Riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký Slovenské filmy na dvesto rokov

Peter Dubecký nám systematicky približoval klenoty kinematografie už dávno pred tým, ako sa stal riaditeľom Slovenského filmového ústavu. V 80. rokoch založil Fórum mladého filmu pri bratislavskom V-klube, bol aktívnym členom Československej asociácie ..

Peter Dubecký (1957) - ukončil štúdium filmovej vedy na VŠMU v Bratislave. Od roku 1985 pracuje v Slovenskom filmovom ústave, ktorého riaditeľom sa stal v roku 1998. Je koordinátorom medzinárodného filmového festivalu Dni európskeho filmu, dramaturgicky s

Peter Dubecký nám systematicky približoval klenoty kinematografie už dávno pred tým, ako sa stal riaditeľom Slovenského filmového ústavu. V 80. rokoch založil Fórum mladého filmu pri bratislavskom V-klube, bol aktívnym členom Československej asociácie filmových klubov, neskôr sa stal jej slovenským šéfom a riaditeľom slovenskej časti Febiofestu. Dnes v budove ústavu, ktorú počas 2. svetovej vojny postavili Nemci a vybavili ju hlbokým a dobre chráneným podzemím, uskladňuje v klimatizovaných miestnostiach stovky metrov filmovej suroviny, na ktorej sú zachytené pohyblivé obrázky, nakrútené slovenskými autormi. Filmový materiál ústav archivuje, rekonštruuje a konzervuje pre budúce generácie. S denníkom SME vydal DVD edíciu slovenských filmov 80. a 70. rokov, ktoré dosiahli vyše stotisícový náklad. V pondelok 7. januára prevzal Peter Dubecký z rúk rektora Akadémie múzických umení v Prahe Iva Mathého prestížnu Zlatú medailu za dlhoročné zásluhy o česko-slovenskú vzájomnosť v oblasti kinematografie.

Nie je kuriózne, že hoci je súčasná slovenská kinematografia takmer neviditeľná, Slovenskému filmovému ústavu sa výrazne darí? A Česi majú radi kuriozity. Možno vám práve preto udelili Zlatú medailu?

Zlatá medaila českej AMU je pre mňa potvrdením správnosti našej cesty. Dnes je už SFÚ zriadený zo zákona a my sa usilujeme vytvoriť inštitúciu európskeho významu, kde sa každý záujemca dozvie všetko o slovenskej kinematografii a audiovízii. Český Národný filmový archív, ktorý je naším vzorom, bol jedným zo štyroch najvýznamnejších archívov, čo založili Medzinárodnú federáciu filmových archívov v roku 1938 v Paríži. Dostať sa do tejto siete je otázka prestíže. V súčasnosti je tam 141 archívov z vyše 65 krajín a o prijatí nového sa hlasuje verejne. Od roku 1999 sme sa stali čakateľmi a v roku 2001 nás v marockom hlavnom meste Rabat prijali za riadneho člena.

Prečo je práve český filmový archív taký silný?

Československý filmový ústav dominoval aj preto, že československá kinematografia v predvojnovom období patrila do pätice najvýznamnejších kinematografií sveta. Českí kolegovia dodnes riešia otázky horľavých materiálov a prepisy na nehorľavé podložky. Zabezpečujú archiváciu a kontinuitu národného kultúrneho dedičstva, ktoré sa týka aj nás. Bohužiaľ, slovenská filmová história príliš nesiaha do nemého filmu - zachovalo sa len málo - napríklad Siakeľov Jánošík 21, alebo Plickove národopisné filmy o Slovensku...

O vás je známe, že ste zachránili slovenský filmový archív. Ako je možné, že ho bolo potrebné zachraňovať? A pred čím?

