Jeden z najoceňovanejších a najrešpektovanejších ruských režisérov Alexander Sokurov prišiel na festival v Rotterdame.
V sekcii Králi a esá má svoj posledný film Alexandra, ktorý „bez jedinej kvapky krvi“ rozpráva o vojne. Alexandra síce pripomína režisérovo krstné meno, ale Sokurov to poprel. „Mohla by to byť pokojne aj Tatiana Petrovna.“
Filmový festival v Rotterdame má tak trochu šťastie. Nie preto, že tento rok neplatí ironická veta, že keď budete v kine, nič nezmeškáte - čo je narážka na upršané počasie. Platí to skôr naopak: ak sa prechádzate po prístave, zmeškáte veľa.
Napríklad stretnutie s ruským režisérom Alexandrom Sokurovom. Do Rotterdamu prišiel. Na rozdiel od Cannes, kde bol film Alexandra minulý rok v súťažnej sekcii.
Správna víťazka
„Nie každý je schopný milovať a nie každý potrebuje lásku. Tak, ako nie každý muž je schopný stať sa otcom a nie každá žena matkou. Ale Alexandra rozumie ľuďom a miluje ich,“ vysvetľoval Sokurov postavu Alexandry.
Nádherne ľudskú dámu, ktorá sa rozhodla navštíviť svojho vnuka vo vojenskom tábore v Čečensku, stvárnila Galina Višnevska. Má tam však viacero rolí – alter ego režiséra, matka Ruska, posol mieru, „víťaz v tom správnom zmysle“. Lebo ako vieme, „nie každé víťazstvo je sväté a správne“.
Hoci by sa patrilo, aby sa na festivale rozprávali najmä o filmoch – napríklad o jeho Ruskej arche, Otcovi a synovi, Matke a Synovi či Slnku, Sokurov chcel na stretnutí s novinármi rozprávať najmä o literatúre.
Začalo sa to úvahou, že kinematografia má prostriedky vytvoriť to, čo literatúra nedokáže – priniesť náladu, atmosféru.
Tolstoj a ďalšie hrubé knihy
Potom už veľa pozitív vo filme neobjavil. Zato v literatúre dosť. „Jediná možnosť, ako sa naučiť vytvoriť vo filme atmosféru, je čítať toľko, koľko len vládzete hrubé knihy, ako sú tie Tolstojove. Literatúra je základ umenia a súčasne sedí na vrchole všetkých umení. Kinematografia ešte potrebuje urobiť veľa kruhov, aby sa dopracovala aspoň na spodné poličky knižnice. Všetko je v knihách už napísané, veľké príbehy nám dávno priniesli náboženstvá. Teraz treba urobiť inventarizáciu sujetu, vyčistiť si vedomie.“
Kinematografia len mala šťastie, že sa objavila v čase, „keď sa vyvíjalo optické inžinierstvo. Inak by jej zostali len kaviarne a kluby“. A ešte k tomu – „film je krádež, polyfónia, ktorá posplietala literatúru, hudbu, maľbu, fotografiu“.
Jednoduchšie, prosím
Festival v Rotterdame nemá vo zvyku rozbaľovať červený koberec a pozývať hviezdy, dokonca tu ani neprebiehajú tlačové konferencie, kde platí – čo novinár, to otázka z iného konca. Len občas sa urobí výnimka – v minulých rokoch napríklad pri Terry Gilliamovi. Tento rok pri Sokurovovi.
Kto by však od veľkého a nie práve najjednoduchšieho filmového rozprávača čakal, že to bude práve on, kto bude moderátorku diskusie žiadať o to, aby svoje otázky vyjadrila jednoduchšie a menej kvetnatejšie?
Ešte viac pobavilo, keď hneď na začiatku diskusie Sokurov zrútil obľúbený mýtus o tajomnej ruskej duši. „Neexistuje. Sme presne takí ľudia ako vy, iba máme trochu ťažší život.“
Nie každý je schopný milovať a nie každý potrebuje lásku. Alexandra však rozumie ľuďom, miluje ich.
Alexander Sokurov
Autor: Rotterdam
