Pri osobnom stretnutí pôsobí bezprostredne napriek tomu, že je problém rozoznať, čo je ešte úprimné a čo póza pre médiá a verejnosť. On sám tvrdí, že to už nerozlišuje. Svetoznámy fotograf Jan Saudek.
Ako dnes vidíte svoje detstvo?
Ako najhoršie obdobie svojho života.
Pochádzate zo židovskej rodiny, otec nosil hviezdu, z koncentračného tábora sa nevrátil ani jeden z jeho súrodencov. Súvisí to s tým?
Aj. Freud tvrdí, že sa formujeme v detstve, a nemusí sa mýliť. Osobne svoje detstvo považujem za neveselé, ale také je v podstate každé.
Prečo?
Lebo dieťa je bezbranné, nijako sa nemôže brániť, útočia naň silnejší spolužiaci, dospelí, je bité... Ja som svoje nikdy nebil, ale občas to vidíte aj na verejnosti, že dieťa dostane výprask alebo pár faciek. Keby som mal vtedy možnosť zohnať si zbraň, pokojne by som zabíjal. Dieťa je totiž pomstychtivé, impulzívne a až vek ho naučí krotiť sa.
Aký bol dôvod pre zabíjanie?
Hocijaká urážka alebo chvíľa, keď ma zbil nejaký väčší chlapec. Bol som taký ponížený, že by som bol schopný stať sa detským vrahom. Našťastie, dieťa nemá možnosť obstarať si zbraň. Niektorí však dokážu aj to. Za morom sa to už stáva a raz to príde aj k nám.
Je pravda, že ste alkoholik?
Áno som, ale ovládam sa. Nemôže sa stať, že by ste sem prišli a ja by som tu opitý niečo bľabotal. Je však nesporné, že som veľmi závislý.
Ako závislý?
Tak, že každý deň večer vypijem štvrť litra vynikajúcej whisky a jedno pivo. Včera som prišiel po 23.00 z premiéry filmu o mne, takže som začal piť až o polnoci a to je už veľmi zlé. Obyčajne totiž začínam okolo devätnástej. Spal som do piatej ráno a potom som šiel prvým autobusom sem, aby som sa s vami stretol.
Život je dlhý a sladký
Nevidieť na vás, že máte vyše sedemdesiat.
Nedávno som robil prednášku pre pražských gymnazistov a končil som ju slovami, že takmer všetci starí ľudia tvrdia, aký je život krátky a horký. Ja tvrdím, že je dlhý a sladký. V tom sa líšim od zatrpknuých ľudí, ktorí sa domnievajú, že iba „lietam" od ženy k žene, kupujem im autá a podobne. Pravdou je, že ani ako mladý chalan, keď som sa snažil podporovať rodičov z platu robotníka, som nepracoval toľko ako dnes. Ale to ľudí vôbec nezaujíma. Tí chcú vidieť, že skáčem v televízii, robím kotrmelce a zhyby na hrazde. Stretnú ma na ulici a smejú sa. Ale nie mne! Smejú sa preto, lebo si myslia, že som komik, klaun. Niektoré ženy však vedia, že som skôr tristná, smutná postava.
Čo drogy?
Tým študentom na prednáške som povedal, že nikdy ich nebudem nútiť do ťažkej práce, nebudem požadovať, aby boli skvelými študentmi, robili to, čo sami nechcú, ale jediná vec, ktorú požadujem, je, aby nikdy nebrali drogy. Viac od nich nechcem.
Je to dôsledok skúsenosti s vašimi vlastnými deťmi?
Áno. Jedno dievča, ktoré bolo dlho vo väznici a fungovalo pod vplyvom heroínu, mi raz povedalo zaujímavú vec: „Ty nevieš, čo to je!" A ja musím priznať, že to naozaj neviem a ani to nechcem vedieť. V tejto krajine sme už stáročia zvyknutí na alkohol a to stačí. Dcéra sa z toho dostala, krátko po návrate z väzenia sa do nej zamiloval chlapec, vzali sa a má tri deti. Zdá sa, že už seká dobrotu. Do väzenia som jej napísal, aby poslúchala pani veliteľku, pretože tam je každý veliteľ. Aspoň v čase, keď som ja sám bol vo väzení, to tak bolo. Neposlúchla ma však, a tak tam strávila tri a pol roka. To bola skvelá doba na to, aby si odvykla od drog.
Zlyhal som ako rodič
Spadla medzi drogovo závislých, lebo ste zlyhali ako rodičia?
Áno, veľmi sme zlyhali. Ja som odišiel z domu, pretože moja nešťastná žena začínala byť duševne veľmi chorá. Dcéru som tam nechal napospas. Neskôr mi povedala, že matka ju obvinila napríklad z toho, že „musí odísť do lesa a zabiť sa tam". A odišla. Osemročná dcéra sedela na zemi a plakala. Pritom to bolo celé nezmysel, matka sa neobesila. Keby naozaj chcela, obesí sa v skrini alebo v kúpeľni, nie niekde v lese.
Bál som sa, že pre takéto veci je to dieťa stratené. Pre ňu totiž bola útechou tráva, potom pervitín a nakoniec heroín. Samozrejme, aby si to zadovážila, kradla, lebo inak to nešlo. Chytili ju predavači. V ruke mala injekčnú striekačku s nejakou červenou tekutinou a vyhrážala sa, že ak ju nepustia, pichne ich. A keďže ju držali, naozaj nejaké dievča pichla. To by nebolo také zlé, pretože bola prvýkrát trestaná a dostala by možno pár mesiacov pre priestupok. Lenže sa muselo čakať šesť týždňov, aby sa ukázali krvné výsledky toho nešťastného dievčaťa. Našťastie, bola zdravá. Dcéra s kamarátkou dostali exemplárny trest tri a pol roka. Kamarátka vo väzení poslúchala a za rok a pol šla domov. Dnes je opäť vo väzení, lebo si nestihla odvyknúť od drog. Dcéra to za tri a pol roka stihla.
Prečo ste ako rodič zlyhávali?
Venoval som sa svojej práci. Prvýkrát som sa dostal z továrne a mal som možnosť celé dni robiť iba svoje veci. Deti som obetoval ako príťaž. Keď sedíte v balóne, ktorý začne klesať, budete vyhadzovať veci, aby ste zastavili pád. A keď ste nad morom a hrozí, že do neho s tým balónom spadnete, začnete vyhadzovať aj ľudí.
Unikali ste za umením pred zodpovednosťou?
To, čo robím, nie je umenie. Je to len remeslo. Skoro celý život som sa zúfalo snažil dostať sa z biedy, aby som mal veľa peňazí.
