, že v reštauráciách, baroch a kaviarňach hráva rádio. Je to lacné a pohodlné. Podniky, v ktorých pravidelne hráva živá hudba, môžete zrátať na prstoch jednej ruky. Je málo hudobníkov, málo podnikavejších majiteľov krčiem alebo málo návštevníkov?
Kluby a živá hudba patria k sebe. Nehovoríme teraz o usmievavých pánoch vo flitrových oblekoch (a dámach vo zvodnom mini, ktoré im slúžia ako vokalistická okrasa), vyspevujúcich You're my heart, you're my soul od Modern Talking a podobné skvosty nočných barov hotelov, ale o autentických skupinách v autentickom prostredí.
Dejiny hudby sa nezačínajú na štadiónoch a v halách pre tisíce ľudí, ale práve v kluboch, v priestoroch, kde je kontakt s publikom priam fyzický a nálada uvoľnená. Hudobné revolúcie sa konali v krčmách. Tak to bolo s elektrickým blues v Chicagu, bebopom v New Yorku. „Najslávnejšia kapela všetkých čias" Beatles vyletela ku hviezdam priamo z maličkého liverpoolskeho Cavern clubu. Veľkolepé predstavenia Pink Floyd majú korene v psychedelických kluboch v Londýne a nezabúdajme ani na bratislavský V-klub , kde sa v 60. a 70. rokoch formovali Prúdy, Collegium Musicum, Modus a ďalšie legendy. Alebo neskôr obrovská piváreň Stará sladovňa, kde si niekoľko rokov „brúsil ostrohy" Peter Lipa a skupina Revival Jazz Band. Návštevníci dodnes spomínajú na tieto večery, bol to taký veselý ostrovček uprostred socializmu s naozajstnou americkou hudbou.
Čo je pubová hudba
Skupina YPS bola kedysi známou koncertnou atrakciou. Jej zakladajúcim členom bol aj Ján „Bobo" Hangoni, kedysi kolegami prezývaný aj „Vagón". V roku 1988 šli „ypsáci" hrať do zahraničia a práve táto skúsenosť urobila na Hangoniho veľký dojem: „Tam som videl hrať v puboch gitaristov alebo klaviristov, väčšinou bývalé americké a britské hviezdy, ktorí mali okolo štyridsať - štyridsaťpäť rokov. Puby sa delili na klavírne a gitarové. Vtedy ma takéto hranie zaujalo. Pubová hudba je špecifická. Hrávajú sa staré hity od Creedence Clearwater Revival, Rolling Stones, Beatles, Paula Simona, Eltona Johna či Oasis. S jednoduchým sprievodom a priamočiarymi sólami, v pube nikoho nezaujímajú exhibície. Keby tam niekto začal hrať nejaký divoký džez, hostia odídu. Do pubov ľudia chodia oddychovať, zatancovať si a zaspievať. Či to môže byť pre hudobníka obohacujúce hrať takýto prevzatý repertoár? Samozrejme, skúste si predstaviť, že tristo-štyristo ľudí spieva z plného hrdla povedzme pesničku od Slade, to je fantastický pocit. Ale pubová hudba sa nemusí hrať len v puboch, niekoľkokrát sme s mojím vtedajším spoluhráčom rozbiehali rockové a popové festivaly v Rakúsku aj pre päťtisíc ľudí, je to výborné zahrievacie kolo, ľudia sa uvoľnia a spravia si náladu."
Večierky
Hangoni si vyskúšal takéto hranie v Nórsku. S kapelou hrávali päť dní do týždňa, v čase voľna išiel s gitarou do pubu a hrával tam doslova za pivo, neskôr sa dostal medzi americkú a britskú pubovú prvú ligu do Viedne. „V roku 1991 ma Jožko Šebo (dnešný manažér Petra Cmoríka a Jany Kirschnerovej, pozn. aut.) oslovil, či by sme nezačali s takýmto hraním aj na Slovensku. Prvou zástavkou takejto hudby v Bratislave bol pub Koník. Boli to skvelé večery, chodilo tam veľa hostí aj muzikantov, Paľo Hammel, Janko Lehotský a množstvo ďalších osobností, niekedy si zahrali aj svoje vlastné pesničky. Je to síce menší priestor, ale atmosféra mi trochu pripomínala niekdajší V-klub. Bolo dobre, že sa táto scéna vyvíjala, lebo v tom čase začalo upadať dovtedy bežné hranie s koncertnými kapelami po kultúrnych domoch, tak sme si museli hľadať nejakú obživu." Neskôr sa hralo v Charlie's Pube, v Long Pube na Dlhých dieloch, v Harley Davidsone. „Časom ku mne pribudol aj bývalý kolega z kapely YPS Jano Kapusta, do pubovej hudby sme stiahli aj Mariána Greksu, ktorý vtedy vôbec nehral, robil DJa. Zobral som ho do známych viedenských barov Nashville a Casablanca a veľmi sa mu to zapáčilo."
