Čo si máme predstaviť pod týmto projektom?
„Europalia každoročne v Bruseli predstavuje kultúru jednej európskej krajiny, od folklóru, filmu až po voľné výtvarné umenie. Po vstupe Rumunska a Bulharska si usporiadatelia zaumienili predstaviť naraz 27 krajín, čo ovplyvnilo aj tému výstavy mladej generácie umelcov vo verejnom priestore. Zadanie usporiadateľov malo až učebnicovo propagandistický nádych: vytvorte emblematické dielo budúcnosti EU. Ako priestor realizácie mi bolo vyžrebované kruhové námestie s fontánou a alegorickou sochou, zasvätené zjednoteniu Belgicka. Nič lepšie som si ani nemohol priať.“
Aký bol váš výstup?
„Zvolil som si prístup podobný talianskym umelcom hnutia Arte povera. Okolie klasicistickej fontány som premenil na spôsob vojensky stráženej zóny, ktorá mala predstavovať poslednú líniu obrany európskej kultúry. To malo evokovať predstavu, akoby aj hlavné mesto EU Brusel zachvátil konflikt. Reagoval som v určitom zmysle na eurooptimisticky ladené zadanie a spomenul si na Európu s množstvom porážok a kapitulácií, ktorými prešla v minulom storočí – či už vojenských alebo diplomatických. Dokazovali neschopnosť koordinovať spoločné vystupovanie v rámci nejakého problému.“
Ako vyzeralo vaše dielo?
„Pôvodná socha napokon figurovala uprostred drevenej strážnej veže podľa vzoru Osvienčimu so vztýčeným víťazným gestom, ktoré som na znak kapitulácie prekryl kusom bielej látky.“
Zaznamenali ste nejakú spätnú väzbu, reakcie okolia?
„Celkom prvou bolo, že deň pred vernisážou niekto na konštrukciu vyliezol a ruku od zápästia odbil. Možno fanatik, možno vandal. Ak by mi usporiadatelia povolili stráženie inštalácie nemeckými ovčiakmi, tak by sa to zrejme nestalo, ale ono to nakoniec bez tej ruky nevyzeralo najhoršie.“
A iné reakcie?
„Deň na to som sledoval reakcie okoloidúcich. Japonskí turisti sa pri objekte fotili. Mnohí, s ktorými som hovoril, si však mysleli, že zničená socha je mojím autorským zámerom. Usporiadatelia to s pamiatkarmi nejako uhrali a poďakovali mi za účasť. Neskôr som sa dozvedel, že neznámi vandali poškodili aj väčšinu ostatných diel. To vyvracia zaužívané klišé o väčšej vyspelosti západného publika.“
Pri vašich dielach sa hovorí o politickom či angažovanom umení. Ako by ste svoju tvorbu charakterizovali vy sám?
„Tých termínov je viacero, ale ak by som si mohol vybrať, tak viac inklinujem k pojmu politické než angažované, ktoré je od slova angažovať sa. Aj keď mám za sebou niekoľko diel, ktoré vyznievali ako kritika na konkrétnu politickú garnitúru, momentálne chcem, aby bol v diele jasne čitateľný môj fyzický odstup. Žiadna matka Tereza.“
Čo vás provokuje k tvorbe politického diela?
„Pracujem len s tými zdrojmi, ktoré sú všeobecne k dispozícii a tak som si napríklad pomocou satelitu posvietil na iránske jadrové komplexy. Z určitej výšky sú zameniteľné so svetoznámymi starovekými pamiatkami, ktoré sa nachádzajú v tej istej oblasti. Na tie sú Iránčania rovnako hrdí ako na svoj problematický jadrový program. Takéto paradoxné súvislosti ma provokujú k tvorbe diela, ktoré by diváka neznásilňovalo s požiadavkou ihneď selektovať dobro a zlo tak, ako sa to v diplomaticky zjednodušenej podobe prezentuje vo vysokej politike. Forma turistickej pohľadnice s jadrovým reaktorom namiesto chrámu sa mi potom zdá vhodná.“
Prečo by ľudia mali veriť tomu, že angažovanosť vášho umenia je úprimná?
„V angažovanosti svojho diela sa nevyrovnám napríklad umelcom – aktivistom z Blízkeho východu. To ani nie je mojím zámerom. No vytvoril som model pašovania zbraní v Gaze podľa dostupného plánika agentúry Reuters a tak vzdal ironicky hold našim informátorom. Slovensko-izraelská umelkyňa Tamara Moyzes zažartovala, že by som mohol vystaviť model na mieste činu v pásme Gaza. Symbolicky by sa prepojilo miesto činu s mediálnym pohľadom naň.“
Domáce dianie vás až tak neoslovuje?
„Výskum týchto vzťahov mi prináleží podľa mňa viac ako pobehovanie s transparentom pred izraelskou ambasádou v Bratislave. Mohol by som sa angažovať na poli domácich pomerov alebo v Greenpeace, no mňa väčšmi priťahuje svet globálnejšej zahraničnej politiky. Môžem podať originálnu správu o stave, ako sú vnímané cudzie problémy v mediálne vyspelom svete, ktorý vie informovať, ale často nie pomôcť. A v súvislosti s tým aj o určitej deformácii našej empatie s tou menej šťastnejšou časťou tejto planéty.“
Nestačí zapnúť si televízne spravodajstvo?
„Ak divák v galérii namiesto večerných správ uvidí jedinú mnou monumentalizovanú informáciu, má zrazu neobvykle dosť času na to, aby ju prehodnotil. V televízií sa to naňho sype ako z guľometu. Aj keď ide o malý zásah, vytrhnutý z kontextu a bez stôp osobného rukopisu či postoja, už len výber samotnej správy naznačuje môj záujem o tému. Reakcia v podobe diela sa tak v konečnom dôsledku „podozreniu“ z angažovanosti nevyhne.“
|
Autor: Lucia Gavulová Autorka je redaktorka časopisu Designum