Mojim deťom ani nenapadlo, že by pomohli otcovi
To bol dôsledok toho, s čím ste sa stretli počas druhej svetovej vojny?
Nielen, ale aj. Viac šlo o obdobie, ktoré som strávil v továrni ako robotník. Veľmi som chcel pomáhať rodičom. Možno to robí málo synov a dcér, ale ja som sa im snažil odovzdávať celú moju úbohú výplatu, robiť nadčasy a podobne. Dnes mám deväť detí, dve z nich sú síce úplne malé a nijako mi pomôcť nemôžu, ale ostatným ani nenapadlo, že by otcovi pomohli. Druhá vec je, že by som to prijímal len ťažko, lebo som zvyknutý iba rozdávať.
Nevracajú vám iba to, čo ste im kedysi poskytli vy? Teda nezáujem?
Dve deti sa ku mne správajú veľmi pekne, ostatné ma zavrhli. Nevylučujem, že z ich strany ide o nenávisť. Všetky tie deti sú pritom dospelé. Veľmi dospelé. Niečo im na mne nesedí. Buď som uctievaný a do istej miery milovaný, alebo úplne zavrhnutý.
Mrzí vás to?
Nie. Mrzelo by ma to, keby som bol iba zavrhnutý. Je výborné, že u mladých dievčat existuje úchylka, skoro až deviácia - gerontofília. To je úžasné. Keď som bol mladší, chodil som s dievčaťom, ktoré malo päťdesiatročného milenca. Ja som šalel, žiarlil, nerozumel som, ako vôbec môže spávať s takým starým človekom. Dnes tomu rozumiem. Keď som mal päťdesiat, bol som mladý muž. Dnes mám vyše sedemdesiat a mám veľké šťastie, že v tomto obrovskom meste existujú úchylky ako gerontofília.
Snažili ste sa vzťah s deťmi napraviť?
Áno, jednému takému „klackovi" som v čase, keď mal tridsať rokov, daroval tristotisíc korún.
Kupovali ste si jeho lásku?
Áno, chcel som si ho kúpiť. On ich však dal, ako som neuveriteľnou náhodou zistil, jednému dievčaťu. Nezarobil ich, tak k nim nemal vzťah. Inému som zase kúpil športové auto - kabriolet. On však svojej mame, ktorá bola so mnou rozvedená, povedal, že to dostal za televíznu reklamu. V živote pritom žiadnu nespravil. Som teda obklopený lžou.
Máte pocit, že deti sa za vás hanbia?
Nesprávam sa podľa nich dôstojne. Trebárs prídem na nejakú vernisáž v spoločnosti dvoch prostitútok, ktoré sú, samozrejme, oveľa mladšie ako väčšina mojich detí. Alebo niekam prídem, privediem so sebou šestnásťročné dievča a niektorým svojim deťom rozprávam, že to bude ich maminka.
VIDEO: Jan Saudek o tom, ako sa za neho hanbia vlastné deti:
((video1))
Video: Veronika Kročková
Nie je to len póza pre verejnosť?
Ja už dnes nerozoznám, čo je póza a čo úprimné.
Útočím iba na zranené kusy
Pýtam sa na to preto, či Jan Saudek v médiách a Jan Saudek v súkromí je tá istá osoba. Alebo máte dve tváre?
Všetci máme dve tváre. Pozrite, ako sa ľudia správajú na verejnosti, v metre alebo v trolejbuse. Potom si ich pozrite na nejakom večierku, kde sa všetci opijú a lezú po sebe. Ja sa snažím byť veľmi úprimný, ale nechcem nikoho raniť. Nemôžem dievčaťu so skrivenou chrbticou povedať, že je hrbatá. To nie je môj biznis. Musím ľudí tešiť. Ako kedysi povedal kritik: „Pobavil som milióny ľudí. Nie v televízii, ale tými obrázkami". Nemám právo hovoriť ľuďom nepríjemnú pravdu, to radšej mlčím. Môžem ich len chváliť a obdivovať.
Nemôže mlčanie ubližovať viac ako hovorenie pravdy do očí?
Ja som starý lev. Ten je chromý a nemá zuby. Neuživil by sa, lebo gazely mu utečú. Potom sa k nemu priblíži zranená gazela a tá je jeho korisťou. Ja som zistil, že útočím iba na zranené kusy, teda dievčatá, ktoré sú nejakým spôsobom zranené. Buď boli do dvadsiatich dvoch rokov panny, alebo si zúfalo neveria a podobne. Mám schopnosť vdychovať ľuďom sebavedomie.
Pred rokmi som mal priateľku, ktorá prišla študovať do Prahy. Mala viacero silných komplexov menejcennosti. Nemala prsia, bola ryšavá, biela, teda neopálená, panna v dvadsiatke a tak ďalej. A ja som ju vyliečil.
Volá sa Sára? (dlhoročná priateľka Jana Saudka, aktuálne žije s jeho synom, s ktorým má tri deti, svojho času moderovala erotickú reláciu v TV, pozn. autora)
Áno. Dnes je veľká hviezda, omnoho chytrejšia ako ja. Spálil som k nej cestu, ale mám z nej radosť. Prvýkrát v živote sa mi totiž podarilo pretvorenie nesebavedomého človeka doviesť až do konca. To vždy poteší, ak niekoho niečo naučíte. Ten príbeh sa už síce skončil, ale tá cesta sa mi podarila.
Mám istotu, že degradujem ženy
Nie ste verný typ, svoje priateľky podvádzate. Nedegradujete ich tým? Nemáte pocit, že im viac ubližujete ako pomáhate?
Nemám ten pocit, ja mám istotu, že ich degradujem. Nemám už na to, aby som zdolal ženskú fyzicky, ale zdolám ju psychicky. Prečo to robím? Neviem.
Nevedeli ste ani za mlada, prečo ste chceli toľko žien?
To je pud, inštinkt. Nemohol som si pomôcť. Vzal som si mladú ženu, pretože bola panna a štrnásť dní po svadbe 
som ju podviedol. Úžasne som si to vyčítal, trpel som, ale nevedel som si pomôcť. Dnes by som to už neurobil, lebo nemám tú mladícku bujarosť. Bolo to silnejšie ako ja, mimo mojej kontroly.
