Preto sú niektoré pozerania výnimočné. Ako výstava prevažne čiernobielych fotografií Stratený čas?, ktorá v Slovenskej národnej galérii potrvá do
2. marca a ktorú asi nestačí vidieť iba raz, a už vôbec nie iba tak preletieť. Teda, prekráčať. Ak ten čas vyprodukoval prinajmenšom fotografie takejto kvality, stratený nebol. Zo spätného pohľadu, nie však s ohľadom na zničené ľudské osudy. Ale tie fotky sú silné, režú a často odkrývajú podstatu. Ktorá občas zaštípe, občas zamrzí a niekedy pobaví. Trpkým smiechom cez slzy. Smiechom, čo očisťuje nie až také dávne rany, ktoré ktosi znova odkrýva. Možno nie je odvážne tvrdiť, že tieto fotografie sú na svetovej úrovni. Navyše, ak dokumentárnu a reportážnu fotografiu považujem za kráľovnú fotky. A v tom to je: žiadne umenie pre umenie.