To je skutočne kuriozita, ktorá je pre mňa veľmi strastiplná. V rokoch 1993 až 1998 vedenie SFÚ prechádzalo radikálnymi zmenami. A to k horšiemu. Keď ma v roku 1998 poverili vedením, naša sídelná budova už neexistovala a my sme museli získať to, čo ústavu patrilo - spolu s archívmi. Paradoxne sme si museli prácne vydobýjať zle uskladnený materiál, ktorý bol dlho odložený v pivničných priestoroch bez klimatizácie a s veľkou kolísavosťou vlhkosti. Pričom išlo predovšetkým o negatívne materiály, nie pozitívne kópie premietané v kinách. Tu niekde sa začal proces záchrany a obnovy audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky. Dnes už máme stav jednotlivých fondov kompletne zdiagnostikovaný a môžeme obnovovať a zachraňovať. Verím, že sa už žiadny archívny materiál nedostane do takého stavu, aby sa nedal zreštaurovať.

Ošetrili ste asi 20 percent filmového materiálu, ktorým disponuje ústav. Ostalo 80 percent - na koľko rokov túto prácu odhadujete?

Projekt obnovy je naplánovaný asi na 20 rokov. Malo by ísť nielen o hrané filmy, ale aj o spravodajské, animované a dokumentárne. A hneď na to musí nadviazať veľká digitalizácia...

V akých laboratóriách spracúvate surovinu, keď je Koliba rozbitá?

Na Slovensku nie je v súčasnosti žiadne pracovisko, ktoré ponúka laboratórne služby. Čiastočne sa kedysi obnovovali aspoň 16-milimetrové filmy v STV, ale to všetko je už minulosť. Ale práve v týchto týždňoch sa uzavrel veľký medzinárodný tender a my pokračujeme v spolupráci s laboratóriami v Zlíne, ktoré sú vysoko špecializované - robia tam nielen kolegovia z Národného filmového archívu, ale aj z Budapešti, Poľska, Rakúska. Majú špičkové krokové kopírovacie zariadenie, s pomocou ktorého sa dá stopercentne opraviť akékoľvek zmrštenie a poškodenie, ktoré na materiáli za 30 - 50 rokov reálne môže nastať. Pri filmovej surovine dnes vieme presne odhadnúť, aká degradácia môže postihnúť materiál po 50 až 100 rokoch. Proces konzervácie pripravujeme tak, že v rozpätí 100 až 200 rokov by nemalo dôjsť k defektom, ktoré by materiál porušili a znehodnotili. Vo svete sú len 3 - 4 filmové archívy - v Škandinávii - ktoré sú v archivácii a prezervácii ešte ďalej ako my. Dokážu totiž garantovať až 500-ročnú stabilitu filmového materiálu. Môžu si to dovoliť, lebo ich budujú v podzemí niekde v okolí polárneho kruhu.

Takže správou pre potomkov budú len Bergmanove filmy?

(Smiech.) Robíme všetko pre to, aby diela slovenských tvorcov ako Uher, Solan, Hanák, Luther, Jakubisko, Šulík a ďalší tu zostali tiež.

Na spracovanie historickej suroviny máte dostatok času aj preto, že to, čo produkuje súčasnosť, je stále veľmi málo?

Od 1. januára 2008 sa veľa zmení, lebo nový audiovizuálny zákon dal nášmu ústavu do vienka povinný a dobrovoľný depozit slovenských filmových diel a evidenciu a uchovávanie audiovizuálnych diel. Je to správne, lebo nie každý producent je schopný zabezpečiť podmienky na archiváciu alebo uchovávanie negatívov obrazu a zvuku v štandardných podmienkach. Teraz musíme "len" vysledovať minulosť pred januárom 2008 - kde a ako sú uložené filmy, v ktorých je Slovensko producentom alebo koproducentom. Pripravujeme sa aj s účasťou štátu na archiváciu materiálov, ktoré nám budú ponúkať štátne a verejné inštitúcie, ale aj súkromníci. A máme veľkú podporu aj u nezávislých producentov.

Nedávno na stránkach médií uverejnili otvorený list slovenskí archivári, ktorých stavy sa prudko zmenšujú - nevytvárajú sa pre nich pracovné miesta a sú finančne podhodnotení. Dôsledkom je ohrozené uchovanie rôznych regionálnych archívov a napríklad aj prehnane pomalé, na desiatky rokov dopredu naplánované spracovanie normalizačných archívov Ústavu pamäti národa. Kto má zodpovedným úradníkom vysvetliť, prečo sú archívy dôležité?