Existuje príbeh, ktorý mi mnoho vysvetlil. Stal sa v Afrike - na brehu širokej rieky a na naplavenom kuse dreva sedela holubička. V bezpečnej vzdialenosti od nej bol v piesku škorpión. Slnko sa skláňalo k obzoru a bolo jasné, že holubička chce preletieť na druhý breh. To však chcel aj škorpión, lenže nevedel ani plávať, ani lietať. Zdvorilo teda oslovil holubičku: „Vezmi ma na chrbát a prenes ma." Ona mu odpovedala: „Urobila by som to, ale čo ak ma nad tou riekou uštipneš?" On: „Prečo by som to robil, veď neviem plávať ani lietať, v takom prípade by sme zahynuli obaja. Dávam ti slovo, že to neurobím." Tak ho vzala a vzlietli. Vysoko nad rozbúrenou riekou ju štipol a ako padali do istej záhuby, spýtala sa ho: „Prečo si to urobil? Veď si mi čosi sľúbil." A škorpión jej ešte stihol odpovedať: „Nikde inde by som to neurobil, ale tu sme v Afrike."
Ja som teda robil aj veci, ktoré som v skutočnosti nechcel robiť. Z ľudí okolo mňa ťahám dušu. Najskôr ich prinútim, aby ma milovali a potom im začnem unikať, proste som na úteku. V paneláku, v ktorom bývam, mám dokonca mreže, aby sa ku mne nikto nedostal. Strážim svoju samotu. Nie slobodu, ale samotu!
VIDEO: Jan Saudek píše román, ktorý končí samovraždou:
((video2))
Video: Veronika Kročková
Nikdy vám nenapadlo, že nebyť všetkých tých afér so ženami, bulváru a podobne, možno by neboli pre verejnosť zaujímavé ani vaše fotky, obrazy a písanie? Že ste úspešný iba vďaka tej kombinácii?
Nie. Môj milovaný - všetky veci, ktoré u mňa trochu stoja za to, boli urobené v čase, keď žiadny bulvár nebol. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. To, čo robím dnes, nie je nijako závažné.
Ľudia ma kupujú iba kvôli menu
Ale je to úspešné, ľudia to kupujú.
Je, ale len kvôli menu. Teraz tu bola jedna dobročinná akcia, v rámci ktorej sa pomaľovali odliatky ňadier známych dám, a potom sa dražili. Ja som ich nepomaľoval o nič lepšie ako ostatní, napriek tomu sa vydražili za stosedemdesiattisíc. Ostatné trebárs za dvadsať až tridsaťtisíc. Je to teda dané len menom.
Takže by ste uspeli, nech by ste vyprodukovali akýkoľvek nezmysel?
To zase nie. Predsa len, musíte predkladať aspoň trochu obstojné veci. Pravdou je, že som fotil naše národné divadlo plus knihu portrétov a veľmi som sa s tým trápil. Napriek tomu to bolo prijaté nadšene a dobre sa to predáva. Problém je v tom, že výsledok v skutočnosti nie je dobrý. Navštívil ma jeden zborista, ktorý mi ukázal svoje portréty tých istých hercov. A jeho fotky boli oveľa lepšie ako moje. Len čo by som si začal myslieť, že som najlepší, lebo ma ľudia kupujú, tak je to zlé. Poznám svoje limity a tie najlepšie veci nikdy neurobím rovnako, ako nikdy nezdvihnem stokilovú činku, pretože už nemám dvadsaťpäť. Kedysi som ju držal nad hlavou, dnes by som ju možno neodlepil od zeme. Neverte tomu, že nejaký autor pracuje kvalitne až do vysokého veku.
Tvrdíte teda, že vďaka veku, napriek skúsenostiam, klesá kvalita diel akýchkoľvek autorov?
Rozhodne áno.
Prečo potom pokračujete, keď ste si vedomý, že kvalita vašej práce klesá?
Lebo som rozbehnutý. To je ako s milovaním. Priateľ lekár mi pred rokmi povedal - ak prestaneš, už nezačneš. Neviem ani, čo by som celé dni robil. Vstávam pomerne skoro a netuším, čo by bolo, keby som nemaľoval obrazy, nefotil a nepísal. Veď to by bola zúfalá nuda. To by som sa, nedajbože, začal pozerať na televíziu ako moji kamaráti. Toho sa chcem vyvarovať, lebo ja ju nechcem pozerať, ja v nej chcem byť. Nie som síce herec ani nie som zaujímavý, ale som rozbehnutý a nemôžem sa zastaviť.
Ak nie ste herec, znamená to, že ani teraz nehráte?
Ľudia si zvykli. Kedysi bol u nás taký herec. Jeho meno vám už zrejme nič nepovie, ale bol to niekto ako na Slovensku Dibarbora. Ten však vyzeral normálne, zatiaľ čo tento ako niekto po úraze. Bol strašne škaredý, napriek tomu sa veľmi páčil ženám. Lebo bol vo filme. So mnou je to tiež tak, že ľudia si na ten môj zlý ksicht zvykli a vidia za mnou niekoho iného. Možno veselého a úspešného chlapíka, ktorý rozpráva vtipy, cestuje po estrádach s Leonou Machálkovou, ale v skutočnosti je to len zlý, závistlivý a sebastredný starý chlap.
Žena dáva mužovi čosi nenahraditeľné
Nemôžu za tým vidieť aj peniaze?
Nie. I keď je pravdou, že ak mám peniaze, kúpim svojmu dievčaťu aj nové auto. Teraz na tom príliš dobre nie som, lebo som prekročil určitú hranicu DPH, odniekiaľ som totiž dostal jeden mesiac viac ako milión korún, a musím platiť. Šesťstopätnásťtisíc platím iba daň, takže mi veľa neostáva. Ženy však dávajú chlapovi čosi, čo sa ani zaplatiť nedá. Poplatok za prostitútku vo výške nejakých tisíc alebo tisícpäťsto korún je proste na smiech, pretože žena dáva mužovi čosi nenahraditeľného.
Čo?
Neviem. Nejakú esenciu, ktorú chlap jednoducho potrebuje. V tomto ma skvele poučila, bohužiaľ, už zosnulá stará dáma, galeristka a Američanka. Keď som sa jej sťažoval, že desaťtisíce dolárov, ktoré nám posiela brat mojej vtedajšej ženy, mi ona vôbec nedáva, odpovedala: „Peniaze nič neznamenajú." A to si veľmi vážim. Je strašné nemať ich a hladovať, ale ja hladom netrpím.
Nekupovali ste si lásku žien peniazmi?
Mám dojem, že ženská by si zaslúžila kyticu, škatuľu čokolády a podobne.
Dávali ste im drahšie veci, sám ste spomínali autá.
