nešná teraz chodí na jeho film Gympl húfne do kina. Dobre rozumie jeho irónii, nasmerovanej aj na rodičov a učiteľov.
Na čo ste v tínedžerskom veku chodili do kina vy?
„Ja som v ich veku chodil na Bergmana, Felliniho, Tarkovského, Buňuela, Vláčila, Kurosovu... Ale to je už v riti.“
Mali ste chuť rebelovať? Ako vyzeral odpor takého rozhľadeného mladíka?
„Moje rebelantstvo bolo nenápadné. Najprv som pestoval otužovanie a v zime chodil v krátkych nohaviciach a tričku. Potom som sa dal na kulturistiku a mastil som si svaly olejom. Neskôr prišlo karate a stal som sa majstrom republiky v roku 1977. A potom som objavil pivo a krčmu a ďalších krčmových kumpánov: Davida Vávru, Evu Holubovú, Tomáša Hanáka, Milana Šteindlera. Spolu sme viedli proti komunistickému establišmentu pivný odboj. A tento náš vzdor sa vzápätí kumuloval do divadla Sklep.“
Vo filme vidieť, že mladým rozumiete ešte aj dnes. Naozaj nie je v ich správaní a túžbach nič, čomu by ste nerozumeli?
„Rozumiem im viac, než oni sami sebe. Ja som totiž najväčší anarchista proti establišmentu. Ja som ten hlavný hrdina filmu Gympl, nie môj syn. Môj syn je oproti mne konzervatívny a spoločensky zmierlivý.“
Matka vášho hrdinu sa však v jednej chvíli tichučko rozplače. A aj vám už teda bolo niekedy pri synovi do plaču?
„Niekoľkokrát som kvôli nemu plakal. Raz v noci na prechádzke, keď bol malý a ja som sa mu schoval. On ma pol hodinu hľadal, začal na mňa zúfalo volať – a ja som ho v tom nechal. Tak z toho sa mi podlomili kolená.“
Zdá sa, že gymnazisti sú dnes poriadne živly. Ako ste ich pri nakrúcaní filmu zvládli?
„Skôr som ich musel pri nakrúcaní poriadne hecovať, aby boli trochu živší.“
Pre nich je pritom akoby veľa vecí úplne samozrejmých. Prešlo z tej samozrejmosti a prirodzenosti niečo aj na vás?
„Tiež som sa od nich veľa naučil. Je lepšie byť s mladými než so starými. Starí vás ťahajú do hrobu, mladí do života. I keď na život v hrobe sa teším tiež.“
A máte aj tú ich tínedžerskú istotu, ktorou sa vo vašom filme tak predvádzajú?
„Oni sú neistí rovnako ako vy, rovnako ako ja. Len vedia istotu dobre predstierať, aby ich krutý svet nezhltol a nestrávil tak, ako strávil nás starých.“
Učiteľov a deti poznajú najlepšie tí, čo ich majú doma. Výchovu ste zažili, kde ste však šli po materiál, aby ste mohli prezrádzať na učiteľov?
„Tomáš Houška, riaditeľ súkromného gymnázia v Prahe, napísal knihu Grafitti rules. V nej zmapoval študentov aj svoj učiteľský zbor. Podľa tej knižky sme písali scenár Gympla, takže postavy majú reálny základ. Sú to skutočné postavy v realite.“
Dalo by sa tipnúť, že vy si rodičovské združenia so svojím rebelantstvom vskutku užívate. Dali vám na nich nejakú dobrú rodičovskú radu?
„Bol som na rodičovskom združení len raz. Sedel som v rovnakej lavici, v ktorej som sedel ako žiak. Pred tabuľou stála rovnaká učiteľka a mala tie isté kecy. Bolo mi do smiechu a zároveň nevoľno. České školstvo má stále rovnaké osnovy, už od čias Márie Terézie.“
Keď sa pozeráme na Gympl, zdá sa, že všetci sú blázni. Študenti, rodičia, učitelia. V čom ste vy iný?
„Som blázon tiež. Ale na rozdiel od nich si to uvedomujem. No, tiež sa niekedy beriem vážne. Samozrejme, že pre okolie pôsobím smiešne a sám si tým pridávam problémy.“
- Ďalšie informácie o filme na kultura.sme.sk.