Sú tu dva paralelné javy - na jednej strane postupuje informatizácia spoločnosti, ktorá sa v súčasnosti odohráva na niekoľkých úrovniach - skvele to robí napríklad Národná knižnica, ktorá je v digitalizácii najďalej a zrejme bude schopná ako prvá čerpať prostriedky z eurofondov. Musíme si však uvedomiť, že sú štáty v EÚ, ktoré venujú neporovnateľne viac finančných prostriedkov na pamäť národa, na všetko, čo odkrýva históriu alebo čo ju konzervuje, lebo vedia, že ich povinnosťou je postarať sa o tieto veci. Tam archivári naozaj nezápasia s takými existenčnými podmienkami ako väčšina ich slovenských kolegov. Súčasné technológie poskytujú jedinečné možnosti, ako archívny materiál a jeho obsah sprístupniť v digitálnej podobe širokej verejnosti a zároveň originálne písomné, obrazové či audiovizuálne archívne dokumenty bezpečne uložiť a vytvoriť aj ich digitálne záložné kópie. Bez pamäti nemôže plnohodnotne existovať ani spoločnosť, ani jednotlivec.

V akom stave je STV?

V STV je problém dostať kompletne zinventarizovaný fond reálneho stavu archívu, ktorý by bol pre nás východiskom, ako nastaviť kritériá na obnovu a uchovanie analógového aj digitálneho materiálu na rozličných nosičoch, ktorý tiež podlieha času.

Svojho času z STV preniklo, že sa tam vymazali celé relácie...

Je to problém. S úprimnou závisťou sa pozerám na strihové materiály v programoch, ktoré vysielajú okolité krajiny. Ako impozantne dokážu pracovať so svojimi archívmi televízni tvorcovia v Čechách, Poľsku, Rakúsku či Maďarsku, keď napríklad robia portréty svojich veľkých osobností! Podobná reflexia na Slovensku chýba. Vždy mi je ľúto, keď také medailóny o zásadných ľuďoch, ako bol povedzme Julo Satinský, urobí napokon Česká televízia, ale na Slovensku nič nevznikne. A dôležité je nielen to, ako sa materiál uloží a ošetruje, ale aj to, ako sa opíše, aby sa v ňom dalo ľahko vyhľadávať. Aj preto sme ešte v roku 2002 rozbehli ďalší veľký projekt informačného systému SK CINEMA, ktorý sa dnes už môže stať spoločným základom pre databázu audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky.

Prečo sa Koliba zrútila ako domček z kariet?

Bola to politická privatizácia, ktorej dôsledky ponesieme ešte veľmi dlho. A v nej - na rozdiel od Barrandova alebo Zlína - išlo predovšetkým o majetok, a nie o zachovanie a rozvoj filmovej výroby.

Postihnuté boli všetky kultúrne oblasti, ale hudobníci si udržali filharmóniu a výtvarníci napríklad SNG. Ako sa dá vysvetliť, že iba filmári si nedokázali uchrániť svoju Kolibu, bez ktorej materiálneho zázemia nemohli robiť vôbec nič?

Hneď na začiatku 90. rokov sme urobili krok, ktorý nebol veľmi šťastný. Pristúpili sme k radikálnemu zníženiu stavov, keď sa prepustilo 1500 zamestnancov - vrátane všetkých tvorivých profesií - režisérov, kameramanov, strihačov, zvukárov. Ľudia sa pustili do podnikania a hneď prestali prúdiť dotácie, ktoré v tom čase neboli zanedbateľné - okolo 80 miliónov Kčs. Tvorivé skupiny sa rozpadli - iba sa čakalo, čím sa to všetko nahradí. A tu vzniklo veľké vzduchoprázdno, lebo ďalšie kroky vôbec neboli premyslené. Žiadna vízia, koncepcia, dohoda... Starý systém filmovej kultúry a priemyslu prestal existovať, ale dodnes nevznikla jeho alternatíva zodpovedajúca novým podmienkam. Boli to zlomové okamihy. Podobný krok hneď po revolúcii neurobili v žiadnej okolitej krajine.

