Názov Smrt nebo sláva, odvodený z jednej z piesní The Clash, skvele vystihuje slávnu punkrockovú skupinu. Na svete nebolo veľa kapiel, ktoré by v mene rokenrolu išli tak za svojím cieľom ako oni. Boli ambiciózni, ale zároveň túžili zmeniť svet, urobiť ho znesiteľnejším. Štvorica hudobníkov bola jedinou skupinou spomedzi všetkých britských punkových partií, ktorá dobyla aj Ameriku.
Kniha je cenná v tom, že nie je obyčajnou biografiou, ale zasadzuje skupinu do pohnutého obdobia, v ktorom fungovala. The Clash vznikli v roku 1976 v Londýne. Na začiatku stál Mick Jones, ktorý sa chcel stať rokenrolovou hviezdou. Do kapely získal basgitaristu Paula Simonona, hudobného analfabeta, ale umelecky nadaného jedinca.
Skutočná kapela sa zrodila, až keď prehovorili speváka a gitaristu Joea Strummera. Niekdajší hipík, ktorý pôsobil v krčmovej skupine The 101'ers, cítil, že niečo visí vo vzduchu a ponuku kapely, fungujúcej zatiaľ len na papieri, prijal.
Štyri osobnosti
Ich konkurenti Sex Pistols mali svojho ideologického lídra a manažéra Malcolma McClarena. V The Clash to bol chlapík menom Bernie Rhodes. Ten zabalil kapelu do módnych proletárskych vízií, čo jej v budúcnosti skôr prekážalo, ako pomáhalo.
The Clash boli zmeskou odlišných osobností. Ako sa píše v knihe, jednotliví členovia boli odmeraní, komplikovaní, nepredvídateľní a každý obýval svoj vlastný priestor. Vraj to boli štyria jednotlivci, ktorých dal dohromady Bernie v mene vyššej idey. Podráždené, ale pritom láskyplné vzťahy boli dané už od prvých stresujúcich a napätých dní v skúšobni.
The Clash sa v Londýne rýchlo stali punkovou senzáciou. Ich debutový rovnomenný album zapadol podľa biografie do atmosféry spoločenského úpadku v Británii: prvá platňa skupiny hovorí o nude, kríze identity, brutalite moderného životného prostredia z betónu, drogách, nezamestnanosti, frustrácii, odcudzení.
Volá Londýn
Dôležitou udalosťou v živote kapely sa stal príchod bubeníka Toppera Headona. Posilnení o nesmierne nadaného hudobníka nahrala druhý album Give Em' Enough Rope. Pre The Clash sa stal punk odrazovým mostíkom k ďalším žánrom. Kniha poukazuje na to, že ako prví objavili silu čierneho reggae a neskôr začali do svojej hudby miešať ďalšie štýly.
Výsledkom bol dvojalbum London Calling (1979), pestrá zmes piesní, ktorá má v popmusic také miesto ako Revolver od The Beatles alebo Exile On Main Street od The Rolling Stones.
Keď sa objavili na newyorskej Broadway, zistili, že ulice začína ovládať hip-hop. To bol ďalší krok vo vývoji The Clash.
Skupina žala v Amerike úspechy, ale doma sa stretávala s nejednoznačným prijatím, ktoré pramenilo z hlasov, že opustila svoje ideály. The Clash prešli tým, čím v polovici 80. rokov aj U2. Fascinácia Amerikou sa dostala do ich piesní a uvažovania.
V čase vydania Combat Rock (1982) sila kapely začala rapídne slabnúť. Boli rozčarovaní úspechom a strachom z toho, že sa z nich stáva veľká dinosauria skupina, proti akým na začiatku bojovali. Medzi členmi sa začali prejavovať názorové rozdiely. Hlavne medzi Mickom a Joeom.
Najprv vyletel Headon, ktorý už nezvládal svoj heroínový návyk. Neskôr po malej kapelovej revolúcii aj Mick, ktorého ostatní už nemohli vystáť.
A to bola obrovská chyba, píše Gilbert. Je to, akoby ste z The Rolling Stones vyhodili Keitha Richardsa! Keď v roku 1985 po slabom albume Cup The Crap odišiel aj Joe, znechutený intrigami manažéra Bernieho, bol definitívny koniec.
Jedinou chybou na kráse je, že kniha si podrobnejšie nevšíma sólové kariéry jednotlivých členov. Smrt nebo sláva je však pútavým príbehom. Jej hodnovernosť zaručujú priame rozhovory s aktérmi tohto príbehu, aj Strummera. Joe zomrel na vrodenú chybu srdca v decembri v roku 2002 a všetkých fanúšikov tak zbavil nádeje na comeback The Clash.
