OĽGA BELEŠOVÁ vždy hrala divadlo, na javisku stojí od ôsmich rokov, ale na VŠMU ju neprijali, tak išla na žurnalistiku. Neskôr zažiarila v divadle GUnaGU. Napriek talentu, ktorý uznávajú aj najväčšie divadelné autority, na nás nevykúka z televízie tak často, ako jej kolegovia. Možno je to pre jej nekompromisnosť, i keď prísne nevyzerá. Smeje sa veľa a rada.
Z divadla GUnaGU pochádza mnoho úspešných televíznych zabávačov. Vy hráte v divadle oveľa dlhšie ako oni a pritom sa na televíznej zábave príliš nezúčastňujete, je to vaše cielené rozhodnutie?
Keď vznikala relácia SOS, tiež ma oslovili. Dostala som do rúk prvý scenár a ponuku som sa rozhodla neprijať. Kolegovia z divadla mi síce hovorili, že relácia sa ešte bude vyvíjať a budeme si ju sami vytvárať, ale keď dnes vidím jej vývoj, neľutujem. Humor založený na karikovaní konkrétnych osôb nemám rada. Je mi len ľúto, že sa to pomaly vydáva za humor divadla GUnaGU.
Ale váš humor je založený na parodovaní istých ľudských typov či typológií. Alebo nie?
Inšpirujem sa konkrétnymi ľuďmi, zoberiem si od nich schémy a stereotypy správania, gestá, typický jazyk a to potom použijem na vytvorenie úplne novej postavy.
Z vašich sólových predstavení človek nadobúda dojem, že ste dobrý pozorovateľ. Chodíte a pozorujete ľudí?
Nie vedome. Ale ľudia ma zaujímajú. A mám fotografickú pamäť a nevšedné stereotypy správania si viem zapamätať ako celok.
Ešte stále neutíchol ošiaľ bilancovania, čo teda priniesol minulý rok vám?
Bol zlomový, čo sa týka môjho vzťahu k divadlu GUnaGU. Mám pocit, že som vykročila úplne novým smerom.
Akým?
Prestalo ma napĺňať "figurkárenie", teda hranie všelijakých zábavných postavičiek a omrzelo ma to, čo spoluzakladateľ divadla Ivan Mizera nazýval "približizmus". Chcem robiť divadlo presné, precízne, s ľuďmi, ktorí majú čas a energiu hrať. Chcem robiť poriadne divadlo.
GUnaGU nie je poriadne divadlo?
Je to zložitejšie a odvíja sa od môjho momentálneho rozpoloženia a aj postavenia v divadle.
Máte so súborom rozpory?
Áno. Už to nie je to divadlo GUnaGU, v ktorom som pred osemnástimi rokmi začala hrať. Je o inom. Ja som už päť rokov v slobodnom povolaní, odišla som od novinárskej práce a začala som robiť profesionálne divadlo. Hrám pätnásť predstavení mesačne. To je dosť. Divadlo ma síce veľmi baví, ale zároveň je pre mňa prácou, ktorú robím sústredene a nadoraz, či ide o GUnaGU, alebo Arénu. Pociťujem však čoraz intenzívnejšie, že som divadlo GUnaGU zrejme brala trochu inak, ako moji kolegovia. Vždy som si myslela, že je to aj moje divadlo, a tak som sa k nemu správala. Vnútri aj navonok. A svojím spôsobom som k tomu nútila aj ostatných. No na jednej schôdzi mi kolegovia dali najavo, že to nie je moje divadlo. Kým som bola novinárkou, aj pre mňa bolo GUnaGU spôsobom sebarealizácie a príjemným rozptýlením po práci. Neskôr som ho považovala za svoju srdcovú záležitosť, a paradoxne, za svoju jedinú profesijnú istotu. Ale zatiaľ čo ja som sa k tomu stavala takto, ušlo mi, ako je to v skutočnosti.
Ako sa vám v takejto situácii hrá v GUnaGU?
Beriem to profesionálne.
Keď odídete, nezrúti sa repertoár?