Aj pubová hudba má svoj vývoj. Kedysi sa hrávali hity 70. a 80. rokov, momentálne sú v móde 80. roky, čo bolo obdobie syntetizátorov, takže aj Ján Hangoni dnes hráva s klávesistom a automatickým bubeníkom.
Malé útočisko nu jazzu
Jedným z fenoménov nového milénia je takzvaný nu jazz, hudba, v ktorej nájdeme improvizácie na živých nástrojoch, ale aj tanečné podklady z počítačov, dídžejov a podobné moderné veci. Takáto hudba môže zaujať fajnšmekra aj „klubera", ktorý sa chce hlavne zabávať. V Bratislave má nu jazz aj iné meno - Nu Spirit Bar. V maličkom podniku pravidelne vystupujú dídžeji, ale aj celé kapely.
„Prirodzeným prostredím pre džez a žánre súvisiace s džezom je podnik, teda zariadenie, kde štrngajú poháre, hovorí spolumajiteľ a dramaturg klubu Rado Tomek, viac známy pod menom DJ Kinet. „Ja osobne si lepšie vychutnám džezový koncert v ,krčme‘, než napríklad na oficiálnom koncerte." Na Slovensku podľa neho neexistuje džezový klub, aké sú bežné v zahraničí, kde sa džez hráva takmer každý večer podľa ustálenej dramaturgie. „Takéto kluby suplujú podniky, ako sme my, teda bar, alebo Hlava XXII, čo je reštaurácia. Malý podnik ako my sa stretáva s praktickým problém - máme radi živú hudbu, ale nemôžeme si dovoliť mať koncert, keď sú silné dni, lebo hudobníci zaberú tretinu kapacity a tak, paradoxne, klesne tržba. Pôvodne sme chceli koncertmi prilákať ľudí v slabších dňoch, čo sa aj podarilo, takže teraz to robíme čisto z lásky k hudbe. Keby nám tu hrali len dídžeji, možno by sme zarobili aj viac a mali by sme rozhodne menej starostí a väčší obrat."
Slovákom sa nechce platiť
Hudobníci v Nu Spirit Bare hrajú za minimálne honoráre, lebo v klube pre tridsať ľudí sa nedá na vstupnom vyzbierať veľa peňazí. Robia to však radi, lebo v klube to žije, vznikajú rôzne jednorazové kombinácie, ale na pôde baru sa dali dokopy aj stále kapely, medziiným Barflies s Oskarom Rózsom a Ľubom Priehradníkom. Rado Tomek sa sťažuje aj na správanie, ktoré je podľa neho typicky slovenské. Ľudia nechcú zaplatiť vstupné a vyjednávajú. „A pritom rovnakú sumu zaplatia bez mihnutia oka za lístok na hocijaký filmový gýč. V kine by im tiež nenapadlo pýtať späť vstupné po desiatich minútach, keď sa im film nepáči, u nás sa to však deje bežne. A pritom tieto peniaze dostáva kapela."
„Myslím, že najdôležitejšie vo všetkých kluboch je, aby kapela mala také isté vibrácie ako podnik, v ktorom vystupuje," dodáva Rado Tomek. „Videl som prípady, že do podniku objednali kapelu, ktorá sa im niekde páčila, ale na novom mieste to vôbec nefungovalo."
Pustiť rádio či náhodný výber z nejakého hitového sampleru je oveľa jednoduchšie ako vymýšľať dramaturgiu, starať sa o muzikantov a v prípade slabej návštevnosti doplácať zo svojho. Nič sa však nevyrovná skvelému pocitu, keď na pódiu vznikajú veci - lebo v kluboch sa muzikanti uvoľnia oveľa viac, ako na veľkých koncertných pódiách. Akákoľvek živá hudba v podniku je signálom, že podnik chce mať svoju atmosféru a niečo pre to robí.
Blues v Hlave
Presne takto to vníma Marek Markovič, majiteľ bratislavskej reštaurácie Hlava XXII. Podnik prevzal po predchádzajúcich majiteľoch, hudobných fanúšikov, ale koncepciu nezmenil. Reprodukovaná hudba, ktorá hrá v podniku, je starostlivo vyberaná, na veľké plátna sa premietajú kvalitné koncertné DVD. Hlava XXII sa zapísala do povedomia ako klub, kde sa hrá blues a džez, momentálne začínajú pravidelné latino večery, ale nevyhýba sa ani iným žánrom. „Musím sa na to pozerať aj ako biznisman," hovorí Markovič. „Keď zoberiem nejakú garážovú kapelu, môžu so sebou priviesť aj tridsať svojich fanúšikov, čo je pre mňa klientela. Na druhej strane, raz tu hral slávny americký saxofonista Bob Mintzer, a sedelo tu pár džezových fanúšikov. Každý si dal jedno-dve pivá a bolo po tržbe." Vo všeobecnosti to však finančne veľmi výhodné nie je, tu už nejde o to zarobiť, ale neprerobiť. Imidž podniku je však veľmi dôležitý a nám ho robí práve živá hudba." Markovič sa nespolieha na náhodu a na džezové koncerty dostáva grant ministerstva kultúry, ktorý mu pokryje asi pol roka džezovej produkcie. Čo sa týka honorárov, sú odstupňované podľa toho, o akú kapelu ide. „Vstupné u nás býva spravidla nízke, päťdesiat korún," hovorí Michal Kubinec, hudobník a dramaturg klubu. „Ak by sme stanovili privysoké, ľudia by o to menej konzumovali."
