ROZHOVOR

Režisér Roman Petrenko: Slovák na českom televíznom Olympe

Kedysi vraj chcel byť veľkým režisérom a akceptoval len film. Dnes tvrdí, že aj televízna zábava môže byť umením, ak nie je lacná a hlúpa. Na Slovensku sa o ňom nevie, v Prahe však režíruje najsledovanejšie programy roka. V súčasnosti najžiadanejší režisé

Kedysi vraj chcel byť veľkým režisérom a akceptoval len film. Dnes tvrdí, že aj televízna zábava môže byť umením, ak nie je lacná a hlúpa. Na Slovensku sa o ňom nevie, v Prahe však režíruje najsledovanejšie programy roka. V súčasnosti najžiadanejší režisér televíznej zábavy v Českej republike ROMAN PETRENKO.

Ste najžiadanejším režisérom televíznej zábavy v Čechách. Ako sa vám to podarilo?

Nebolo to jednoduché. V roku 1999 som dostal ponuku od televízie Nova, ktorá bola v tom čase pojmom, nič lepšie neexistovalo. Samozrejme, že som ponuku prijal a očakával som, že keďže si ma vyhliadli, tak sa zo mňa posadia na zadok a budú ohúrení. (Smiech.) Oni si nesadli, ale povedali, že by som mal začať s menšími programami. Začal som robiť živé vysielania - talkšou, hitparádu Eso, publicistiku Na vlastní oči a stále som čakal. Bol som tým chvíľu sklamaný, ale ináč to bolo fajn, pretože v Nove sa dalo zarobiť. Stále som však chcel robiť tie „Silvestre", čiže veľké programy. Myslím, že je dobre, že som počkal a nespanikáril. Zvolil som si cestu, ktorá bola pre mňa prirodzená. Do Bratislavy som sa vracal robiť programy ako koncert Dana Bártu alebo vianočný koncert Michala Davida a v Čechách som robil menšie veci. Bolo to náročné, no veľa mi to dalo - keď ste tri dni v Bratislave a štyri v Prahe a nemáte ani deň voľna, to vám neuveriteľne otuží charakter. Viete, že keď niečo sľúbite, musíte to splniť - nakrútiť a nakrútiť kvalitne. Úplne zlomový moment však nastal v roku 2004, keď sa mi ozvalo vedenie Českej televízie a ponúklo mi prvú ligu - licencované programy BBC Udělám cokoliv a Star Dance. A vtedy to prišlo - Udělám cokoliv malo 1,5 milióna divákov, čo je na ČT ohromujúce číslo, Star Dance jednotka dva milióny a Star Dance dvojka v priemere 1,6 milióna.

Spomenuté projekty sú licencované, teda sú prísne pravidlá, ako majú vyzerať. Dá sa vôbec v takejto situácii režisérsky prejaviť?

Keď si ako režisér pozriete program a poviete, že do toho idete, súhlasíte so styčnými bodmi. S dvoma moderátormi, štyrmi porotcami a tak ďalej. Treba povedať, že každý partner, ktorý vám predá licenciu, sa správa inak. Ja ich delím na partnerov voľných a dogmatických. Sú skutočne partneri, ktorí prídu a povedia, že program bude vyzerať tak a tak. A ešte vám navrhnú, aby ste odkúpili zvuky, grafiku a vybrali moderátorku, ktorú navrhnú oni. Star Dance patrí medzi voľnejšie. Kontrola BBC tu bola, aj pri prvej, aj pri druhej sérii, a boli spokojní. V niečom ustúpili oni, v niečom my. Najdôležitejšie je povedať si, pre koho program robíme. Štatisticky, Star Dance pozerajú dámy a publikum, ktoré má rado Mareka Ebena, čo je milión divákov. A ďalších šesťstotisíc tvoria mladí. A tomu sa zákonite musíte prispôsobiť. Nemôžete milión divákov kopnúť do zadku s tým, že obsadíte mladého začínajúceho moderátora, ktorý bude tliachať. Poviete si, že idete robiť distingvovanú zábavu, niečo ako ples v opere, a preto potrebujete jemného uhladeného moderátora, ktorý má čistý jazyk a vie, v akom formáte sa hýbete. Takže čokoľvek iné, diabolskejšie, by vám napadlo, zákonite režijná koncepcia vylúči. Viem, že mnohí to kritizovali, že sa to priveľmi podobá programu BBC. Áno, ale vedenie televízie to od BBC kupovalo preto, lebo to chceli ponúknuť divákom. Nekupovali nesmierne drahú licenciu, aby ju Petrenko so svojím tímom prekopal a vo finále vysielal iný program. To by sme nemuseli kupovať.