To by som nedramatizovala. Túto sezónu neskúšam nič nové, to viem. A možno už nikdy ani nebudem. Neviem. Cítim potrebu vyliezť z tej veľkej pivnice na veľké javisko. Dáva mi rozlet. Takúto možnosť som mala naposledy napríklad v divadle Aréna v hre Yasminy Rezy Boh masakra. Som rada, že som sa mohla predviesť v inej polohe, inému publiku.
Bolí to?
Skôr sa mi uľavilo. Je to predsa nový začiatok.
Vaším prvým stretnutím s "veľkým" divadlom bola dôležitá rola v hre Demokrati na Malej scéne Národného divadla, kde ste so cťou zvládli alternáciu s Dianou Mórovou. Ako si na úlohu spomínate?
Vtedy som ešte pracovala ako novinárka v denníku. Šéfredaktor mi umožnil, aby som dopoludnia skúšala v divadle a popoludní pracovala v redakcii. Žiaľ, bolo to práve v čase, keď herci štrajkovali a namiesto večerných predstavení boli zasa skúšky, čo trochu komplikovalo situáciu a vôbec, celé skúšobné obdobie bolo poznačené štrajkom. Ale rolu Hanky som mala veľmi rada.
Zjavili ste sa v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, hrali ste tehotnú, bolo vám vidieť adekvátne bruško, ale očividne tehotná nie ste. Aj to sa dá zahrať?
To je moja schopnosť nafúknuť brucho. Nijako špeciálne som ju netrénovala, jednoducho som ju v sebe objavila. Využila som ju aj v hre Argentína, hrala som Madonnu, ktorá otehotnie len z dotyku anjela.
Aká herecká príležitosť vám chýba?
Dobrý sitcom alebo veľmi dobrá televízna komédia. Bola som veľmi šťastná, že som mohla hrať v seriáli Zborovňa. V týchto dňoch sa chystám ísť na kurz písania, lebo písanie scenárov má svoje pravidlá a ja ich chcem zvládnuť. Síce mi nejaké texty už vyšli, ale vznikli väčšinou tak, že sa moje improvizácie postupne zafixovali a scenár som napísala dodatočne. A túžim po divadelnej talk show alebo kabarete s hudbou, pesničkami, extrémnymi cirkusovými kúskami, mám o tom jasnú predstavu.
Ako hodnotíte slovenskú televíznu zábavu?
Niekedy je mi trápne.
Hodnotíte niečo aj pozitívne?
Moment, to sa musím hlboko zamyslieť... Obdivujem každého, kto sa pustí do tvorby televíznej zábavy a každý týždeň je schopný niečo zábavné vyprodukovať. Písať humor je ťažká práca. Viem, čo to obnáša, ale aj to, kam to zákonite smeruje. Napriek tomu sa aj ja do toho púšťam. Píšem do "šuflíka".
Nepôsobíte tak, že by ste chceli byť s každým zadobre. Narážate?
Áno, som otvorená, keď vidím v niečom problém, tak o ňom hovorím. Nie som príliš veľký diplomat a som radikálna. To ľudia nemajú radi. No vždy sa snažím byť slušná. Veci, ktoré hovorím, si najprv dobre overím. Minulý rok bol pre mňa naozaj dôležitý, lebo som si ujasnila aj niektoré priateľstvá a uvedomila si, že prestali byť priateľstvami. Možno som málo tolerantná, ale musím povedať, že som prísna aj na seba.
Kedy sa rozlúčite s priateľom?
Keď na mne parazituje.
Vidíte styčné body medzi vašou niekdajšou prácou novinárky a herectvom?
To mám náhodou premyslené, lebo som to už hovorila v jednom rozhovore. Obidve povolania sú s ľuďmi, o ľuďoch a pre ľudí.
Čo je pre vás divadlo?
Potrebujem ho k duševnej rovnováhe, som typ, ktorého hranie veľmi baví a po skončení predstavenia si viem povedať: "Dnes som si dobre zahrala." Je to pre mňa príjemne strávený večer, ktorý ma dokáže naplniť.