Ako to zišlo zodpovedným na um?

Nedopátral som sa odpovede na túto otázku. Mnohí z nich však otvorene považovali film za rovnaký trhový produkt, akým sú napríklad topánky, čo je však z hľadiska kultúry žalostný omyl. Napokon sa v roku 1993 objavila ešte jedna šanca, aby Kolibu privatizovala Slovenská filmová spoločnosť, ale priamo z jej prostredia vyšli konkurenčné privatizačné projekty. A v malej filmárskej obci, ktorá síce ešte nebola vtedy taká atomizovaná ako je dnes, to boli klince do rakvy myšlienky udržania Koliby. Boli to zlé rozhodnutia, aj kolegiálne sme urobili rad pochybení, čo mali za následok privatizáciu, na ktorú čakal už vopred určený záujemca. Už bolo jasné, že Koliba pôjde do stratena.

V ústave ste od roku 1985. Ako sa odvtedy zmenil slovenský divák?

V 40. a 50. rokoch, ešte pred televíziou, bolo na Slovensku skoro tisíc kín - "trochu" iné, ako dnešných 220. Základný problém je však v tom, že u nás sa nikdy veľa nechodilo na domáce snímky... A posledné štatistiky za rok 2006 uvádzajú, že v počte návštev kina na jedného obyvateľa dosahujeme smutné číslo 0,63 - v tomto ukazovateli sme predposlední, ak nie poslední v Európe. Pre mňa je nedostižným snom situácia, keď je to 4,5 návštevy kina za rok na obyvateľa (Írsko, USA), ale spokojný by som bol aj s 3 návštevami na obyvateľa, ako je to vo Francúzsku.

Čím si to vysvetľujete?

Mali sme roky, keď na Slovensku nevznikol ani jeden celovečerný film. Napríklad práve v roku 2006 bol nakrútený jediný film, aj ten bol televízny a na digitálnom nosiči - Zima kúzelníkov. Ako chceme dosiahnuť, aby na slovenské filmy chodili diváci, keď je to vlastne podpultový tovar? Navyše, divák, ktorý chodí aj tak málo do kina, nemá šancu všimnúť si, ak sa náhodou vyskytne nejaký slovenský film, lebo naši distribútori s týmito informáciami stále nevedia narábať. Teším sa, že na Polčas rozpadu prišlo už asi 18-tisíc divákov - u nás je to veľmi slušné číslo. No nie som rád, že Návrat bocianov režiséra Martina Repku (ktorý už medzičasom odcestoval kamsi do Indie) - napriek tomu, že dostal špeciálnu finančnú podporu aj na distribúciu - neurobil poriadnu plagátovú kampaň, čo je dnes už povinná jazda. Kiná ho nezaradili na večerné, len na denné predstavenia, čo je vopred jasné, že naň príde len málokto... Nie je to dobrá správa pre toto prostredie, ktoré sa už rozhodlo do niečoho naozaj zainvestovať - či už štátne peniaze, alebo európske, ale aj súkromné.

Prečo odchádzajú aj skalní diváci filmových klubov?

Klubový divák je rovnako ovplyvnený novými zmenami. Do hry vstúpili nové médiá - väčšinu vecí si môžete kúpiť v Lacných knihách na DVD - od Bergmana po Antonioniho. Vznikli nové televízne stanice, ktoré stále hrajú celovečerné filmy a predbiehajú sa v tom, že uvedú čo najskôr film, ktorý bol len nedávno premiérovaný v kinách. Zmena v skladbe diváka je naozaj veľká a prúd konzervatívnych divákov, ktorí chcú vidieť svoje filmy v kine, lebo vedia, že Viscontiho Smrť v Benátkach potrebuje filmové plátno, sa stále stenčuje. Už sa nevráti čas, keď som v kine Nostalgia zažil 750 divákov na filme Nebo nad Berlínom alebo aj na Samotároch, ktorí prišli v roku 2001. Dnes príde len 50 až 90 divákov.

