Dve sestry vychovávajú dcéru svojej tretej, mŕtvej sestry. Ich fetišom je práca, vzhľad, rodinné tajomstvo, spoločný muž. Keď je však fetišom všetko, akoby nebolo nič.
Text Fetišistky Ivety Horváthovej má priveľa tém, na ktoré nakoniec ani nedošlo: zástupný život, ženstvo ako večné herectvo, dominantnosť a podriadenosť. Manažérka pre všetko Soňa v sympatickom podaní Kamily Magálovej trpí bulímiou, akoby len preto, aby do vzorníčka ženských problémov dodala ďalší motív.
Herečky alebo celebrity
Najvýraznejšie sa presadzuje fenomén krásy v kontraste k neodvolateľnému starnutiu. Ktorú ženu by to nezaujímalo?
Nositeľkou tejto témy je predovšetkým Sonina sestra, lokálna hviezda Marylin s nepochopiteľne globálnymi maniermi. Už samotný pojem slovenskej filmovej herečky patrí momentálne do sféry sci-fi a dá sa prijímať len ako abstraktný základ diskusie o komercii a celebritách.
Horváthová miestami sympaticky provokuje. „Prečo potrebujú našu tvár? Náš úsmev? Lebo oni sa nevedia smiať a vyvolať pocit ozajstnej blízkosti medzi cudzími ľuďmi ako my,“ hovorí Marylin o svojich komerčných aktivitách.
Táto rola sa mohla stať pre Zdenu Studenkovú doslovne kultovou záležitosťou. Autorka však akoby nedôverovala herečkám, o ktorých duši sa rozhodla písať, nedala im – medzi občas aj násilne pôsobiacimi slovami – oddychový priestor na to, aby sa vyhrali so situáciou či pocitmi.
Dramatická štruktúra hry s množstvom monológov, bez dobre vybudovaných situácií a konfliktov, nie je šťastná. Nakrúcanie dokumentu, cez ktorý sa má študentke masmediálnej komunikácie Michaele zjaviť pravda o vlastnej rodine, je priveľmi umelým motívom. Škoda, práve generačný konflikt rezonoval v divákoch asi najviac.
„Si presvedčená, že hráš samu seba? Môžeš byť rebelkou, kým ťa iní platia, aby si mohla rebelovať,“ hovorí Marylin neteri, ktorú suverénne zahrala Táňa Pauhofová. O pár minút sa hádka rozpustí vo všeobjímajúcom ženskom popíjaní.
Lásky moje
Produkcia je „prudko súčasná“. Do národného zavítal aj hip-hop, ktorý naše divy zvládli so šarmom. Scénografka Eva Rácová pripravila opäť jeden výtvarne rafinovaný interiér, decentne sa režisérka Soňa Ferancová postavila aj k návratom mŕtvej sestry, aj keď dramaturgicky nie sú šťastné. Dobre zvládnuté sú aj dokrútky premietané na plátne. Zbytočne provokatívny, pritom hre nezodpovedajúci, je plagát.
Hoci je produkcia až na Laciho Strika v ženských rukách, od feminizmu má ďaleko. Muži sú zamlčaným predmetom všetkých viet. Jediný (podľa vzoru pána Božského) je všadeprítomný, hoci počujeme len jeho hlas cez zastaraný telefónny odkazovač. Všetky sú doňho zamilované ako dcéry Bernardy Alby do Pepe Romana. Takmer so všetkými spal. Na záver sa mal Jediný v pôvodnom texte prevaliť cez dvere, v inscenácii zostal len jeho výkrik: „Lásky moje“. Kam inam by šiel, komentujú ženy jeho návrat.
Je pozitívom, že v Národnom dostala šancu ďalšia debutujúca autorka. Škoda len, že produkcia s takým atraktívnym obsadením a takou zaujímavou formou nepriniesla do naznačených tém viac úprimnosti a slovenské reálie nahradila hviezdnou fikciou.
Činohra SND
Iveta Horváthová: Fetišistky
Réžia: Soňa Ferancová
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Iveta Horváthová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová l Choreografia a výber hudby: Laci Strike
Hrajú: Zdena Studenková, Kamila Magálová, Táňa Pauhofová, Petra Molnárová, Judit Lax, Lucia Molnárová, Lucia Lapišáková/Zuzana Kanócz, Švoňo a ďalší.