Ako človek spozná kvalitného režiséra?

Veľmi jednoducho. Poznáte ho podľa toho, či je schopný vyrobiť vlastný program, ktorý nie je licencovaný. Vlastný program si totiž musíte celý vymyslieť. Svetlá, kamery, atmosféru. Sú režiséri, ktorí majú gloriolu úspechu, ale keď majú urobiť vlastný program, nefunguje to.

Ste Slovák v Prahe, v ktorej je nepomerne väčšia konkurencia ako v Bratislave. Je ťažké byť jednotkou alebo sa úspech vezie s prvým veľkým projektom?

Áno, je tu ďalších dvadsať českých režisérov, ktorí sú naozaj dobrí. Keď však chcete byť jednotkou, musíte sa naozaj snažiť. A to ma posilňuje. O päť rokov síce príde ďalší taký Petrenko a prevezme moje miesto. Ja tu nebudem kraľovať dvadsať rokov, to sa ani nedá vydržať - vysielať každý týždeň. Pre mňa ako Slováka je fantastické robiť napríklad Športovca roka. Na takýto galavečer prídu Šebrle, Neumannová a ďalší, ktorých obdivujem, a ja ich odrazu mám komandovať. Veď to je úžasná vec. Výročie Novy detto. Alebo Týtý či Česká Miss 2008.

Pevné postavenie dlho mal a asi ešte aj má režisér Jiří Adamec. Kedy ste ho prvýkrát vymenili?

V roku 1996 na Bratislavskej lýre. A odvtedy vládne rivalita medzi najúspešnejším českým režisérom a mnou, predstaviteľom mladšej generácie. No zdá sa, že ho vymieňam - vidieť to na niektorých programoch.Konkurencia však nie je negatívna vec. Pán Adamec tu bol roky číslom jeden. Robil to dobre, poznám štýl jeho práce a niečo som sa od neho aj naučil.

Nie je za vaším úspechom aj to, že Česi majú viac zabávačských osobností ako Slováci?

Takto by som to nehodnotil. Česi nemajú lepších moderátorov. Len ich vedia oveľa lepšie obsadiť. Poviem vám príklad. Dostával som množstvo e-mailov s otázkami: Prečo starý Eben a matka Kosková? Prečo nie šarmantný Pyco a rozverná Adela Banášová? Jednoducho preto, že ten program má nejaký zámer, obsah a zadanie. Pozriete si predlohu a tá vám naznačí, ako program uchopiť v našich podmienkach.

Na Slovensku sú však považovaní za relatívne zábavných...

Oni sú zábavní, určite by sa páčili mojim deťom, no do nablýskanej šou, kde len kostým stojí štyridsaťtisíc a dekorácia desať miliónov a celé to má byť vedené ako luxusný ples, nemôže moderátorka skákať na moderátora. Samozrejme, dá sa to takto uchopiť a ľuďom sa to môže páčiť, no je to nepochopenie zadania. Nechcem tým povedať, že sú zlí, práve naopak, sú zábavní a výborní pre mladých. A presne tam patria. Za úspechom českých programov je skôr to, že režiséri v Čechách viac pracujú s tým, ako programy typovo obsadiť. Keď je niekto v kurze na Slovensku, tak ho obsadzujú všade. Takto tých ľudí zničíte. Napríklad môj kamarát Leoš Mareš. Je vtipný a jeho doménou je hudba, tak bude robiť Slávika a SuperStar. A nič viac. Marek Eben robí dva programy - Na plovárne a Star Dance, nestačí to?