Nevidíte nejaké nové fenomény, ktoré sú pozitívne?

Kolegovia z českej asociácie robia v pražskom filmovom klube Aero priame prenosy z operných predstavení z Metropolitan opery v New Yorku. Kupujú si na to licenciu, môžu to premietnuť asi desaťkrát, a je to beznádejne vypredané. Samozrejme, že tam prídu úplne iní diváci - vstupné je asi 300 českých korún... Najprv bola divácka reakcia dosť negatívna - nepáčilo sa im ošumelé kino na Žižkove, lebo prišli do kina vyparádení v oblekoch ako do opery. No praví fanúšikovia sa nestratili, ale naopak, pribudli, lebo vedia, že ináč by tieto veci nevideli, a naživo prežívajú operný záznam. Vyrastá aj nová generácia mladých ľudí, pre ktorých je najprirodzenejším prostriedkom internet a mobil. Na to, aby sa z nich stali filmoví fanúšikovia, treba aj film začleniť viac do tohto prostredia, aj do bežnej vzdelávacej praxe. Je predsa nemysliteľné, aby sa títo ľudia v škole nedozvedeli nič o filmovom umení a audiovizuálnej kultúre, keď sa s jej produktmi a dielami dennodenne stretávajú...

Ako ste sa stali filmovým fanúšikom?

Už ako dvoj-trojročný som žil s filmom v úzkom kontakte. Môj otec mal - a dodnes má - 35-milimetrovú premietačku, teda naozajstné domáce kino, čo bolo v 50. a 60. rokoch neuveriteľnou vzácnosťou. Bývali sme v dome pod Slavínom a na vyhlásené otcove premietania chodili jeho kolegovia a rodinní priatelia. Dodnes mám v živej pamäti, ako na naše večerné stretnutia s filmom prichádzali veľmi zaujímaví ľudia - napríklad Milan Lasica, Zora Kolínska, Július Satinský a mnohí iní. Bol to celý rituál - medzi každým dielom bola vyhlásená prestávka, kým sa nevymenil kotúč, lebo predsa len tá premietačka bola iba jedna...

Aké filmy to boli?

Zväčša horľavé. (Smiech.) V tom čase boli podobné projekcie dosť nebezpečné aj preto, že všade panoval silný kult fajčenia. V prestávkach hostia fajčili na balkóne - otec prísne dbal, aby sa ani iskierka nedostala k filmu, inak by vyletel do vzduchu celý dom. Boli to zväčša americké a nemecké filmy spred roku 1945 - napríklad Modelka, Zasnežená romanca, skoro všetky filmy Freda Astaira, Charlie Chaplina alebo westerny s Tomom Mixom - ktoré si otec požičiaval od rôznych českých súkromných zberateľov. Dobrodružné na tom bolo aj to, že išlo o mierne ilegálnu činnosť - po znárodnení kinematografie bolo zakázané nielen vlastniť 35-milimetrovú premietačku, ale aj vlastniť filmy. Bola to čistá ‚černota'. Otec sa v tom vyžíval a neskôr sme u nás v obývačke premietali aj širokouhlé snímky - zvesili sme obrazy, upevnili veľkú plachtu, zatemnili okná a projekcia sa mohla začať. Navyše, od roku 1966 - a s krátkymi prestávkami až donedávna, do roku 2003 - otec pripravoval takzvané ‚projekcie pre tvorivých pracovníkov v Slovenskej televízii'. Vymyslel si tento názov, aby mohol odôvodniť, prečo premieta väčšinou filmy v originálnych verziách, ktoré sa nikdy nedostali do bežnej distribúcie, lebo väčšina z nich nebola ideologicky prijateľná. A tak sme mali možnosť vidieť filmy z "výberoviek", čo vlastne bolo kontinuálne zoznamovanie sa s kinematografickou tvorbou západnejšie od nás.

Nechceli ste sa stať filmárom?

