Umeleckého riaditeľa hannoverského Schauspielhausu Wilfrieda Schulza, ktorého nemecká kritika označila za „dramaturga desaťročia“, a jeho tvorivý tím, kniha nadchla. Prečítali si ju v nemčine v preklade Mirka Kraetscha pod názvom City. Rezervovali si autorské práva a rozhodli sa román adaptovať.
Nadviazali sme kontakt a ja som im poslal svoju dramatizáciu, ktorá sa v skrátenej podobe hráva v Aréne a takisto ju preložil Kraetsch. Mladý režisér André Rössler, ktorý má za sebou dvanásť realizácií na veľkých scénach v Stuttgarte, Grazi či Berlíne, vyšiel z mojej úpravy, ale v priebehu skúšok viacero výstupov prepísal. Myslím si, že Rösslerova dramatizácia je lepšia ako moja. Aj jeho inscenácia sa mi páči viac ako bratislavská. Hodnotenie však prenechám odbornej kritike. Pani Andrejčáková sa podujala hodnotiť predstavenie, ktoré nevidela a obvinila jeho tvorcov zo „slizkého pseudokonceptu“. Mňa ako autora predlohy osočila, že „zavádzam, zahmlievam podstatu a zneužívam svoje meno“, z čoho „svetové značky... zvyknú vyvodiť dôsledky“. Prosím?
„Prečo sa do hry autorsky zasahuje?“ pýta sa Andrejčáková, čím naznačila stav svojich znalostí o divadelnej praxi. Ľahko dostupné fakty by získala za niekoľko minút, no ona radšej prerazila dno v úrovni našej kultúrnej publicistiky.
Plyš vznikol ako prvá inscenácia podľa slovenskej predlohy na poprednej nemeckej scéne po mnohých rokoch. Ide len o miniatúrny krok, ale verím, že po ňom budú nasledovať aj hry ďalších našich autorov. V deň premiéry to bola len pani Andrejčáková, kto predviedol mimoriadne slizké divadlo.
