O VÝSTAVE STRATENÝ ČAS? S JEJ KURÁTORKOU, VÝTVARNOU A FILMOVOU TEORETIČKOU PETROU HANÁKOVOU

Petra Hanáková: Umenie je dosť podozrivý termín

Súčasnosť je drsná a roztržitá. Je neprívetivá k umeniu. Nazvať sa profesionálnym fotografom je háklivá vec. Hoci ju november '89 zastihol v tínedžerskom veku, spolu s Aurelom Hrabušickým v Slovenskej národnej galérii pripravila veľkolepú fotografickú výs

Petra Hanáková (narodená 1974) absolvovala vedu o výtvarnom umení na FFUK a bakalársky filmovú vedu na VŠMU. Kurátorka, teoretička umenia, filmová kritička a historička. Momentálne sa venuje slovenskému filmu (pripravuje monografiu Paľa Bielika) a výskumu(Zdroj: SME – MILAN DAVID)

Súčasnosť je drsná a roztržitá. Je neprívetivá k umeniu. Nazvať sa profesionálnym fotografom je háklivá vec. Hoci ju november '89 zastihol v tínedžerskom veku, spolu s Aurelom Hrabušickým v Slovenskej národnej galérii pripravila veľkolepú fotografickú výstavu Stratený čas? (Slovensko 1969 – 1989 v dokumentárnej fotografii). PETRA HANÁKOVÁ.

V názve výstavy je otáznik. Chceli ste ním provokovať?

„Predpokladali sme to, ale prekvapivo nemáme zatiaľ ani jednu negatívnu reakciu. Až je to podozrivé. Zápisy v návštevnej knihe, ho­ci na ne sa veľmi nedá spoliehať, sú občas dosť sentimentálne, pomaly sa hovorí o zlatých časoch socíka. To, samozrejme, nie je celkom v poriadku. Otáznik – neotáznik, urobili sme výstavu, ktorá sa páči. A to je pozoruhodné.“

Výstavu sprevádzajú vaše texty, ktoré by mohli niektorých ľudí naštvať, nie? Dobu temna vysvetľujete z viacerých strán.

„Asi áno. Aj som tie texty trochu uhladzovala, videla som totiž, ako na ne môj kolega Aurel Hrabušický reaguje. Nebol s nimi celkom stotožnený.“

Prechádza aj Slovensko ostalgiou?

„Súčasnosť, bez ohľadu na to, v akej politickej klíme žijeme, je dosť drsná, roztržitá a nesústredená. Ak by sme sa mali zaujímať o skutočne veľké umelecké produkty, tak toto obdobie nie je veľmi produktívne.“

Platí to len pre Slovensko?

„Hovorím o Slovensku. Možno minulé obdobie nebolo prívetivé k umeniu, no malo isté zabehnuté pravidlá a možno v tom bolo pozitívnejšie ako to dnešné, ktoré nemá absolútne žiadne pravidlá. Nechcem tým povedať, že minulé časy boli lepšie, ale to, že neboli len a len zlé. Neprívetivá k umeniu je aj súčasnosť.“

Vy ste z generácie, ktorú pád železnej opony zastihol na strednej škole. Ako sa bezprežitej skúsenosti z totality koncipuje výstava dokumentárnej fotografie z rokov 1969 – 1989?

„Nemám tie roky tak negatívne zažité, to je pravda. Minulosť som vnímala najmä cez rituály. Na prehliadke ani nie je veľa politicky príznakových fotografií. Robili sme ju v tíme a kolega Hrabušický je starší, zažil v tom čase svoju neskorú mladosť. Ja som si zas veľa vecí doštudovávala. Je zvláštne, že aj u autorov, kde by ste to nepredpokladali, napríklad u Šimečku, je veľa postrehov o pozitívnych aspektoch chorej doby.“

Ktoré to boli?

„Napríklad, ako fungovali robotníci. A aké sebavedomie mali. Dôležitejšie však je, že som nepovažovala fakt, že nemám tie časy skrz-naskrz prežité za niečo, čo by ma malo diskvalifikovať. Je najvyšší čas, aby sa skončilo to permanentné ’pindanie’ na to, ako sme za socíku nič nemohli, lebo bola nesloboda. Už nie sme deti a máme právo pracovať s minulosťou.“

S archívmi pracuje aj Lucia Nimcová, ale súčasne to nie je pre vašu generáciu až také bežné, nie?

