Pohrabme sa v slovenskej literatúre, ktorá nás dokáže často zaťažovať povinným čítaním. Popri osobitých črtách každého z jej období žije svojím zvláštnym, magickým životom lyrizovaná próza. Krutosť, tvrdá realita a naproti tomu sen. František Švantner, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli. Diela týchto autorov prvej polovice dvadsiateho storočia (Figuli to ťahala až do osemdesiatych rokov, zomrela ako 86-ročná v roku 1995), sa stali podhubím pre tím nitrianskeho Divadla Andreja Bagara počas tvorby inscenácie Piargy, nazvanej podľa rovnomennej Švantnerovej poviedky.
Ide o charaktery
Adaptovať na nitrianske javisko lyrizovanú prózu bol nápad dramaturga Svetozára Sprušanského. V rámci monotematickej sezóny s názvom Rodinné striebro, ktorá chce približovať divákom pôvodnú slovenskú klasiku, hľadal s režisérom Romanom Polákom vhodný titul. „Prvotná voľba padla na Švantnerovu poviedku Piargy, na ktorej sme pred dvadsiatimi rokmi pracovali obaja v divadelnej dielni, ktorú som viedol,“ hovorí režisér Roman Polák, ktorý v roku 1986 inscenoval v martinskom divadle aj svoju dramatizáciu Švantnerovej Nevesty hôľ.
Poviedka Piargy je apokalyptickým príbehom dediny, ktorú za jedinú noc lavína zrovná so zemou. „Na základe nej sme sa s dramaturgom Danom Mailingom dali na hľadanie ďalších textov,“ spresňuje Polák. „V dielach autorov z tohto obdobia sme chceli nájsť vhodné poviedky, ktoré by pomohli vytvoriť charaktery dedinčanov.“
Tak sa adaptácia rozrástla o ďalšie Švantnerove poviedky z knihy Malka – Stretnutie, Zhanobená krv a v texte sa objavuje mimo svojho pôvodného literárneho kontextu aj postava Kara Plžúcha z poviedky Prízraky. Do hry sa ďalej dostali Chrobákove postavy zo zbierky Kamarát Jašek, a to z rovnomennej novely, ako aj z poviedok Katarína, Poviestka a Silueta. Margita Figuli prispela novelou Strmina z knihy Pokušenie.
Veľké objavenie
Z poviedok vznikol text, ktorý mapuje slovenský vidiek, od dedinských bláznov, robotníkov, drevorubačov až po biblických vizionárov.
„Má niekoľko vrstiev, ktoré sa vzájomne prepletajú,“ približuje hru režisér Polák. „Verím, že vznikla ucelená inscenácia, ktorá hovorí o tom, čo z ľudskej spoločnosti nevymizne – o túžbe po láske a dieťati, ale, žiaľ, aj o krutosti, vražde, nevšímavosti, psychickej vyšinutosti.“ Hra ponúka mix reality a sna, ktorý je jedným zo základných znakov lyrizovanej prózy.
U Romana Poláka sa vzťah k nej formoval ešte v gymnaziálnych časoch. Kým pre jeho spolužiakov to vraj bolo náročné čítanie, preňho mali diela spomínaných autorov v sebe veľa erotiky, vzrušenia, mýtickosti. „Už vtedy som vlastne našiel svojho Márqueza, náš magický realizmus,“ hovorí. „Bolo to pre mňa veľké objavenie, veľmi rád som sa preto k týmto predlohám po rokoch vrátil.“
Adaptácia poviedok bola výsledkom vyše polročnej systematickej práce a jej doťahovania v ďalších kolách realizácie hry. Polák považuje nitriansky súbor za schopný a chápavý. Na otázku, či hlboký ponor do psychológie postáv divákovi nejako uľahčia, odpovedá: „Bude to náročné, ale je to výtvarne zaujímavý kus, v ktorom hrá takmer tridsať ľudí. Dejové línie budú, dúfam, dostatočne zaujímavé, aby ľudia prijali túto hru ako ozajstnú ságu.“