Lebo mám pocit dlhu a nedostatočnosti. Myslím, že keď už svoje ženy podvádzam, zaslúžia si aspoň nový DVD prehrávač alebo inú ničotnosť. Je to ale komické, lebo nie je to tak dávno, čo ku mne prišla jedna priateľka a priniesla so sebou bedňu. V nej bol masívny prsteň, ktorý som jej kedysi daroval a DVD prehrávač, ktorý som jej kúpil vlani. Povedala, že prsteň sa jej nepáči a DVD vraj ani neotvorila, lebo ho nepotrebuje. Otvoril som si víno a čakal som, že mi bude - ako vždy - po vôli. Kdeže! Zrejme už niekoho mala, tak šla dole a z kabelky vytiahla kľúčik od Suzuki Swift, ktoré som jej tiež kúpil ja. Čakal som, že mi ho podá a povie, že aj auto si mám vziať naspäť. Ale nasadla, zacúvala a odišla. Ženské sú teda skvelé, ale neporovnateľne silnejšie ako chlapi.
Čiže demonštratívne vrátila prehrávač s prsteňom a auto si nechala?
Presne tak. Tie jej veľké gestá vyzneli naprázdno.
Pochopiteľne, že u žien som šiel iba po tele
Spomínali ste, že svoje ženy podvádzate kvôli tomu, že je to pud. Znamená to, že ste vždy šli iba po tele, nie po duši?
Pochopiteľne, že iba po tele, ale je niečo iné, keď podvádza žena, lebo tá do toho ide srdcom, kým chlap iba telom. Keď môjho priateľa manželka pristihla v posteli s jej kamarátkou, povedal jej: „To je mimo mňa." Keď však podvádzala ona, bola to z jej strany vnútorná záležitosť. Je to vtipné a veselé, ale niečo na tom je. Ja spávam iba s málo ženami, lebo som veľmi obozretný a opatrný.
Čo znamená „málo" vo vašom ponímaní?
Dajme tomu, že spávam iba s asi piatimi ženami, ktorým bezvýhradne verím. Nerád by som totiž chytil niečo smrteľného. Na druhej strane, kým by sa to „vyklubalo", dovtedy by som aj tak umrel. Lenže nechcem ohrozovať ďalších nevinných ľudí. Nemôžem však zaprieť, že mám chuť najmä na panny, pretože tam je zaručený absolútne čistý terén. U panny sa dá predpokladať, že nikde nechytila nejakého „popínavého chrobáka". Je tam však riziko, že by sa mohla zamilovať a ja by som pred ňou musel utekať.
Tie ženy, s ktorými spávate, aj milujete, alebo ide o čisté fyzično?
V tej chvíli ich fyzicky milujem. Potom na to, samozrejme, zabudnem. Som iba lacný frajer, to je presná definícia. Viem sa však za pomoci alkoholu dostať do stavu, v ktorom som veľmi presvedčivý a ženy tak presvedčím o svojej úprimnej láske. Dokonca sa vtedy chcem ženiť!
Čiže im v tom stave sľubujete svadbu?
Áno. Stala sa taká rozkošná vec, že som tu bol s jednou dievkou, ktorá sa mi ako širokoboká veľmi páči, a zároveň boli na lôžku ešte ďalšie dve dámy, pričom jedna z nich bola zástupkyňa starostu pražskej mestskej časti XY. A tá mala právo oddávať! Aj by to urobila, ale nebola tu žiadna matrikárka, ktorá je pri sobáši nevyhnutnosťou. Všetko bolo pripravené, v noci som to tej dáme sľuboval a keby tu bola matrikárka, dnes som už ženatý. (smiech)
Sfalšovali môj podpis a znemožnili mi disponovať s majetkom
Nie je toto všetko dôvodom, prečo vám Sára s vaším synom obmedzili právo disponovať s celým majetkom, inak by ste ho celý rozdali?
Áno. Sára údajne nedávno vyhlásila v televízii, prišla mi to povedať susedka z paneláku, že mi museli odobrať majetok, inak by som ho celý rozdal.
Žije s vaším synom. Mýli sa?
Nerozdal by som ho.
Zrejme sa cítia ako potenciálni dediči ukrátení.
Sára predsa nie je moja príbuzná, nededila by nič.
Jej partnerom je váš syn, takže nepriamo áno.
Áno, ale synov mám viac. Ale čo by ako chceli dediť? Vzali mi predsa moje negatívy. To je vážna vec.
Tie majú tiež svoju hodnotu.
Iste. Zmizli aj nejaké peniaze z účtov, ale to je na smiech.
V relácii 13. komnata v Českej televízii ste uviedli, že podpis na zmluve, ktorou sa previedli majetkové práva na nich, je sfalšovaný.
Poznáte meno Ivan Jonák? To je väzeň, ktorý údajne nechal zastreliť svoju ženu a dostal za to dvadsaťpäť rokov. Sedí dodnes. Je to taká slávna postava z podsvetia, veľmi bohatá. Podľa mňa ho odsúdili nespravodlivo rovnako ako Kajínka, na toho vinu tiež neverím. Jeden reportér mi povedal, že Jonák by bol šťastný, keby som mu napísal. Urobil som to, pretože viem, čo je to byť vo väzení. Odpovedal mi, ja som mu znovu napísal a zrazu prišiel list, v ktorom bol môj podpis. Úplne presne ako môj, pričom ten pán je na pol tela chromý, keďže po ňom strieľali. Ja som tomu nechcel veriť.
Inými slovami - trváte na tom, že váš podpis na zmluve je sfalšovaný.
Áno. Predsa by som nepodpísal zmluvu, že budem brať pätnásť percent z čistého zisku! To je nezmysel. Ja by som mal brať šesťdesiat percent.
Nemohli ste to podpísať trebárs pod vplyvom alkoholu?
Nie, ja dopoludnia nepijem. Oni tvrdia, že podpis je pravý, tak uvidíme, pretože bude súd.
So Sárou ste však dlho žili v harmonickom vzťahu, aspoň to tak na verejnosti vyzeralo. Čo bolo príčinou tej zmeny?
To, že má deti. Postavil som jej obrovský barák, pričom len jeho prevádzka musí stáť šesťdesiat až sedemdesiattisíc mesačne. Ona je veľmi pracovitá, ale dodnes si nevie zarobiť, takže ju stále podporujem. Ona na seba nezarobí.
Podporujete ju, aj keď - ako tvrdíte - vás obrala o právo disponovať so svojím majetkom?
Podporujem ju, lebo má moje vnúčatá, a neľutujem to. Môj priateľ psychiater, ktorý robí aj galeristu v Olomouci, sa ma tiež pýtal, prečo to robím. No preto, lebo sami sa neuživia a je mojou povinnosťou sa o nich starať, keď som ich do toho všetkého uviedol. Veď som postavil ten barák, z nej som urobil to, čo je dnes a...
Vzťah so Sárou sa zmenil kvôli ekonomickému kalkulu a novej priateľke
Čo však bolo bodom zlomu vo vašich vzťahoch?