Nevnímate už svoju prácu ako stereotyp?

Keď ste na vrchole, môžete si vyberať. A keď si môžete vyberať, vyberáte si prácu, ktorá vás zaujíma. Napríklad Česká Miss Michaely Maláčovej. Poviem to otvorene a bez obalu, Českú Miss som vzal preto a chcem ju urobiť tak, aby som pána režiséra Adamca poslal do dôchodku. Jiří Adamec robí konkurenčnú Miss, robí ju dvadsať rokov a robí ju stále rovnako. Chcel som mu to dokázať už dlho, no nedalo sa, keďže sme nerobili rovnaký program. Keď ma oslovila Michaela Maláčová, zdráhal som sa, mal som k podobným programom negatívny postoj. Vyplýva to z toho, že mňa ako chlapa zaujímajú zrelé ženy a chudé missky mi nič nehovoria. Lebo sú tu len na pár mesiacov, kým nezbalia hokejistu alebo futbalistu. Michaela ma presvedčila, pretože to má v hlave jasné. A dnes to beriem ako obrovskú výzvu.

Skončili ste FAMU a to viac naznačuje umelecké smerovanie, ako komerčné... Kedy ste sa rozhodli robiť televíznu zábavu?

Ovplyvnili ma dvaja ľudia. Jedným bol môj otec, ktorý režíroval zábavné televízne programy, napríklad Vtipnejší vyhráva. A druhým bol dirigent Vlado Valovič, ktorý za mnou prišiel a povedal mi: Človeče, vykašli sa na inscenácie a film, a poď robiť zábavu. Tak, ako to tu nikto nerobí - dynamicky, farebne, s dobrou hudbou a zaujímavými účinkujúcimi. A ja sa priznám, že som nechcel. Ako každý mladý režisér, navyše z FAMU, som bol veľmi negatívne naladený voči televízii a, samozrejme, televíznej zábave. Pre mňa existoval film a vidina Barrandova, keďže v mojich časoch Kolibu rozpustili. Videl som perspektívu v niečom inom ako v zábave aj preto, že som v škole bol považovaný za pomerne talentovaného - dostal som ponuky absolvovať letnú školu s režisérom Istvánom Szabóom, alebo dvojročný postgraduál u Nikitu Michalkova. A asi by ma nepozývali, keby som talentovaný nebol. Treba povedať, že som tieto ponuky neprijal, keďže som bol v tom čase už ženatý, bolo porevolučné obdobie, keď sa hľadali všemožní červení nepriatelia a trochu som sa zľakol.

Ale dali ste sa presvedčiť...

Dal. Prišiel som do Slovenskej televízie v nádhernom roku 1992, keď nastala akási generačná výmena. Hovorilo sa o lustračných osvedčeniach a staré páky padali, strácali pôdu pod nohami. Otvorila sa mi cesta k inscenáciám, filmu a zábave. Vlado Valovič mi povedal, že ide robiť Bratislavskú lýru a ďalšie zábavné programy a chce ich robiť s mladým režisérom. V roku 1993 som režíroval svoj prvý veľký zábavný program, legendárne lúčenie s dirigentskou taktovkou Gustáva Broma, keď odovzdával vedenie Big bandu Vladovi Valovičovi. Bol to mimoriadne úspešný program, reprízoval sa tuším desať- až pätnásťkrát. A vtedy sa mi začala zábava páčiť. Spomenul som si, že sme mali na Slovensku významného režiséra zábavy Jána Roháča a začal som podrobne študovať jeho programy, ktoré boli vo svojich časoch nadštandardné. Povedal som si, že by vôbec nebolo zlé, keby som sa stal novým Jánom Roháčom. Prečo nie zábava, keď je kultúrna, nie je lacná a hlúpa? Tak som sa začal venovať pesničkovým súťažiam, lýram, koncertom a ďalším druhom zábavy.