Takže necítite po veľkom výkone vyprázdnenosť?
Nikdy. Čítala som v rozhovore s hudobníkom Oskarom Rózsom, že po koncerte pociťuje zvláštnu osamelosť, no ja som plná energie od ľudí. Keď dobre zahrám, som uspokojená.
V divadle Aréna hráte pre deti v hre Červená čiapočka postavu líšky, je to príjemné?
Pre deti hrám veľmi rada. Už v divadle GUnaGU som hrala modernú babu Jagu v predstavení Baba Jaga a Majkl Džeksn. Moju rolu líšky v Aréne mám tiež veľmi rada. Milujem svoju masku, kostým a detské publikum, aj keď je náročnejšie ako dospelé, lebo deti sú spontánne, vykrikujú. V tejto úlohe aj spievam dve pesničky a vlastne práve preto som sa prihlásila na súkromné hodiny spevu. Moja učiteľka ma dostala dosť ďaleko a teším sa, že si urobím koncert.
Takže druhá Szidi Tóbiás?
Ešte nie. A keď ten koncert nebude, tiež sa svet nezrúti. No ja musím mať nejaký cieľ, ktorý potom dosahujem.
Aké méty máte v osobnom živote?
Teraz sme dostavali na Záhorí domček na pozemku, ktorý som zdedila. A tento rok sa chystám žiť, hrať a trochu cestovať. Teším sa, že si dom so záhradou užívajú aj rodičia.
Akí sú?
Vždy boli veľmi dobrí. Podporovali ma a keď sa aj o mňa trochu báli, povedala som im, že kto neriskuje, nič nedosiahne. Pochopili to.
Nevyzeráte, že by ste im robili starosti svojimi bohémskymi výčinmi.
To nie, nepamätám si, že by som bola nezvládnuteľná, ale keď ja som odjakživa zatvorená v nejakom divadle. Od ôsmich rokov do plnoletosti v Luduse, potom som študovala, potom zasa GUnaGU...
Keď rozprávate, zrozumiteľne artikulujete s patričnými akcentmi, ako by ste stáli na javisku. To máte z tých rokov hrania?
Aj v GUnaGU sa smiali, že keď sa rozprávam v šatni a potom vyjdem na javisko, nič sa nezmení, ale skôr si myslím, že ja rozprávam tak, ako keby som písala, chcem mať vety pekne sformulované. Je tiež pravda, že ľuďom je to smiešne a pýtajú sa - toto čo teraz hovoríš, myslíš vážne alebo robíš nejakú scénku?
Spomenuli ste, že nie ste filmovou fanúšičkou. Zaujalo ma to, lebo som si myslel, že herci majú radi filmy.
Herci hlavne túžia hrať vo filmoch a ja vo filmoch hrať netúžim. Zobrala by som rolu, ktorá by nebola príliš rozsiahla. Za veľkými rolami vidím hodiny čakania, nastavovania kamery, mrznutia v snehu alebo pečenia sa na slnku a počúvania všetkých historiek z nakrúcania, čo si v štábe hovoria. Mne sa to nechce. V tom čase by som mohla ležať v Suchohrade na tráve alebo sadiť mrkvu. To ma láka viac. Baví ma však improvizovať, moderovať, vytvárať si adrenalín z niečoho, čo vzniká v danom okamihu, a nie úmorne čakať. Veď ten film aj tak príde do kín až o dva roky.
O vašom zmiešanom manželstve s Japoncom Masahikom Shirakim ste toho porozprávali veľa, dokonca ste mali aj spoločné divadelné predstavenie na túto tému. Takže jediná otázka - ako postupuje váš manželský kultúrno-spoločenský dialóg, inak povedané, vzťah?
Je to stále lepšie. V niektorých vzťahoch je to tak, že z úžasného to ide k horšiemu. U nás to tuším ide naopak. Súvisí to aj s tým, že Masahiko sa naučil jazyk, našiel si priateľov. Sme každý iný, ale lepšie sme sa spoznali, darí sa nám viac tolerovať a menej hádať.