Ekonomický kalkul. Spočítali si to a potrebovali si ma poistiť. Bodom zlomu však bolo to, že som oplodnil svoju aktuálnu priateľku, ktorá nakoniec po dvoch neúspechoch, čo potratila, porodila úplne zdravé dieťa.
To sa Sáry dotklo? Veď sama má deti s vaším synom.
Áno. A štve ju aj to, že tá moja je mladšia, že je výbornou novinárkou, že dokáže tvrdo pracovať... Páči sa mi od prvej chvíle a trvá to dodnes.
Čím vás súčasná partnerka tak zaujala? Bola s vami robiť rozhovor a požiadali ste ju o autorizáciu len preto, aby ste sa s ňou znovu stretli.
Vôňou. Čítal som jednu štúdiu, v ktorej bolo napísané, že ľudia by si mali vyberať podľa vône, lebo ak si vzájomne nevoňajú, nikdy to nebude dobré, nech by to bola akokoľvek nádherná dvojica. Toto dievča mi vonia a dúfam, že to ešte nejakú dobu potrvá.
Keď ste začínali v mladosti fotiť, rodinný lekár vám povedal, že vaše fotky sú otrasné, gýčové, nepoužiteľné.
Áno, to boli kolorované fotografie, dodnes si na toho doktora spomínam.
Potom ste dočasne prestali fotiť?
Nie, kvôli nemu som prestal kolorovať. Fotiť som prestal až v roku 1963, lebo mi polícia po nejakom udaní vzala všetky negatívy. Samozrejme, že medzi nimi boli aj pornografické obrázky. Vyfotiť si niečo nemravného si totiž skúsi takmer každý fotograf. To ma zlomilo, lebo som z tých negatívov nikdy neurobil fotky, ktoré by som niekde ukazoval. Bola to však zlá doba, polícia si spravila zlé zväčšeniny a tvrdila, že som ich kdesi rozdával alebo predával. Úplne som vtedy zanevrel na fotenie, čo bola chyba, pretože v šesťdesiatych rokoch bol najlepší čas na prácu, mal som najviac energie.
Fotenie je jediná vec, ktorá mi prináša peniaze
Prečo ste vôbec začali fotiť? Váš otec bol bankovým úradníkom.
Predovšetkým som mal to šťastie vyučiť sa toto remeslo. Navyše, bol som silne ovplyvnený vtedajším čiernobielym 
časopisom Life. Ten sa tu voľne predával do roku 1948 a mal som dojem, že sú v ňom fotografie, aké dokážem urobiť aj ja. Vôbec som netušil, že tie fotky robili najlepší fotografi sveta. Boli vyberané z miliónov fotiek tisícov autorov. A mne to pripadalo ako len tak zostavená obrázková kniha.
Okrem toho som zistil jednu vec - fotenie je jediná vec, ktorá mi prináša peniaze. Skúšal som maľovanie, písanie, tancovanie, dokonca i spievanie. Bol by som blázon - a na to som dosť prešibaný, aby som to rozpoznal - keby som vytrvalo začal písať verše a zanechal fotenie, ktoré mi prinieslo v podstate všetko, čo mám. I útrapy. Nenechal som ho a ani ho nenechám.
Dá sa naučiť dobrému foteniu alebo to musí mať človek v sebe?
K tomu, aby ste sa dostali na vrchol, potrebujete tri zložky, ingrediencie - musíte mať talent, usilovnosť a šťastie. Ak máte iba talent a šťastie, nefunguje to. Ak máte talent a usilovnosť, tak to tiež nefunguje. Ja som mal všetky tri zložky. Ale aj tak si myslím, že nemám talent. Mám však usilovnosť. Tej som sa naučil, keď som pádloval na rieke. Tam človek musí dôjsť do cieľa, nemôže si len tak z ničoho nič ľahnúť na dno lode, nariekať alebo sa opaľovať. O talente však naozaj pochybujem, zrejme som mal veľa šťastia.
Fotenie je praveká túžba zastaviť čas
Čo je na fotografii také magické, fascinujúce?
Fotografovanie je praveká túžba zastaviť čas. Fotografia ho zastaví navždy. Sú v nej znázornené veci alebo bytosti, ktoré takými už nikdy nebudú. Už nikdy totiž nebude dvadsiateho decembra tohto roku. Bude, ale len do večera a potom už nie. Niekedy si myslíte, že keď k vám prídu po desiatich rokoch tí istí ľudia, že sa nezmenili. Urobíte im portrét a porovnáte ho s portrétom spred desiatich rokov. Obrovská zmena. To je zväčša zdrvujúce, pokiaľ nejde o malé dieťa, z ktorého je zrazu krásny chlapec. Človek sa v živote pozerá očami cez prizmu obdivu, nenávisti, závisti, je ovplyvnený vôňami. Fotografia nie, tá je úplne surová a bezcitná. Je to skvelý vynález. Traduje sa, že prvou fotografiou na svete bol nejaký barák, ale to sú kecy. Ide o rozťahanú slúžku, ktorá musela ležať nejakú tú hodinu expozície. Ženská je veľmi vhodný objekt na zobrazovanie, lebo aj tak nič neuvidíte, všetko je ukryté a ani sa to zobraziť nedá.
Dá.
To je ako zobraziť rieku alebo vietor. Poznáte nejakú veľkú fotografiu vetra? Môžete vidieť iba následky uragánu, vyvrátené stromy a podobne, ale samotný vietor odfotiť nemôžete. A ja osobne si myslím, že je nemožné vyfotografovať ženu, i keď mnohí sa o to pokúšame.
Na svoju veľkú fotku teda stále čakáte?
Áno. Možno sa to nikdy nepodarí, ale krásne to povedal niekto iný - dosiahnuť dokonalosť je nemožné, ale je našou povinnosťou pokúšať sa o ňu. A to je krásne.
Máte jej zobrazenie aspoň v hlave?
Chcel by som vyfotografovať vlasť. Za ňu pokladám i Slovensko, lebo V Československu som sa narodil i prežil väčšinu života. K Slovensku cítim neobmedzený obdiv, pretože máte veľké rieky a hory. Tu máme len „kopečky", ale to neznamená, že Čechy nemám rád. Tú myšlienku mám v hlave - tehotná žena orie pôdu s koňmi a nad ňou je tatranská obloha. Volalo by sa to Vlasť. Teda láska, lebo vlasť a láska sú pre mňa synonymá.
Opäť gýčová fotka?