Študovali ste v Českej republike v Čimeliciach a na FAMU. Vrátili ste sa však na Slovensko... Prečo?

Nemyslím si, že sa tento vývoj dal preskočiť. Do zahraničia Slovák nemôže ísť s prázdnym batohom a bez portfólia. A navyše, Slovenskú televíziu som vždy považoval za svoju domovskú televíziu, kde som spoznal úžasných ľudí, ktorí ma doučili a kde som dostal možnosti. Ja som STV veľmi vďačný.

A prečo ste potom odišli?

Zrazu boli voľby a zmenilo sa vedenie Slovenskej televízie. Som famák a nebudem rešpektovať niekoho, kto nemá s televíznou tvorbou žiadne skúsenosti. Nebudem sa s ním baviť o koncepcii televízie a zábavy. Mám dosť slušné vzdelanie v tom, čo robím, a skutočne sa nebudem baviť s pánom Zahradníkom, ktorý dnes šéfuje trolejbusom, o koncepcii zábavy. A to bolo pre mňa rozhodujúce. Ľudia vo vtedajšom vedení boli mimozemšťania. Buď vám nechceli rozumieť, lebo chceli zadať program kamarátom, alebo vám naozaj nerozumeli. Úprimne povedané, neviem, čo je horšie.

Veľa ľudí svojím názorom popudíte...

Mnohí si teraz povedia, že po vojne je každý generálom a Petrenko si z Prahy tliacha, že STV je v kríze, lebo mala dvoch neúspešných riaditeľov Rybníčka a Hrehu. Lenže ja som to hovoril hneď, ako tí páni nastúpili. A obrana bola jedine odísť. Dodnes si myslím, že to nemalo formu vyhadzovať ľudí, nech už boli akíkoľvek, tak, že ich nevpustím cez vrátnicu ani si vyzdvihnúť svoj kvetináč. Mohli byť nespokojní s tisíc zamestnancami, ale aspoň som slušný, podám im ruku a poďakujem sa za roky, čo tam strávili. Aj mikimaus môže rozpredať majetok STV a tváriť sa, že je v plusových číslach, keď mu ešte navyše vláda odpustí dlhy.

Teda vzťahy v slovenských televíziách sú vrcholne kamarátske?

Mne pripadá slovenský televízny biznis kamarátsky rozdaný. Tu si pár kamarátov rozdelilo kšefty na iks rokov. V podstate akoby im ani nezáležalo na tom, aký to má výsledok. Ako si môže niekto trúfnuť režírovať popri zložitej SuperStar aj Slávika? Nemôže mať čas zamyslieť sa nad tým, ako robiť iný program, keď si len odskočí z iného pľacu. Bohužiaľ, tam nie je nikto, kto by to povedal nahlas. A druhá vec je, že keď robíte v úspešnej televízii, ako sú Markíza a Nova, výsledky sa z polovice dostavujú samy. Keď odvysiela Markíza priemerný zábavný program, výsledky bude mať. Musí tam však byť niekto, kto povie, že toto a toto nebolo ono. Často som úplne šokovaný, čo vidím vo vysielaní u slovenských kolegov. Vysielajú materiál, ktorý by sme v Čechách pustili maximálne na prvej generálke.

Obyčajný divák to však nespozná...

Ja však nie som ako dnešná generácia. Fascinuje ma, ako absolvent slovenčiny a dejepisu, ktorý robil upútavkára, môže režírovať SuperStar. Videl som tam toľko chýb, až som sa chytal za hlavu. Žiadna strihová koncepcia, všetko na náhodu. Problém našej profesie je rovnaký ako problém futbalového trénera. Dnes môže napríklad každý trénovať Slovan Bratislava. A tiež každý môže režírovať. Ja som nemal odvahu posadiť sa do prenosového vozu a nevedieť vôbec nič o réžii. Niekedy sa pristihnem pri tom, či nie je lepšie o réžii nič nevedieť, neštudovať ju. Nevedieť, že po veľkom celku je pekný detail a po ňom polocelok. Keď nepoznáte pravidlá hry, môžete v podstate urobiť čokoľvek. Obyčajný divák to nepozná. Kvalitu rozpozná zopár profesionálov a inteligentný divák.