Nie - k tvorbe som mal vždy rezervovaný vzťah. Možno aj preto, že môj starší brat komponoval hudbu, takže som v rodine videl do zákulisia tvorivého procesu a príliš sa mi nepáčilo, akým spôsobom taký skladateľ disponuje so svojím voľným časom. Keď brat niečo tvoril na určený termín, všetci sme prežívali jemné stresy. Chcel som sa tomu vyhnúť. Po maturite ma neprijali na vysokú školu, takže som išiel pracovať do antikvariátu a zastihla ma dvojročná vojenská služba, ktorá sa našťastie predčasne skončila modrou knižkou. Mohol som sa vrátiť do civilu a spoluzakladať filmový klub v bratislavskom V-klube, kde som nejaký čas pracoval... No a od roku 1985 som vo filmovom ústave. Prešiel som od pracovníka dokumentácie a knižnice cez filmový archív a samostatnú vedeckú činnosť až k riadeniu ústavu, ale nikdy som nemal chuť písať nejaké vlastné scenáre alebo nakrúcať.

Vravíte, že ste odmalička videli skvelé filmy. Nepodľahli ste pocitu, že všetko naozaj dobré už dávno nakrútil niekto iný?

Je to možne! (Smiech.)

Čím vás fascinuje filmové umenie?

Vždy som mal rád film ako taký - bez jednoznačného žánrového ohraničenia. Mám rád melodrámu, muzikál aj western - dôležité je len to, ako je to dielo urobené. Vážim si rovnako dobrý dokument, skvelé komédie bratov Marxovcov aj kvalitnú sociálnu drámu - nejde mi o akýsi jednotný druh rozprávania. Sú ľudia, čo povedia - videl som 2500 filmov. Netrúfol by som si takto počítať... No viem, že dnes už nie som taký divák, akým som bol v 16 - 20 rokoch. Vtedy som bol schopný pozerať 3 - 4 filmy denne, v kine Mladosť som ich videl všetky. A chodil som aj na tie, čo moji spolužiaci ignorovali. Dodnes sa pamätám na zážitok z kina Metropol, kde premietali sovietsky film Hráč - podľa Dostojevského a neskôr Útek podľa Bulgakova. Do kina prišli 2 - 3 ľudia a museli sme bojovať, aby sa vôbec premietalo. Našťastie neskôr začala platiť zásada, že sovietsky film sa musí premietať, aj keď nepríde žiadny divák. (Smiech.)

Existuje názor, že filmové umenie sa skončilo v 70. rokoch, lebo odvtedy už nič objavné neprinieslo. Ako vidíte vy vývoj filmu?

Nie som optimista pri pohľade na budúcnosť kinematografie a audiovízie. Jazyk filmovej réžie sa až neuveriteľne skrátil oproti obdobiu neorealizmu, francúzskej alebo československej novej vlny. Obdivujem dramaturgiu Viscontiho či Kurosawových filmov - ich diela nikdy nezostarnú. Vždy budú patriť do zlatého fondu kinematografie. Posun vo vyjadrovacích prostriedkoch je obrovský - prevláda silný tlak na informovanosť a skratku, takže nové filmy už neposkytujú až taký veľký zážitok, ako to film dokázal voľakedy. Komerčné filmy budú mať vždy svoje publikum, ale neviem, ako môžu prispieť k vývoju filmového umenia. Otázka je, či sa o pár rokov nezmení povaha kinematografie a či si divák nebude sám určovať ďalší vývoj deja. Možno budeme interaktívne vstupovať do dopredu pripravenej mustry, v ktorej budeme rozhodovať, kto má byť kladný hrdina a kto záporný. Asi sa postupne vraciame ku koncepcii Kinoautomatu, ktorý sme ukázali v 60. rokoch na svetovej výstave Expo v Montreali. Išlo o veľmi zjednodušenú víziu toho, ako sa dá pracovať s dejom. Pražský filmový klub v kine Aeoro nedávno obnovil premiéru tohto projektu a bolo to veľmi zaujímavé.

Umelecký film zanikne?

Aj náročný film si vždy nájde svojich divákov - je to médium, ktoré sa dá len ťažko niečím iným nahradiť. No filmov s klasickým spôsobom rozprávania, ktorý bol na kinematografii vždy ten najzaujímavejší, stále viac ubúda.