Áno. Bol by to patetický gýč, ale tak by som to cítil. Tú fotku nosím v hlave už dlho. Mal som dokonca pripravený pluh, kone, počasie aj tehotnú ženu, ale odmietol som to, lebo vtedy mi to pripadalo strašne patetické. Možno sa o to znovu pokúsim. Bolo by to vyznanie rodnej zemi, vyznanie obdivu. Keď som mal tú besedu s gymnazistami, niekto ma tam obvinil, že som amerikanofil. Nie. Samozrejme, že radšej sa prikláňam k západnej demokracii ako k Orientu alebo zauralským samozvaným vládcom, amerikanofil však nie som. Výborne sa cítim tu - v srdci Európy.
Tá slávna Stena bola dôsledkom toho, že žena si našla milenca
Vaše fotografie sú spoznateľné prakticky kdekoľvek, aj vďaka tomu slávnemu oknu a špinavej plesnivej stene na Žižkove. Ako vám napadlo použiť ich?
Bol som k tomu prinútený, lebo v tej pivnici som sedem rokov býval. Už ju nemám, ale v dome, ktorý som nechal postaviť pre slečnu Sáru, je jej replika. Lenže tam nechodím, i keď mám nejaké nápady, ako by sa s tým oknom a stenou dalo pokračovať.
Prečo donútený? Z núdze cnosť?
Nie. Žena si našla milenca a priviedla si ho do paneláku. Bol mi taký odporný, že som odtiaľ odišiel bývať do vlhkej pivnice. Nemohol som predsa ostať v blízkosti človeka, ktorý mi bol fyzicky odporný. Je mi fyzicky odporný dodnes a teraz je riaditeľom našej Národnej galérie.
Milan Knížák?
Áno. Čo k tomu povedať?
Odsťahovali ste sa do pivnice...
Nemal som čo sťahovať, iba bicykel, na ktorom som tam odišiel a žil. Keďže som v tej dobe chodil skoro ráno pracovať do továrne, fotiť som mohol iba večer. Bolo to šťastie, lebo za stenou bola voda z odkvapovej rúry, všetko začalo opadávať a vznikla tá slávna stena. Keby to ostalo také čisté, ako som si to vymaľoval, tak neviem. Bolo to šťastie v nešťastí. Každopádne, najlepšie roky svojho života zažívam teraz.
Ktoré svoje fotografie považujete za najlepšie?
Pred desiatimi rokmi som urobil fotku dievčaťa - cigánočky zo Slovenska, ktoré má popálenú pravú polovicu tela. Jej obrázok považujem za hodný môjho obdivu. Vyjadril som v ňom obdiv a úctu k tej dievčine a ide o moju najmilšiu fotografiu.
Mnohí tvrdia, že vaše fotky sú iba gýč. Dokonca aj vy.
Nie všetky. Táto v žiadnom prípade gýčom nie je.
Kde je tá hranica?
Žiadna neexistuje, rovnako ako neexistuje hranica medzi erotickou a pornografickou fotografiou. Gýč to nie je vtedy, keď sa na ten obraz pozeráte s tým, že si ho chcete dať na stenu, alebo - ako v prípade tejto nešťastnej dievčiny - sa nad niečím zamyslíte. Musíte si povedať, čo to dieťa skúsilo, keď horelo, ako bude pokračovať jeho život, premýšľate nad problematikou zmrzačených...
Toto všetko sa vám podarilo vtesnať do jej fotografie?
Myslím, že áno. Na tú fotku som pyšný, i keď na pýchu nemám právo. Veľa som sa vtedy naučil. Úcte k ľuďom, najmä k zraneným. To dievča silne ovplyvnilo môj život.
Žena nie je nikdy monotematická
Stáva sa, že čo nie je gýč pre vás, je ním pre iných a naopak? Existuje vôbec všeobecne platná definícia gýča?
Gýč je povrchné dielko bez hlbšieho významu. Možno niektoré moje fotografie nemajú veľký význam, ale nie sú povrchné. Ako mi povedal môj psychológ - sú to brány, z ktorých vychádzate a do ktorých vchádzate - strach, zvrátenosť, láska a tak ďalej. Bol by som blázon, keby som odmietol to, čo diktuje trh - že sa dobre predávajú.
Nie sú práve tie fotky žien na rôzne spôsoby pri stene s oknom príliš monotematické?
Žena nie je nikdy monotematická, vždy je iná.
Myslím celý súbor tých fotografií.
Pred tridsiatimi rokmi mi jeden známy z Poľska povedal, že nechápe, prečo stále fotím pred tou stenou a tí ľudia sú stále rovnakí. Ale nie sú rovnakí. Fotím vlastne svoj život a ľudí, ktorí ma ním chvíľu sprevádzali.
Dokázali by ste takto ženy nafotiť aj niekde v prírode?
Hovoríme o nahej alebo oblečenej žene?
Nahá žena do prírody nepatrí
Fotíte také aj také, takže je to jedno.
Nahá žena do prírody nepatrí. V tej sú totiž mravce. Hovorí sa, že je dobré položiť dievča do mraveniska, lebo ju potom hryzú a ona nadskakuje. Ale podľa mňa tam vôbec nepatrí, lebo je zraniteľná, má jemnú kožu, všade sú ostré konáre...
Pleseň na stenu tiež nepatrí.
No dobre, ale obyčajne bolo pri tom príjemne zakúrené, svetlo sviec...
Čiže správna atmosféra?
Tá stena mi dosť pomáha, ale ja nefotím steny, ale portréty ľudí. Pravdou je, že ľudia si už za to za tých štyridsať rokov zvykli a vyžadujú to. Ľudia chcú to, čo poznajú. Keby žil Roy Orbison, doteraz by od neho chceli Pretty Woman. Vyhovujem požiadavkám trhu, ktorý vyžaduje veci, údajne balansujúce na hranici gýča.
Ako vzniká fotografia?
Tak, že niekto vás zaujme. Následne sa na neho musíte pozrieť objektívom, pretože pekná žena v reáli nemusí byť pekná v objektíve. To je takzvaná absolútna fotogenickosť. Niekto to má alebo nemá. Nemá to nič spoločné s tým, že jedni sú lepšími ľuďmi ako druhí, ale jedni sú proste fotogenickejší.
Čo nasleduje?
Stlačíte gombík na aparáte. Pozor - nesmiete tých ľudí trápiť dlhšie ako dve až tri minúty. Aj to je už veľa.
Čiže ak niekde počujem, že modelku fotia celý deň, nie je to správna cesta k dobrej fotke?
To je zúfalý prístup. Vypaľovať to tam na ne, svietiť na ich sliznice lampami... to proste nejde. Ľudí nesmiete trápiť ani zdržovať, pre nich to musí byť zábava.
Odpad je obrovský
Musí byť portrétista dobrý psychológ, aby objekt správne navnadil?