Televízia je však príťažlivá záležitosť a kamaráti občas potrebujú pomoc. Či nie?

Každý máme svojich kamarátov - ja s tými svojimi chodím na pivo a s kamarátkami sa bavím o deťoch, problémoch a tak ďalej. Nevpustím ich do prenosového vozu, aby mi zvučili a strihali. „Generácia Rybníčka" začala dávať možnosti nesprávnym ľuďom. Ako môže prísť niekto do STV z Markízy, tam sa podpísať na jej neúspechu a odpochodovať do JOJ a tváriť sa, že ju spasí?

Myslíte, že STV ešte má šancu konkurovať kvalitou a rozmanitosťou súkromnej televízii? Česká televízia to voči Nove robí dosť dôstojne.

Ak tam nepríde človek zvonka, nič s tým nespravíte. Ale aj keď príde človek zvonka, nemôže sa obklopiť ľuďmi, ktorých práve vyhodila Markíza. Musí prísť kompletný manažment, ktorý má skúsenosti ako Vladimír Železný, ktorý vie, čo televízia má mať. A taký dá STV za dva roky do totálneho poriadku. Pozrite na Českú televíziu. Tá sa zmietala, mala mladých riaditeľov, ktorí nevedeli odkiaľ kam. Potom prišiel súčasný riaditeľ a jeho kolektív, ktorý ju za dva roky dal do poriadku. A ČT je v plusových číslach. Slovenská televízia sa nikdy od existencie samostatného Slovenska nenašla. Je to vec, ktorá ma mrzí, pretože som tam začínal. Sledujem kroky Mareka Maďariča, s ktorým som začínal a boli sme veľmi dobrí kamaráti, čo s tým spraví. To je chlap, ktorý v televízii vyrastal tak ako ja. A myslím, že do toho dosť vidí, no neviem, či s tým dokáže niečo urobiť. No v každom prípade mu držím palce.

Vrátili by ste sa režírovať na Slovensko?

Na Slovensko som nezanevrel. V tejto chvíli sa o tom nedá diskutovať. Je to skôr hypotetická otázka. Ak by som mal šancu pracovať v profesionálnej televízii a dostal by som zaujímavý program, tak to nevylučujem. So mnou je to dnes ťažké, pretože mám podmienky. Musí so mnou prísť celý tím, hovorím do výberu moderátorov, do účinkujúcich a tak ďalej. A z toho nezľavím. Srdcom som však Slovák a všetok voľný čas trávim na Slovensku.

Už dosť dlho máte stabilný tím. Ako ste ho budovali?

Na svoj tím som dosť hrdý. Ako som chodil po televíziách a sledoval rôzne programy, hľadal som ľudí, s ktorými som bol naladený na rovnakú vlnovú dĺžku. A každého som si postupne odskúšal na menších programoch. Kameraman Filip Havelka začínal ako obyčajný švenker na malých programoch. Strihač Peter Ďurica, mimochodom Slovák, začínal na futbale a televíznych novinách. Takto som si vytypoval ľudí a dával som ich pomaly dohromady. A bola to nesmierne ťažká práca. Sú takí rozdielni, že mi dodnes v štábe vznikajú hádky. Nie osobné, ale pracovné. Ja stále s úsmevom hovorím, že režisérom je ten, ktorý to nevie urobiť sám, ale môže do všetkého rozprávať. A preto by mal mať dobrých ľudí.

Váš otec je režisérom. Viedol vás k remeslu odmalička?

