Slovenský film má relatívne krátku históriu a násilná likvidácia filmových ateliérov na Kolibe po roku 1989 ju skrátila ešte viac. Odvtedy mohlo vzniknúť veľa diel v priaznivejších podmienkach. Pod priaznivejšími mám na mysli, samozrejme, tvorivú slobodu.
Na túto históriu sa teraz pozrel historik Juraj Mojžiš, no nechcel napísať iný variant, či doplnok už existujúcich Dejín slovenskej kinematografie autorskej dvojice Macek - Paštéková. Na Kolibu sa pozrel cez život jedného z jej kmeňových pracovníkov.
Kniha Albert Marenčin - filmár na križovatkách času je bio- i monografiou autora, ktorý sa v našej kultúre fixoval toľkými aktivitami, že niekedy jedna prekrýva druhú. Marenčin písal rozhlasové hry, prózu, poéziu, eseje o umení, filmové scenáre, je stále aktívnym výtvarníkom, tvorcom surrealistických koláží, prekladá z francúzštiny.
Práve táto mnohostrannosť bola motívom, ktorý viedol Mojžiša, aby napísal o Marenčinovi - filmárovi. Málokto dnes už vie, že aj jeho zásluhou (scenáristickou alebo dramaturgickou) vzniklo na Kolibe vyše tridsať slovenských, resp. koprodukčných filmov.
Citová výchova z Paríža
Hoci Marenčin pracoval na Kolibe od roku 1949 do roku 1972, nové normalizačné vedenie ho zo zamestnania vyhodilo – vraj „patril k organizátorom dosahovania úspechov na západných filmových festivaloch“.
Mojžiš začal svoju knižku krátkym Marenčinovým životopisom. Najdôležitejší bol v ňom niekoľkoročný štipendijný pobyt v Paríži, kde bol po vojne pestrý kultúrny ruch. Marenčin si mohol vychutnať všetky jeho výhody, prešiel „citovou výchovou“, spoznal mnohé významné osobnosti. Krátko po februári sa však vrátil a nastúpil do filmu.
Mojžiš referuje o Marenčinových prvých krokoch v žurnalistike i filme a všíma si, ako sa vo sfére kultúry začala u nás uplatňovať oficiálna stranícka línia.
Z jednotlivých kapitol sa dozvieme, že ovzdušie pri príprave filmov bolo vždy plné napätia. Mojžiš otvorene pomenúva členov schvaľovateľských alebo zakazovateľských skupín, ktoré rozhodovali. Zavše je to až groteskná zmes protichodných názorov, no najmä výhrad.
Kolibská groteska
Mojžiš po svedomitom štúdiu dokumentov opísal zvláštne prostredie a podrobne zaznamenal Marenčinove úspechy. Tým bola napríklad osobná angažovanosť pri spolupráci s Robbe-Grilletom (nakrútil u nás filmy Muž, ktorý luže a Eden a potom) a scenáristická účasť na Barabášovom filme Pieseň o sivom holubovi.
Nedajú sa tu vymenovať všetky filmy spojené tak či onak s Marenčinovým menom, to si záujemca nájde v knižke. Mojžišovi šlo o to, aby ukázal celú spleť problémov, spojených s vtedajšou filmovou tvorbou.
Tomu slúžia popri jeho vlastných kapitolách aj tzv. exkurzy. Tie zase obsahujú Marenčinove texty prednesené na rozličných diskusiách, čím sa ešte názornejšie ilustrujú oné križovatky, na ktorých tento všestranný umelec stál a v ktorých dobre obstál.
Knihu dopĺňa úryvok z Marenčinovej novely Žiť v pokoji a filmová poviedka Bolo to v máji. Cenné je detailné kalendárium a veľa fotografií, ktoré približujú postavy a tváre tohto pútavého príbehu.
Juraj Mojžiš: Albert Marenčin – filmár na križovatkách času
Slovenský filmový ústav, 2007