Ja nemám problém ani s tým, aby sa tí ľudia napríklad vyzliekli, niekedy by som bol dokonca radšej, keby na nich nejaký kus oblečenia ostal, lebo vyfotiť čistý akt je veľmi náročné. Musíte ich však úprimne obdivovať, nezdržovať ich, a hlavne mať buď už pripravený nápad alebo improvizovať. Zároveň ich musíte nejako odmeniť. Potom idete do komory, vyvoláte film, usušíte ho, urobíte z neho „obtisky", vezmete si lupu a hľadáte, čo je najlepšie. Jeden motív totiž fotíte totiž aj dvanásťkrát, to je tak akurát na tie tri minúty. Vyberiete najlepšie políčko, strčíte to do zväčšováku a máte fotku.
Odpad je teda jedenásť fotografií z dvanástich?
Odpad je obrovský. Ale s tým nemôžete nikoho otravovať. Musíte proste ukázať výsledok. Artistu sa tiež nikto nepýta, ako dlho nacvičoval stojku na jednej ruke.
Stáva sa, že zo živého objektu chcete dostať nejaký výraz tváre a nejde to?
Často. Ale nemôžem nikoho lámať a nútiť ho do nejakých neprirodzeností.
Výslednú fotografiu ešte dofarbujete ako kedysi?
Iba občas, keď myslím, že by to tam malo byť. Kolorujem totiž nerád, lebo to považujem za podvod. Vraciam sa skôr k čiernobielej fotografii.
Koľko stoja taká fotka?
Ja fotografie nepredávam, robí to trebárs spoločnosť Saudek.com, a pohybuje sa to, myslím, od štyridsaťpäťtisíc korún až po osemdesiattisíc. Ale to sú veci mimo mňa, ja by som sa za kus použitého papiera neodvážil toľko pýtať. Fotografický papier má cenu iba dovtedy, kým ho neexponujete a nevyvoláte. Nemal by som drzosť žiadať také veľké peniaze. Naozaj nie, nie je to póza, pripadá mi to veľmi veľa.
Je to blbé, ale nemohol som inak
Máte dve malé deti. Nepripadá vám to sebecké, keďže skôr či neskôr budú vyrastať bez otca?
Áno, ale bez otca vyrastá mnoho detí a sú z nich rovní ľudia. Je to síce blbé, ale nemohol som inak. Musel som to urobiť. Bola to moja posledná príležitosť vidieť narodenie svojich detí, pretože kedysi sa to nesmelo. Teraz som mal možnosť prežiť celé tehotenstvo a byť pri pôrode, strihať pupočnú šnúru... V desiatich mesiacoch som videl jeho prvé kroky. Šlo sedem krokov!
Čiže si vynahrádzate to, čo ste nestihli pri predchádzajúcich deťoch?
Áno. Vtedy som neustále utekal, kurvil sa, blbol a robil nadčasy. Teraz mám možnosť prežiť rané detstvo detí. Verím, že človek je formovaný do dvoch rokov veku, vtedy je to už hotový človek. A toľko ešte dúfam vydržím. V oboch prípadoch chýba niečo cez rok. Áno, je to veľmi sebecké, ale nemohol som inak. Nech urobíte v živote čokoľvek, aj tak to raz budete ľutovať. Keby som tie deti nemal, do svojej blízkej či vzdialenej smrti by som to ľutoval. Tí dvaja synovia patria k najväčším okamihom môjho života.
Údajne však túžite ešte po dcére.
Pracoval som na nej včera v noci. Moc si však na to nespomínam, lebo som vypil pol litra whisky. Bodaj by sa mi to však podarilo. Praje si to i moja slečna, pretože nechce, aby jej dieťa ostalo samé. Je pracovitá, má veľa energie, robí editorku v časopise, tiež stále lepšie a lepšie rozhovory, a najmä - nie je závislá od alkoholu, čo je úžasná vec. Mám totiž jednu dcéru, ktorá je ním už taká zničená, že je v plnom invalidnom dôchodku. Má vyše štyridsať a býva taká opitá, že napoludnie leží na zastávke trolejbusu a nehýbe sa. Ja som tiež alkoholik, ale nebudem tým obťažovať iných ľudí, nechcem byť závislý od spoločnosti. Na takýchto chudákov totiž v podstate všetci pracujeme. Vynakladajú sa obrovské peniaze, aby sa pomohlo ľuďom, ktorým snáď ani nie je pomoci.
Nie je to však kruh, začínajúci rodičom, ktorý zlyhal? Otec kašle na dcéru, tá sa stane asociálom a pribudne ďalší nezodpovedný rodič.
Áno, je. Ale veď ako krajina prosperujeme, takže si môžeme dovoliť platiť množstvo - skoro by som povedal - príživníkov.
Spomínali ste, že ste od svojich starších detí utekali, kurvili sa, nadčasovali. Týmto malým sa už venujete?
Zariaďujem im život tak, aby si mohli jazdiť v autách... Venujem sa nielen svojim, ale aj dcériným deťom.
Čiže ste sa poučili?
Nevenujem sa im tak, že by som ich od rána prebaľoval alebo im hovoril rozprávky. Ale snažím sa im neukazovať 
opitý a nezvyšovať na ne hlas. Viete, čo mi imponovalo v Amerike, keď som tam bol prvýkrát v roku 1968? Tam sa deti, napriek slabému mrazu, vyzuli a kĺzali sa. Nikdy v živote som nič také nevidel, lebo matky u nás by ich hnali, že nachladnú. Nie je to však pravda. Keď to tak vnútorne cítili, nenachladli. Bol som tam päť týždňov a nikdy som tam nepočul žiadne dieťa plakať. Chalani tam trebárs vleteli na bicykloch do križovatky na červenú. Všetky autá stáli a ľudia sa smiali.
A to, čo som tam zažil, robím aj tu doma - nechávam malé deti tak, aj keď strhnú nejaký obrus so starým porcelánom. Nekričím na ne, ale pozerám najmä na to, či sa im niečo nestalo. Rozbité riady za pár tisíc sú mi ukradnuté. Chcem, aby boli slobodné. Nechcem byť sentimentálny, ale tak to je. Nevenujem sa im teda v takom zmysle, že by som ich prezliekal a podobne, lebo to je bytostne ženská záležitosť.
Feministky by z vás radosť nemali.
Tie ma nemajú radi, ale raz som bol v Edinburghu, kde ma napadli za to, čo som tam hovoril počas svojej prednášky a ráno som sa vedľa jednej z nich prebudil v hoteli. To bola feministka! (smiech) Ženy teda bezvýhradne obdivujem, ale žena je žena a chlap je chlap. To sa nezmení ani za ďalšie tisícky rokov a tak je to dobre.
