Budete spievať v opere pre slovenskú smotánku. Ako sa cítite v takejto spoločnosti?
„Dúfam, že keď vystúpim, budú už všetci opití a tým sa to uľahčí. Takýto večierok môže človeka vystrašiť, ale verím, že si ho ľudia budú chcieť užiť.“
Možno by ste im mohli zaspievať nejakú punkrockovú pesničku, nie?
„To by nedopadlo dobre. Takú nemáme v repertoári.“
Málo ľudí na Slovensku vie, že ste koncom 70. rokov začínali ako punkrockerka. Ako si spomínate na to obdobie?
„Bolo to úžasné obdobie pre hudbu. Nemysleli si to však moji rodičia, ktorí museli na mne pretrpieť zafarbené vlasy a piersing na všetkých možných miestach. Som veľmi hrdá, že som mohla byť súčasťou tej energie a hudobnej kreativity. Videla som koncerty Sex Pistols, The Damned, The Buzzcocks. Dodnes mám rada The Clash, Siuxie and The Banshees, Ramones. Ramones je asi moja najobľúbenejšie skupina.“
Kto prišiel s nápadom založiť čisto dievčenskú skupinu GoGo's?
„Bol to môj nápad s našou pôvodnou basgitaristkou Margot Olaverra a gitaristkou Jane Wiedlin. Boli sme na párty, kde boli všetci punkeri z LA, asi 50 ľudí. Každý hral v skupine a každý hral hrozne. Napadlo mi, že keď oni majú kapely, tak prečo by sme nemohli mať aj my? Tak sa to začalo. Nevedeli sme hrať, ani skladať pesničky, ale na punku bolo úžasné, že človek bol viac cool, keď nevedel hrať. Vydržali sme a zlepšovali sme sa. Ocitli sme sa v správnom čase na správnom mieste a mali sme vieru, že to môžeme dokázať. To bola tá správna kombinácia.“
Bolo pre dievčenskú skupinu ľahké alebo ťažké presadiť sa v hudobnom šoubiznise?
„Bolo to veľmi náročné. Nahrávací priemysel nás – ženy ignoroval, aj keď sme plnili haly po celých štátoch. V Los Angeles alebo v New Yorku na nás ľudia nemohli zohnať lístok. Firmy nás však nechceli, pretože žiadna podobná kapela nebola pred nami úspešná. Nakoniec sme mali šťastie. Podpísali sme zmluvu s nezávislou značkou I.R.A. Records, ktorú vtedy viedol chlapík menom Miles Copeland. Bez neho by z nás nič nebolo a nepresadili by sa ani ostatné mladé kapely. On v tom čase podpísal zmluvu s R.E.M. a Fine Young Cannibals. Mal pre novú hudbu uši.“
Dalo by sa povedať, že Go Go's otvorili dvere ostatným ženským skupinám?
„O tom niet pochýb. Nielenže sme to ostatným ženám uľahčili, ale podarilo sa nám našu hudbu dostať aj do rádií, pretože médiá v tom čase novovlnú a punkovú hudbu ignorovali.“
Prečo ste sa rozpadli?
„Príliš veľa peňazí, príliš veľa slávy a príliš veľa drog.“
O GoGo's hovoria encyklopédie ako o kapele, ktorá užívala heslo sex, drugs and rock'n'roll. Súhlasíte?
„Áno. Ale nechcem to rozvádzať, stačí?“ (smiech)
Po rozpade ste zmenili smer a vrhli sa na pop. Čo bolo dôvodom tohto veľkého prerodu?
„Ale GoGo's boli tiež popovou skupinou, aj keď som v srdci dodnes punkrockerka. Vždy sa mi páčil svieži pop 60. rokov. Všetky albumy, ktoré som nahrala, azda s výnimkou A Woman and A Man, odrážajú to, čo na hudbe milujem. Nezmenila som sa, zmenili sa len moje chute.“
Napísali ste niekoľko veľkých hitov. Aká je definícia pre perfektnú popovú pieseň?
„Na svete je veľmi veľa piesní s hrôzostrašnými textami, ktoré sa stali hitmi. V prvom rade musí mať hit skvelú melódiu. A treba mať veľa šťastia, hlavne teraz, keď sa hitom môže stať hocičo. Hudba neprežíva v súčasnosti najlepšie obdobie, pretože na svete je veľmi veľa dobrej hudby, ktorá sa vôbec nedostane do rádií. Dnes nemám predstavu, čo je hit, pretože, to, čo hrajú rádiá, je jednoducho strašné.“
Ako vlastne vznikol váš najväčší hit Heaven Is A Place On Earth?
„Nemá zvláštny príbeh. Už keď som si ho hrala na klavíri, vedela som, že je to hit číslo jeden. To sa mi stalo viackrát.“
V súčasnosti žijete vo Francúzsku. Prečo ste odišli z Ameriky?
„Žijem v Európe už štrnásť rokov, čo je dosť dlhý čas. Dávnejšie som zistila, že moju prácu môžem robiť kdekoľvek. Mala som chuť cestovať a zažiť dobrodružstvá. Najprv som odišla do Francúzska na šesť mesiacov. Zapáčilo sa mi tam a zostala som. Do Ameriky sa mi príliš nechce, hlavne pre atmosféru, ktorú v spoločnosti rozšíril George Bush. Každý sa bojí správ o terorizme, je tam veľa propagandy a hnusu. Dúfam, že nový prezident to trochu zlepší.“
Obama?
„Určite. Alebo Hillary!“
Váš posledný album Voila je zmesou klasických francúzskych šansónov. Je to pocta tomuto žánru?
„Môže za to môj francúzsky domov. Ich hudbu som si veľmi obľúbila. Vtedy som neplánovala anglický album, napadlo mi, že by som to mohla skúsiť. Áno, je to pocta a hlavne som chcela sprístupniť francúzsku hudbu anglickému poslucháčovi. Bolo náročné spievať v cudzom jazyku, ale úplne som sa do toho zamilovala. Album dostal samé pozitívne recenzie, ale komerčne nebol príliš úspešný. To neprekáža, pretože ho považujem za projekt, ktorý ma úplne naplnil.“
Francúzske šansóny, to znamená veľa lásky a útrap, že?
„Áno, to sú typickí Francúzi!“
Spolupracovali ste so slávnymi hudobníkmi – Georgeom Harrisonom, Brianom Wilsonom alebo Brianom Eno. Ktorý vás najviac oslovil?
„Brian Wilson! Je úžasný. Robili sme na pesničke California. Keď som videla jeho mágiu v priamom prenose a spomenula som si na to, ako na mňa jeho hudba, ktorú nahral s Beach Boys, zapôsobila, rozplakala som sa. Dostalo ma to. Ľudia o ňom hovoria, že je blázon, ale on je hlavne excentrik a takí géniovia bývajú. Je iný. Zaujímavé na ňom je, že je hluchý na jedno ucho.“
V 42 rokoch ste nafotili erotické fotografie pre Playboy. Čo vás k tomu viedlo?
„Ponúkli mi veľmi veľa peňazí! (smiech). Ale našla som si aj iný dôvod, a to poslať správu, že aj ženy v mojom veku môžu byť stále atraktívne. Dala som si podmienku, že to celé musí byť v štýle 50. rokov, inak by som do toho nešla. Prekvapilo ma, že som sa pri fotografovaní cítila až príliš uvoľnene, čoho som sa trochu zľakla. Ale bolo to skvelé. A na nahote predsa nie je nič zlé!“
