Ak sa Mona Lisa tak záhadne usmieva iba preto, že nepoznáme jej identitu, už by jej stuhol úsmev. Pred dvomi rokmi knihovník Armin Schlechter z Univerzity v nemeckom Heidelbergu listoval Cicerovým zväzkom. V ňom zanechal Da Vinciho priateľ Agostino Vespucci malú poznámku za okrajom o Lise del Giocondo. Poznámka je z roku 1503, čo historikov umenia definitívne uisťuje, že muselo ísť o slávnu Monu Lisu.
Zmienku o Da Vinciho Mona Lise ste našli v Cicerovom spise už pred dvomi rokmi. Až teraz to rezonuje v tlači a zrazu je o vás záujem. Nie je vám to smiešne?
„Povedal by som to inak. Teraz je z toho náhodou mediálna vlna, ale informáciu o náleze sme uverejnili už v roku 2005. Médiá sa tomu vtedy nevenovali, hoci to bolo spojené s výstavou prvotlačí a listín. Iba lokálne noviny a rozhlas prejavili záujem. Jasné, ide len o párriadkové posolstvo v jednej knižke. No skutočnosť, že pár riadkov vyvoláva takú pozornosť, je celkom príjemná. Určite im nezazlievam, že až teraz sa toho chytili. Ide o originálny objav. Je to zlom vo výskume Da Vinciho diela.“
Mohli by ste opísať, ako ste tých pár Vespucciho riadkov našli?
„Súviselo to s katalogizáciou prvotlačí. Sú to všetko tlačené dokumenty do roku 1500. Každý zväzok treba nahodiť do systému a opísať ho. Pritom sa v nich listuje, aby sme zistili, čo zaujímavé ponúka tá-ktorá kniha. V podstate som listoval vo všetkých našich 1800 prvotlačiach. Pri nich však rýchlo zbadáte, že ide o niečo veľmi významné. Sú tam mená, dátumy. Hrabať sa v niečom takom je zaujímavé. Okrem toho som čítal rôzne poznámky na okrajoch a táto je niekde na začiatku knihy. Narazil som na ňu relatívne rýchlo.“
Takže to nebola náhoda pri rutinnej knižničnej katalogizácii, ale vy ste skutočne chceli niečo nájsť?
„To nie, naozaj som v nich iba listoval. Keby som s tým rátal, musel by som skúmať každú jednu stránku v každučkom zväzku. V poriadku, dá sa povedať, že niekto by to možno len zaznamenal a ďalej neskúmal nejaké okrajové poznámky. Ale určite v mojom prípade veľkú rolu zohrala aj náhoda.“
Bolo to napísané po taliansky alebo po latinsky?
„Po latinsky.“
Vedeli ste hneď, čo to znamená?
„Samozrejme. Hneď som to aj ukázal jednému spolupracovníkovi. Bolo jasné, o čo ide. A mená ako Leonardo Da Vinci a Lisa del Giocondo nie je také ťažké preložiť.“
Myslela som skôr, či ste si hneď uvedomili, čo váš nález znamená?
„Začal som sa o to trochu zaujímať, urobil som si nejaký rešerš. Na začiatku som si celkový dosah asi neuvedomil. Literatúra o Da Vincim je dosť neprehľadná. Až so záujmom médií mi úplne došlo, čo to celé znamená. Vždy je to otázka zvedavosti. Keby sa to našlo a nikto o to neprejaví záujem, tak by to až taký veľký význam nemalo.“
Pracujete na mnohých náročných projektoch, ale iba keď ide o notoricky známu maľbu, zrazu sa o vašu prácu začnú ľudia zaujímať. Nehnevá vás to?
„Taký je život. Samozrejme, človek pracuje aj na iných veciach, je tu úžasná história a dokumenty, ale o to nejde. Treba sa na to pozerať realisticky. Je to medzinárodná téma a je prirodzené, že sa o ňu ľudia zaujímajú viac ako o nejaké iné historické dokumenty.“
Na druhej strane, nie je to nebezpečné prísť s priznaním, že v univerzitnej knižnici v Heidelbergu máte takýto cenný dokument? Nevystavujete knižnicu väčšiemu riziku krádeže?
„Zväzok leží v našom najlepšom a najnovšom trezore. Okrem toho, máme aj oveľa cennejšie kusy. Sú tu ilustrované rukopisy, originálne maľby rôznych autorov, vedecké práce.“
Čo vás priťahuje na práci v knižnici?
