e najlepšieho speváka.V roku 1989 po úspešnom hosťovaní v Bohéme a skvelom Hermanovi z Čajkovského Pikovej dámy ponúklo Slovenské národné divadlo angažmán tridsaťtriročnému tenoristovi z vtedajšieho Sovietskeho zväzu Sergejovi Larinovi. Rád pripomínal, že to pre neho bola výnimočná šanca dostať sa do iného sveta. Využil ju na sto percent.
Bratislava
Sergej Larin sa narodil v lotyšskom Daugaupilse. O jedenásť rokov sa rodičia s jediným synom presťahovali do ruského Nižného Novgorodu. A hoci sa do opery zamiloval ako dvanásťročný, študovať ju začal až o desať rokov neskôr. Napriek tomu, že neovládal litovský jazyk (zato mal absolvent francúzskeho inštitútu v malíčku francúzštinu a hovoril po anglicky), vybral si za miesto speváckeho štúdia Vilnius. Keď na sklonku 80. rokov hosťovalo vo vilniuskom divadle Slovenské národné divadlo s Krútňavou a Maškarným bálom, Opera SND angažovala tunajšieho šéfdirigenta Jonasa Alexu na naštudovanie Pikovej dámy. S Alexom do Bratislavy cestoval aj Sergej Larin. Kritika popri sýtom, technicky dobre vedenom hlase a výrazovom bohatstve vyzdvihla fyzickú kondíciu speváka, ktorý pre indispozíciu alternantov bez známky únavy "odtiahol" za päť dní štyri náročné predstavenia.
Prienik na medzinárodnú scénu prišiel rýchlo. Zasiahla sila osudu. Konkrétne záskok vo viedenskej Štátnej opere za chorého Petra Dvorského vo Verdiho diele. "Po Viedni som roky túžil ako divák. Keď som na javisku počúval aplauz, ktorý patril mne, mal som pocit, že to je sen."
Rýchlo po ňom siahali najvýznamnejšie scény a festivaly sveta. Miláno, New York, Paríž, Londýn, Verona, Florencia, Mníchov, Berlín, San Francisco, Buenos Aires. Spolupracoval s najlepšími dirigentmi súčasnosti - Abbadom, Mehtom, Davisom, Mutim, Luisim. Alternoval s Pavarottim i Domingom, po jeho boku stáli slávne sopranistky. Keď Mirella Freni oslavovala životné jubileum, v rodnej Modene spievala dve predstavenia Fedory. Jedno s Placidom Domingom, druhé so Sergejom Larinom. Exkluzívnym príspevkom do Larinovej bohatej diskografie bol Calaf v Pucciniho Turandot, produkcia z pekinského Zakázaného mesta so Zubinom Mehtom za dirigentským pultom.
Návrat po chorobe
Raketovú kariéru v roku 2005 prerušila ťažká choroba. Napriek neutešeným prognózam nad ňou zvíťazil a po transplantácii pečene sa na jar 2006 vrátil na operné javiská. Opäť to bolo Slovenské národné divadlo, kde odštartoval novú životnú kapitolu. Hoci mu svetová kariéra otvorila široké možnosti, bola Bratislava jeho druhým domovom. Zdôrazňoval to často a rád.
Operný comeback - Don José v marci 2006 - to bol veľký divácky zážitok. Estetický aj emocionálny. "Cítil som obrovskú radosť. Vrátil som sa tam, kam patrím," povedal v rozhovore pre SME.
Počas nasledujúceho poldruha roka v SND spieval Turiddu v Sedliackej cti, Cania v Komediantoch či Verdiho Dona Carlosa. Nezabudnuteľný ostane predovšetkým jeho Bacchus v Straussovej Ariadne na Naxe. Kto by vtedy povedal, že charizmatický Sergej spievajúci vo svetovej forme má pred sebou sotva deväť mesiacov života.
V speváckom umení Sergeja Larina sa spájala takmer talianska farba so slovanskou vrúcnosťou a nemeckou presnosťou. Zrejme aj vďaka fenomenálnemu jazykovému nadaniu (ovládal sedem rečí) dokázal preniknúť do hudobnej podstaty každého z jazykov, v ktorých spieval. Navyše, bol skvelým hercom, ktorý na rozdiel od mnohých z kolegov chápal moderné divadlo.
Vernosť
Jeho život nebol zaujímavý pre bulvárne médiá. S manželkou Liliou, sólistkou opery SND, sa zoznámil počas speváckeho štúdia vo Vilniuse - on jej pomáhal s francúzštinou, ona jemu s hudbou i so začlenením sa do cudzieho prostredia. Prežili spolu takmer tridsať rokov harmonického manželstva. "Keď mám niekoho alebo niečo rád, som verný." Túto vetu síce vyslovil v súvislosti s Bratislavou, no bola jedným z umelcových životných kréd.
Popri manželke a Bratislave Sergej Larin miloval svoju prácu a publikum. "Zbožňujem divadlo. Milujem javiskový proces, potrebujem vnímať partnera a cítiť, že som s divákom na jednej vlnovej dĺžke. Vtedy som naozaj šťastný. Ak vás publikum má rado, je to obrovská zodpovednosť. Je to láska. A vy túžite spraviť desaťkrát viac, než dokážete."
Skromnosť, ochota pomôcť, vzácna imunita proti sláve, príjemná povaha, dobré srdce. Vášeň pre audiotechniku a vreckové hodinky. Gurmánstvo a úžasná cukrárska zručnosť. Aj to bol Sergej.
Keď sa jeho zdravotný stav po niekoľkých mesiacoch, počas ktorých popri predstaveniach v SND spieval v Hamburgu, Amsterdame, Seville, zhoršil, opäť to bola láska k opere, čo mu dávala silu. "Vždy bol veľký pracant. Keď sme pri jednej z mojich návštev v nemocnici rozoberali postavu Rodolfa z Bohémy, zabudol aspoň na chvíľu na trápenie a opäť bol vo svojom svete, šťastný. Veľmi sa tešil, keď bude znova spievať a začne učiť,"" spomína jeho mladý kolega Tomáš Juhás.
Larin to vždy potvrdzoval. "Celkom úprimne hovorím, že život by pre mňa nemal zmysel, keby som nespieval na javisku. Myslím, že preto som sa narodil."
Michaela Mojžišová
