Či sa to páči, alebo nie, Michal David je stále in. Deväťdesiate prvé predstavenie muzikálu Traja mušketieri z jeho hudobnej dielne pod režijným vedením Libora Vaculíka síce tvorcovia nazvali derniérou, ale sľúbili aj to, že na tento titul sa ešte diváci budú môcť tešiť.
Predstavenie v češtine môžeme pri dobrej vôli nazvať veľkou prehliadkou náročných dobových rób a ich parodických variácií. Kostýmy Romana Šolca mohli byť naozaj pastvou pre oči vyznávajúce lesk a slávu obdobia kráľa Ľudovíta XIII. a bude ich škoda odložiť.
Ibaže vychutnať si ich, to veľmi nejde, lebo Traja mušketieri fičia na prepísknuto plné obrátky. Preteky s časom robia z tohto produktu duchom športové podujatie. A Davidov rukopis stále cítiť synťákmi z dávnych čias.
Spievaným textom ťažko rozumieť, hovorené vstupy, ktoré by mohli oživiť, rozvinúť či zrozumiteľniť dej, sú zase také krátke, že ich možno považovať len za technické pauzy medzi piesňami. Všeobecne známy príbeh nemusí byť toho ospravedlnením.
Jediným výraznejším hovoreným momentom je humorne zamýšľaný dialóg otca D'Artagnanovej vyvolenej so sluhom Planchetom o tom, ako sa môžu páčiť chlapi chlapom. Mohli by sme ho považovať za podstatný, keby bol v kontexte muzikálu aj nejaký hlbší odkaz, napríklad na súčasné vnímanie sexuality alebo prežívanie rodových stereotypov, nielen možnosť pozrieť si (fakt pekné) odhalené zadky či karikovaný náznak súlože v tieňohre.
Nie div, že práve takéto momenty vyvolávali medzi divákmi najvďačnejšie reakcie, veď to boli chvíle aspoň trochu spomaľujúce trojhodinový spevácky maratón, počas ktorého hlavné postavy buď stáli, pobehovali, alebo tasili meče. Klobúk však dolu pred dobrou speváckou i pohybovou kondičku. Tú protagonisti nezaprú, a nemusia byť pritom ani finalistami SuperStar.
V rámci efektných riešení zaujala filmová projekcia s nápadom zosobniť Alexandra Dumasa v Karlovi Gottovi. A nemusel zaspievať ani notu.