„Ťažiskom mojej práce sú knižničné dejiny. Milujem históriu. Tú má každá jedna kniha. Pozrite sa len na samotný Cicerov zväzok (pozn. rozväzuje obal, odbaľuje ochrannú fóliu a ukazuje knihu s Vespucciho poznámkou o Da Vincim). Je to dobová talianska väzba. Vznikla vo Florencii. Najskôr zväzok kúpil holandský filológ, potom ho odkúpila naša knižnica. Pôvodný obal sa rozpadol a knihu museli zviazať nanovo. Vidíte, na čo všetko slúži história. Že tam je ešte aj poznámka o Da Vinciho maľbe, je veľká náhoda.“
Na čo ste vy osobne hrdý v heidelberskej knižnici?
„Máme zbierku nemecko-pruských rukopisov. Teraz pracujeme na zbierke rukopisov z najvýznamnejšieho cisterciánskeho kláštora pri Bodamskom jazere. To sú fenomenálne originály.“
Ako prebieha váš bežný pracovný deň?
„Katalogizujeme staré práce. V posledných týždňoch okrem toho poskytujem rozhovory a chodia sem médiá. Inak sa venujem svojim knihám a učím na katedre germanistiky.“
Ste medzi študentmi za hviezdu?
„Ale choďte! To nie. Viem, že pri internetovom hodnotení kvality prednášok som bol na prvom mieste, ale ja sám som sa na tie výsledky ani nepozrel. To je skôr dôležité pre univerzitu. Myslím, že tak do dvoch týždňov bude zase všetko po starom a rozruch upadne do zabudnutia.“
Boli ste sa už pozrieť na Monu Lisu v Louvri?
„Áno a teraz sa chystám znova. Chcem si ju naplno vychutnať.“
Listovanie v origináli
„Prineste mi rýchlo Cicera, mám tu novinárku,“ zahrmel do telefónu odborník na rukopisy a vedúci oddelenia Starej tlače a rukopisov Univerzitnej knižnice v Heidelbergu Dr. Armin Schlechter. Mal na mysli knižný zväzok, ktorý potvrdzuje identitu Mony Lisy.
Knihovníka si mnohí predstavujú ako mĺkveho introverta. V dnešnom slangu by sa dal heidelberský odborník označiť za „cool týpka“. Na stretnutie pribehol v značkových džínsoch a s vlasmi zviazanými vo vrkoči. Od prvého okamihu búral mýty o knižnici a objavovaní cenných dokumentov.
Ak ste si aj vy užívali dobrodružstvá Dana Browna, tak vás tieto riadky sklamú. Naše putovanie heidelberskou knižnicou nebolo také napínavé. Dostali sme sa do východného krídla, kam verejnosť prístup nemá, ale tajnými chodbami ani trezormi sme neblúdili. Na „kód“ je iba výťah.
Dan Brown svojho hrdinu pred vstupom do knižníc s cennými papiermi obliekol do rukavičiek a v objekte nechal pôsobiť špeciálnu klimatizáciu. V Heidelbergu s knihou zo 16. storočia pribehol Schlechterov spolupracovník a v kartónovom obale ju položil na stôl. Armin Schlechter ju rozbalil a spolu sme v nej listovali. Bez rukavičiek. Pri izbovej teplote.
Je to hrubý zväzok zožltnutých strán s mnohými vpísanými poznámkami na okrajoch. „Najradšej pracujem s rukopismi. Knižničná práca je niekedy nudná, ale v týchto starých veciach sa vždy môže niečo objaviť. Je to, ako keď skladáte mozaiku. Pomôžete ďalším, keď nájdete jednu časť,“ hovorí Schlechter.
Táto mozaika vyvolala rozruch. Heidelberská knižnica sa však pýši aj inými vzácnymi zbierkami ako je napríklad Codices Palatini Germanici. Oddelenie Starej tlače a rukopisov má pod palcom približne 80tisíc zväzkov, najstarší kus je z roku 800. Pýtame sa, či Armin Schlechter dokáže knihu vziať do ruky aj vo voľnom čase. Hovorí, že radšej pracuje v záhrade, lebo na oddych potrebuje úplne iný druh práce. Na nočnom stolíku ale uňho literatúru predsa len nájdete: „Milujem anglické krimi. Aj moja práca je jedna veľká detektívka,“ vyprevádza nás z krídla pre zamestnancov.
Inak to vyzerá ako úplne normálna univerzitná knižnica. Vždy je problém nájsť si miesto v študovni či skrinku na odloženie vecí.
(zk)
Autor: Heidelberg