Hranie v podnikoch nie je pre hudobníkov veľmi na vyžitie, lebo honoráre nebývajú vysoké. Aj tu však vidí Kubinec možnosť, ako si môžu pomôcť. „Majiteľ podniku poskytne priestor, ale kapela nemôže od neho chcieť, aby na ňu doplácal. Môže si však iniciatívne nájsť sponzora, môže predávať svoje cédečká - nahranie cédečka dnes už nie je taký problém."
S vinylmi na stenách
Studio Café v centre hlavného mesta je podnik, ktorý ctí tradíciu tradičného kaviarenského hrania, kapely sa tu striedajú, na svoje si prídu aj milovníci džezu a oldies, zostavy sa rôznia, od sólového klavíra po dixieland. Hrali tu aj legendy ako Modus a Prúdy, každý štvrtok tu vystupuje Traditional Club, čo evokuje dávne časy v Starej sladovni. Výzdoba odkazuje na históriu, v tomto priestore bolo legendárne malé štúdio Opusu, takzvané Divadlo hudby. Na stenách visia vinylové platne a obaly, aj raritné fotografie známych kapiel.
„Prevádzkovať podnik so živou hudbou v centre Bratislavy je dnes ťažká vec," hovorí majiteľ Marián Voltemar. „Podľa nariadení Starého Mesta môže byť hudba maximálne do päťdesiat decibelov. Keby som to povedal hocakému hudobníkovi, vysmeje ma, veď to je hladina hluku v akejkoľvek bežnej domácnosti, alebo keď sa my dvaja takto rozprávame. Mnohých krčmárov to už stálo na pokutách veľké peniaze, mňa napríklad za minulý rok dvesto- až dvestopäťdesiattisíc korún. Kontrolóri prídu nenápadne s meracími prístrojmi hluku a dokonca tajne, proti ich vôli fotografujú priestor aj s návštevníkmi." Podľa Mariána Voltemara nikde v meste nehrá hudba tak často, ako práve u nich - sedem dní v týždni už päť rokov. „Má to však atmosféru a robím to rád, vznikajú aj náhodné situácie, napríklad ide okolo Peter Lipa alebo Jana Kocianová a len tak náhodne si zaspievajú. Škoda, že sa môže hrať len do desiatej, napriek tomu, že v tomto dome bývam len ja s rodinou a nám to neprekáža. Mám pocit, ako keby pre Staré Mesto boli všetci krčmári nepriatelia a hudba je práve dobrá zámienka. A pritom si to nerobíme pre seba, ľudia to chcú. Na návštevnosť sa naozaj nemôžem sťažovať." V Studio Café sa hrá bez vstupného s výnimkou štvrtkov - Traditional Club je predsa len väčšia formácia. „Vo štvrtok si zvyklo chodiť na džez mnoho návštevníkov z Rakúska, lebo hovoria, že je to najlepší džez v okolí. Aj to je spôsob, ako oživiť turistiku v centre mesta. Je škoda, že sa nehrá viac, na Slovensku máme množstvo talentovaných hudobníkov a práve klubová scéna im umožňuje rásť. Mocipáni by mali rozmýšľať o tom, ako tejto scéne pomôcť a nie potláčať ju."
Kam ďalej?
V Prahe človek neprejde pár blokov, aby nenarazil na nejaký rockový, bluesový alebo džezový klub. Významnou klientelou klubov sú zahraniční turisti. Hudobníci tam, podobne ako u nás, nezarábajú veľa, ale je kde hrať, trh im umožňuje vystupovať v kluboch aj šesťkrát do týždňa, čo je tvrdé, ale človek sa nemá zle a zdokonaľuje sa. Takáto situácia ešte na Slovensku nie je a ktovie, ako sa to vyvŕbi. Dosť podnikov (Hysteria Pub, niekdajšie Metro) malo ambície ponúkať kvalitnú hudbu, ale po čase s tým prestali. Najzaujímavejšia hudba sa rodí práve v kluboch a u nás je táto scéna až na zopár výnimiek ešte stále len v štartovacích blokoch. Ktovie, kam dobehne.