Išlo to samo. Keď som bol malý chlapec a nemal ma kto strážiť, chodieval som s otcom do televízie. Vláčil ma tam asi desať rokov. Zo začiatku ma to vôbec nebavilo, ale potom ma zrazu začala televízia zaujímať. A musel by som byť úplný debil, keby sa za tie roky na mňa niečo nenalepilo.

Mama nemala nič s televíziou?

Ale áno. Mama pracovala v televízii ako ekonómka a mala na mňa negatívny vplyv. Pre ktorý ma majú tiež v ČT radi. Vždy, keď prišla domov, vyhlásila: Tí zlí režiséri (smiech) chcú na programy veľmi veľa peňazí. Preto vždy, keď vyjednávam s manažérmi o rozpočte, snažím sa myslieť ekonomicky.

Pamätáte si svoj prvý režijný počin?

Do filmovej školy som chodil od pätnástich rokov, takže som začal už vtedy režírovať študentské filmy. No môj ozajstný prvý program bol kultúrny mesačník Imago v roku 1992. A bolo to nádherné, lebo som bol mladé ucho a mohol som dirigovať samotného Petra Dvorského: Pán Dvorský, posuňte sa doprava a povedzte len tri vety, lebo na viac fakt nemáme čas. (Smiech.)

Máte ešte nejaký režisérsky sen?

Chcel by som so svojím tímom raz robiť program, ako napríklad Céline Dion v Las Vegas. Ale to by som sa asi úplne zbláznil šťastím. (Smiech.)

Keďže ste režisérom zábavných programov, zabávate ľudí rád aj v súkromí?

Som introvert. Možno sa nad tým niekto pozastaví, ale som schopný doma sedieť a pozerať do steny štyri hodiny, pričom popíjam červené víno. Nechrlím vtipy, nie som zabávač. Radšej si pustím, povedzme, Šimka s Grossmanom. Dosť sa vyčerpám v práci, veď pri Star Dance som napríklad riadil asi päťsto ľudí. A po takejto „akcii", chcem len sedieť a mlčať. Myslím si, že byť režisérom zábavy je vlastne dosť smutné. Niečo podobné ako Charlie Chaplin, o ktorom sa hovorí, že napriek tomu, že bol neuveriteľne vtipný a je to môj idol, v súkromí to bol neznesiteľný chlap.

ROMAN PETRENKO (*1965) - narodil sa v Nitre v rodine televízneho režiséra a ekonómky. Vyštudoval Strednú priemyselnú filmovú školu v Čimeliciach a réžiu na pražskej FAMU. Venuje sa televíznej réžii zábavných programov. Začínal v Slovenskej televízii s kultúrnym mesačníkom, postupne sa prepracoval k režírovaniu koncertov a Bratislavskej lýry. V roku 1995 nakrútil celovečerný film Hazard. Od roku 1999 režíroval aj programy českej televízie Nova (Eso, Na vlastní oči...). V roku 2004 mu Česká televízia zverila do rúk réžiu licencovaných programov BBC Udělám cokoliv a Star Dance 1 a 2. V súčasnosti režíruje veľké vlastné formáty striedavo pre Českú televíziu a Novu - odovzdávanie cien TýTý, galavečer Miss, odovzdávanie cien Športovec roka či výročie Novy. Na jeseň roku 2008 pripravuje program s pracovným názvom Star Dance 3.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  2. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  3. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  4. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  5. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  6. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  9. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  10. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 15 208
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 091
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 535
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 806
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 3 043
  6. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 810
  7. Moskva alebo Petrohrad? 1 693
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások 1 664
  9. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 1 506
  10. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 413

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.

Neprehliadnite tiež

O knihách

David Lagencrantz pre SME: Strach zo mňa urobil lepšieho spisovateľa

Sloboda prejavu je dnes ohrozená. Význam a potreba dobrej žurnalistiky sú dnes väčšie ako kedykoľvek doteraz.

Neschudol, nepribral, aj tak sa extrémne zmenil. Gary Oldman hrá Churchilla

Dostať tvár britského premiéra bolo utrpením. Čoskoro v kinách.

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za päťtisíc mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.