„Nimcová je viac ostalgická ako my. My sme skôr nezainteresovaní. Aj ten názov s otáznikom hovorí, že nie sme ani za, ani proti.“

Odvážne pozitívne hodnotíte dôvody baby boomu v 70. rokoch. Dnes sú hlásatelia pozitív na adresu minulého režimu okamžite onálepkovaní ako boľševici. Neprekáža vám to?

„Nemám problém študovať sociali­z­mus ani slovenský štát. Zaujíma ma to. Chcem skúmať povahu tej doby a zhodnocovať ju.“

Z výstavy je zjavné, že kedysi ma­li amatéri veľmi dobré oko. Prečo?

„Mali aj slušnú materiálnu podporu. Existovala sieť amatérskej fotografie, štátom podporovaná, mali fototribúny, fotokomory, dostávali filmy. Mnohí fotografi hovoria, že to boli pre fotografiu dobré časy – nebol to taký ’devalvovaný’ koníček ako dnes.“

Ako je na tom amatérska fotografia dnes?

„Dosť katastrofálne. Videli ste výstavu v galérii Pod vežou?“

Jej problém je v tom, že vystavujúci fotografi sa nazvali profe­sio­nálmi, i keď niektorých tvorba tomu nenasvedčuje.

„Veď práve. Hovoriť si profesionál je vždy háklivé.“

Nie je dnes pre fotografov dôležitejšie obehať sponzorov či vydupať si grant, než čakať na Bressonov rozhodujúci moment?

„Na vtedajších fototribúnach ľudia systematicky pracovali s fotografiou, cibrili si oko, mali prehľad. Vedeli, čo je dobrá fotografia a v kluboch to okresávali. Dnes je doba anything goes, stačí dobrý fotoaparát, kvalitná tlačiareň, si Peter Nagy a fičíš.“

A ešte pekné pobrežie. A nahé ženy sa hrnú pred objektív, tvrdí Peter Nagy.

„Slabý fotograf potrebuje ísť do exotiky. Dobrý fotograf je aj doma dobrý a nielen niekde na Kilimandžáre.“

Kedysi sa nedalo cestovať, amatéri robili v rovnakých podmienkach. Preto sa tak ľahko kryštalizovali dobré snímky?

„Áno, pravidlá boli rovnaké, a tak sa dalo veľmi dobre ukázať, kto čo vie. Dnes sa fotia ’holé baby’ a celebrity, lebo to je biznis a pritiahne to pozornosť. A ešte Afganistan. Nedávno visela na Hviezdoslavovom námestí výstava. Štan­dardné snímky z exotiky, samá floskula. Ako kurátorská ’záštita’ Vanda Hrycová. Ale kto je Vanda Hrycová?“

Nechcú v súčasnosti ľudia práve tie floskule?

„Vo filme existuje termín hardvérová estetika. Mnoho kinofilov sa sústreďuje na filmy nakrútené v dobrej kvalite, v dobrom rozlíšení. Obklopia sa špičkovou technikou a pozerajú nejaký tupý blockbuster o boji dobra a zla, ale hlavne, že je to high definition, má to super efekty. A takí sú aj títo ’profesionálni’ fotografi – sú to korektné snímky, s dobrou kvalitou, ale bez nového videnia. Už sme to x-krát videli.“

Keď bola objavená fotografia, dlho sa bojovalo o jej uznanie na umeleckom poli. Ako je na tom dnes?

„Umenie je podozrivý termín. Jeden americký muzeológ tvrdí, že umenie je modernistický vynález, ’kolonizujúci’ svet. Keď vzniklo múzeum, vytvorilo predstavu akýchsi hierarchicky vyš­ších produktov – umenia. S touto predstavou sa vyrazilo do sveta a všetko sa ňou začalo pomeriavať.“

Takže debata či fotografia je, alebo nie je umenie, je úplne zbytočná?

„Úplne. Keď si niekto hovorí ’umelecký fotograf’, trčí z toho hochštaplerstvo.“

Ako sa premenilo umenie na atrakciu?

„Každý človek má inú predstavu umenia. A v samotnej umeleckej komunite je veľká nevraživosť. Sama by som si asi lepšie rozumela s človekom, ktorý nemá s umením nič spoločné, ako s niekým z takzvaného stredného prúdu, ktorému musím stále vysvetľovať, prečo je to hrôza.“

Čo je teda umenie pre vás?

„Nemám svoj kánon. Aj preto som si pribrala ďalšiu disciplínu. S každou recenziou o umelcoch by som si znepriatelila jeden 'tábor' a zostala by som úplne na okraji. Film je bezpečnejší.“

Na výstave sú aj snímky z armády, pritom vtedy to bolo tabu. Ako je možné, že tie fotky existujú?