Tvrdíte, že sa nemáte rád. Nie je to len póza?
Nie je. Predsa len, kedysi som mal krásne vypracované telo a teraz ako chľastám a hodne žeriem údeniny, rastie mi brucho... Naozaj sa nemám rád.
Čo by iní sedemdesiatnici dali za také telo.
To áno, v našom paneláku bežím na ôsme poschodie rýchlejšie ako výťah.
Čiže stále platí vaša veta, že potiť sa začínate po desiatom kilometri behu?
Už po siedmom. K tým gymnazistom som šiel na prednášku peši a zrazu som zistil, že meškám. A tak som bežal a dorazil som dve minúty pred začiatkom. To je dobré, ale bol som úplne mokrý, lebo som bežal v ťažkom oblečení.
Nie je čudné, že študentom prednáša človek, ktorý o sebe tvrdí, že si sám seba neváži, ktorý viackrát zlyhal ako manžel i otec?
Tam vám bola jedna zaujímavá vec - premietali sa obrázky a ja som ich komentoval. Všetci tí mladí chlapci ma 
nenávideli, pričom všetky dievčatá sa na mňa pozerali priateľsky. Proste neuveriteľné. Som starý, hnusný, ale predsa len samec a to ostatní kohúti nemajú radi. V tom bola tá krása. Muži ma nemajú radi, ale mne je to jedno.
Pozoroval som si tváre dievčat a jedna dokonca za mnou vybehla, či by som ju nechcel fotiť. Riaditeľ školy mi povedal, že nikdy - dokonca ani keď tam bol pán Svěrák - tam nebolo toľko ľudí. To je podstatné, čo potrebujem - divákov a dôkaz o úspechu. Nemôžem tam prísť ako nejaký starý dedko a začať, že „mládež, to bola dlhá cesta, teraz som taký unavený, tu ma pichá...". Ja ich musím baviť a nie ich sklamať.
Premiér by sa mal držať manželky, ja si môžem dovoliť nedodržiavať to
Ako pozeráte na politiku?
Ako na špinu. Nedávno som bol požiadaný jedným denníkom u nás, aby som sa vyjadril k tomu, že ministerský predseda (Mirek Topolánek, pozn. autora) má nemanželské dieťa. Povedal som, že všade inde by mu to zlomilo väz, ale tu sme na východe a byť amorálnym je tak trochu úzus. Svedčí to o jeho nepopierateľnej mužnosti, ale inde vo funkcii by skončil. Tu nie, lebo sme banánová republika a považuje sa to za folklór.
Vy na to máte aký osobný názor?
Myslím si, že ministerský predseda by sa mal držať manželky a nie niekde šalieť ako Clinton so „zadničkou" nejakej stážistky.
Neznie to čudne z úst človeka, ktorý tak sám funguje?
No počkať - ja si to môžem dovoliť, nie som politik. Politik by mal byť vzorom pre populáciu. Nič proti nemu inak nemám, keď som bol na Hrade, ten obrovský chlap prišiel ku mne a potriasol mi rukou. Nemám voči nemu osobnú averziu, ale na Západe by mu to neprešlo. Ani tomu druhému pánovi, ktorý sa práve rozvádza. (Jiří Paroubek, pozn. autora). Od nich sa predsa očakáva, že budú žiť príkladne.
Volil som ČSSD, lebo sa útočilo na Paroubka
Chodíte voliť?
Áno. Naposledy som volil sociálnu demokraciu. (ČSSD, pozn. autora)
Čiže ste ľavičiar?
Nie som. Len nemám rád, keď sa na niekoho útočí. Na muža - inžiniera Paroubka, ktorý tu bol najpopulárnejším politikom, zrazu začali nadávať, že je prasa a podobne. Pritom sa nijako nezmenil, ostal stále rovnaký. Tak som sa zaprisahal, že ho budem voliť. Dovtedy som vždy volil pravicu. To platilo vtedy, dnes by som to neurobil, ale na tom nezáleží, lebo keby boli voľby teraz, jednoznačne vyhrá sociálna demokracia.
Ste za umiestenie amerického radaru v Čechách?
Áno, som.
To sa bije s názorom Paroubka.
Viem. Ale to neznamená, že som ho nemohol voliť. Môže sem doletieť raketa s jadrovou hlavicou, a Bratislava aj Praha sme zmetení zo zeme. Ten radar nás má chrániť. Odmietať ho je strkanie hlavy do piesku a veľká hlúposť.
Akú hudbu počúvate?
Dobrú. Aktuálne napríklad Musorgského v klavírnej úprave, vážnu hudbu všeobecne, k tomu šesťdesiate roky. Veľmi rád som mal aj R.E.M, pretože Michael Stipe je nielen výborný spevák, ale keď sa ho pýtali, ktorých Čechov pozná, odpovedal, že Havla a Saudka. Ale to len preto, že je vyštudovaný fotograf. Pred rokom som sa dostal k zaujímavej veci - k skupine Čechomor. Album Proměny mi pripadá veľmi dobrý, i keď tých pánov príliš nemilujem.
Prečo?
Moja priateľka s nimi robila rozhovor a povedali jej, že si občas s kamarátmi zájdu na pivo. Oni jej to pri autorizácii škrtli a napísali, že na kávu. Tak si to predstavte, ako idú výborní muzikanti na kávu. Proste sa báli manželiek. Ja sa ich nebojím, žiadnu nemám, s dievčatami chodím na „kořalku" a v každom byte mám vždy aspoň päťdesiat fliaš vína.
Koľko miniete mesačne na alkohol?
Okolo dvadsaťtisíc. Whisky za štyristo korún mi už nechutí. To je rozmaznanosť. Lekár, zaoberajúci sa závislými, mi poradil, že keď už piť, tak to najlepšie. To je aj dôvod, prečo mi po alkohole nebýva zle.
Aký máte obľúbený vtip?
Hádajú sa priatelia, koľko existuje polôh lásky. Prvý hovorí: Tridsaťdva. Druhý: Mýliš sa, je ich tridsaťtri. Prvý: Nie, som si istý, že je ich tridsaťdva. Druhý: Tak si to spočítajme - prvá poloha je klasická. Prvý: Ježišmária, na tú som zabudol. To je o tom, že na tie klasické veci v dnešnom svete úplne zabúdame. Navyše, tento vtip mám rád, lebo ho viem povedať aj v angličtine. (smiech)
Ukážky z tvorby Jana Saudka (viac foto nájdete tu):
Rozhovor nebol autorizovaný, Jan Saudek to nepožadoval.
Medzititulky redakcia.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu .
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