Ste členom mediálnej komisie ministra Maďariča. Čo mu radíte?

Komisia je zložená zo zástupcov vysielateľov, vydavateľov a ja zastupujem SFÚ. Zatiaľ som sa zúčastnil dvakrát a riešili sme audiovizuálny zákon, ktorý platí od 1. januára 2008, a návrh zákona o audiovizuálnom fonde. Je to zásadná právna norma, ktorá bude riešiť financovanie audiovízie a množstvo problémov, ktoré obmedzujú produkciu nových filmov.

Čo si myslíte o útokoch vlády na médiá? Nie je ohrozená verejnoprávnosť STV a SRo?

STV sa u nás stala výkladnou skriňou toho, ako nefunguje verejnoprávne médium. Verejnoprávnosť STV stále najviac ohrozujú ľudia z jej vnútra a najbližšieho okolia. Ak sme mali veľkú smolu v kinematografii 90. rokov, tak sme nemali šťastie ani na to, ako funguje STV. Hneď po novembri 1989 nastúpila televízia na dlhé obdobie, ktoré ju úplne devalvovalo. Všetky následné kroky, ktorými sa usilovali jednotliví riaditelia dostať ju do únosných koľají, nevyšli. A súčasťou verejnej služby, ktorú by mala STV zabezpečovať, je podpora pôvodnej tvorby, čo sa darí len veľmi okrajovo.

Vráťme sa k filmu - ako ste sa vy, neherec, vžili do úlohy čašníka vo filme Petra Zelenku Príbehy obyčajného šialenstva?

Petr Zelenka ma oslovil, keď sme boli spolu na horskej túre a z Nižnej Boce sme sa presúvali na Štefánikovu chatu. Hovorí sa, že vo výškach nad 1500 m si už všetci ľudia môžu tykať, a tak pri jednej pauze mi Petr povedal, že pre mňa má jednu úlohu. Bolo by to možno vtipné... Nevenoval som tomu pozornosť. Ale keď sa mi po čase ozvala asistentka produkcie s otázkou, či by som sa mohol pozrieť do svojho ‚fermanu', aby mohli naplánovať filmovačku, pochopil som, že je to vážne... A odrazu som sa ocitol pred kamerou na rozpálenom letnom Václaváku. Bola to cenná skúsenosť. Pani, ktorá mala na starosti casting, si urobila moje zábery pre vlastnú agentúru, lebo sa vraj páčim ako typový herec. (Smiech.) Toto už Petr prehnal! Som v databáze a verím, že sa to tým aj skončí.


Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  3. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  6. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  7. Rastie nám pokrivená generácia?
  8. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  10. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  1. ZVOLEN: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  2. Detské zúbky sú veda
  3. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  7. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  8. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  9. Rastie nám pokrivená generácia?
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 11 352
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 5 761
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 907
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 401
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 644
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 286
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 088
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 934
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 859
  10. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 648

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

SVET

Po páde z mosta do Vltavy zomrel český herec Jan Tříska

Okolnosti pádu vyšetruje polícia.

SVET

Jeden víťaz a samí porazení. Čo ukázali nemecké voľby

Takmer štvrtina nemeckých voličov hlasovala za extrém.

SVET

Po páde z mosta do Vltavy zomrel český herec Jan Tříska

Okolnosti pádu vyšetruje polícia.

Neprehliadnite tiež

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

Jan Tříska pre SME: Pod nohy mi hádzali polená, aj tak ma nezastavili

Po návrate z Ameriky sa mu práca doma zdala spomalená.

Marek Šulík: Dobre bude vtedy, keď Rómovia budú točiť filmy o sebe

Režisér filmu o najsmutnejších pesničkách tvrdí, že skutočný obraz Rómov ešte nepriniesol žiaden filmár.

Radšej pije ako rozpráva. Aki Kaurismäki nakrútil film roka

Európa vznikla na falošnej idei, hovorí. V kinách má skvelý film Druhá strana nádeje.