„Tiež sme si mysleli, že je to tabu. Napríklad Peter Procházka fotil armádu ako vojak, a potom si tie fotky zrejme skrátka prepašoval domov.“

Niečo také, ako keď dnes idú fotografi na zámorskú loď, fotia tam portréty nalodených a napokon to ešte prepašujú domov a je z toho zaujímavý projekt?

„Áno, ale v podstate by sa to asi nemalo robiť. Hlavne si myslím, že v tom čase sa ľudia fotili radšej ako dnes.“

Čím to bolo?

„Dnes je fotografia dosť zneužívaná. Neviete, kde a v akej súvislosti sa objavíte. Tam bolo zrejmé, že sa tá fotka ďaleko nedostane. Ani nebolo také vizuálne obdobie. Dnes sa obraz devalvuje vo všetkých médiách. Vtedy bola fotka vzácnejšia.“

Kompenzuje tá výstava to, čo neurobila slovenská kinematografia?

„Mohla by.“

Prehliadka je veľmi navštevovaná. Mysleli ste pri jej vzniku na návštevníka?

„Na toho asi človek myslí vždy, keď chystá výstavu. Neočakávala som, že príde toľko mladých. Dokazuje to, že sa treba venovať domácej histórii. Preto robíme aj sprievodný program s normalizačnými filmami. Je veľmi dôležité púšťať sa aj do neúspechov a ’prieserov’ tých čias, ukazovať ich. Dá sa z toho poučiť. Pritom som si tiež uvedomila, že väčšina toho, čo sa na Slovensku deje, je výsledkom súkromnej iniciatívy niekoľkých ľudí.“

Platí to aj pre Stratený čas?

„Iste, jedného dňa sme si povedali, že ju urobíme. Nebyť tímu Hrabušický – Hanáková, výstava by nebola.“

Aké ste mali mantinely pri výbere pre Stratený čas?

„Potrebovali sme udržať proporciu témy a proporciu autora. Fotografi sú tam zastúpení priamo úmerne svojmu významu. Napríklad Pekár, Nosál, Podstraský, Pokorný, Breier, Stacho. Zaslúžili by si zavesiť viac snímok, ale nebol priestor. Dodnes tu mnohí z nich nemajú monografie, súborné výstavy, satisfakciu. Na Stratenom čase? mali šancu ukázať svoju tvorbu vo väčších celkoch. No tým, že boli roztrúsené, oprávnene mohli byť frustrovaní.“

Prečo sa umelci, ktorí počas socializmu pôsobili na neoficiálnej scéne, nedočkali po revolúcii ocenenia?

„Pretože sme všetci pohodlní a stále len reprodukujeme to známe a overené. Je to ako keď v českom filme stále dokola hrá Eva Holubová.“

No a čo? Veď je výborná.

„Dobre, chodia na ňu, ale to už je fenomén celebrít. Ide o to, že my tu máme skutočne dobrých fotografov, ale stále sa reprodukujú len tí istí.“

Kto napríklad?

„Kam sa pozriete je Karol Kállay. Táto spoločnosť akoby nedokázala rozlišovať medzi dobrou a zlou tvorbou overených mien. Keďže kultúre sa vo všeobecnosti venuje tak málo, sme radi, že tu máme aspoň nejaké ’kapacity’. Chápem, že to málo je škoda ’potupovať’. Ale niektorým umelcom by sa tu malo venovať menej pozornosti. Aj im samým by to prospelo. A talentovaných ľudí by sme zas mali programovo vyhrabávať. ’Malých majstrov’ je tu dosť, vidíme to aj na našej výstave.“

Čo znamená to vyhrabávanie?

„Aj pre nás je jednoduchšie spomenúť do televízie známe mená a vynechať neznáme, lebo nikto by neprišiel by na výstavu. Je to začarovaný kruh. Možno sme mali medzi tri celebritné mená ’strčiť’ tri necelebritné, médiá by to zreprodukovali. Vydali sme pohľadnicu Darinky Rolincovej a všetci sa chy­tili. Chodili do galérie a pýtali sa, Kde je Darinka?“

Niektorým umelcom by sa tu malo venovať menej pozornosti. Aj im samým by to prospelo. A tých talentovaných by sme zas mali programovo vyhrabávať.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  6. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  7. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  10. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 16 209
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 916
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 642
  4. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 6 014
  5. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 888
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 699
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 222
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 4 163
  9. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 592
  10. Jarné prázdniny pri mori? 3 254

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Barometer policajnej korupcie? Ako hladko kúpite drogu

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Neprehliadnite tiež

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop