Vysmiaty muž, aj keď hovorí o smutných veciach. Presne taký, ako by ste nečakali. Pretože filmy, ktoré v súčasnosti jeden z najoceňovanejších taiwanských režisérov TSAI MING-LIANG nakrúca, pomaly a prenikavo bolestivo ukazujú mestský chlad, opusteného človeka strateného v uliciach. V Bratislave sme mohli vidieť snímky Tvrdohlavé mraky a Nechcem spať sám. Denníku SME poskytol rozhovor na medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame.
Na Slovensku je taiwanská filmografia známa najmä cez filmy Anga Leeho a horory. Ako sa v takomto prostredí rozvinula vaša forma rozprávania?
„Pri mojich filmoch by som ani o rozprávaní nehovoril. Napríklad pri Tvrdohlavých mrakoch ide viac o sociálne otázky a o jednotlivca, ktorého miesto v spoločnosti sa v súčasnosti mení. Dnes totiž platí, nielen pre Taiwan, ale pre celý svet, že môžete urobiť takmer hocičo, aby ste si zaistili svoju existenciu, napríklad predať svoje telo. Tento film portrétuje, ako sa menia hodnoty.“
Vaše filmy sú veľmi pomalé, človek je opustený, mestá chladné. Prečo je vaša tvorba v posledných rokoch taká veľmi oslavovaná na európskych festivaloch?
„Málokedy myslím pri nakrúcaní filmu na to, či ide o globálnu tému alebo niečo špecifické pre Taiwan. Viac myslím na to, čo ja osobne cítim. Aj ja keď vidím dobrý film, nemyslím na to, či pochádza z Japonska alebo z Európy. Pravdepodobne ma zaujal preto, že odzrkadľuje ľudskú situáciu.“
To však odzrkadľuje veľa filmov.
„Moje filmy majú niečo spoločné s urbanizáciou, ktorá sa odohráva na povrchu a nikdy sa nedostane hlbšie. Ľudia v meste sa stále naháňajú za vecami. Hovorím o niečom veľmi individuálnom a súčasne o niečom, čo sa odohráva vo všetkých mestách. A vyjadrujem to spôsobom, ktorý je možno pre mňa veľmi špecifický, ktorý má môj rukopis. Hovorievam, že filmom píšem svoj denník. Možno preto moje filmy zanechajú v niektorých divákoch veľký dojem.“
Chce taiwanské publikum osobné príbehy? Vraj ho to, že ste ocenený v Cannes či Berlinale, odrádza od návštevy kina, lebo sa boja, že to bude intelektuálne.
„Len málo ľudí v Taiwane ma podporuje. Väčšina publika tam chodí do kina na veľké blockbustre. Mnoho mladých ľudí si myslí, že kino je niečo ako videohra. A je to pre nich aj tovar – dajú za to peniaze a chcú dostať niečo naspäť, potešenie. Nechápu, prečo by mali platiť za niečo, čo robím ja – akýsi osobný denník. Keď ho vidia, cítia sa po ňom mizerne. Tak načo by na to míňali peniaze? Samozrejme, študenti chodia na moje filmy. Ale nie je ich veľa. Takže napokon je realita dosť ťažká. Stále však verím, že to, čo robím, je dôležité. Jasné, že chcem aj zarobiť peniaze, ale nechcem robiť zasrané lúzerské filmy.“
Tento problém zrejme spája filmárov nezávisle na tom, z akej krajiny pochádzajú, nie?
„Áno. Napriek tomu, že ľudia sú čoraz vzdelanejší, podpora pre takúto kultúru sa neustále stenčuje. A to platí aj pre Európu. A takisto pre ňu platí, že hoci tu o mne hovoria ako o uznávanom režisérovi a dostávam ceny na festivaloch, v kinách nie som kasovým trhákom. Tržby za nezávislé filmy upadajú aj v Európe a je dosť možné, že to bude ešte viac upadať. Každý chce len zarábať peniaze. Ani knihy dnes už nevydávajú preto, že spisovatelia vedia niečo dobre napísať, ale preto, že ten titul uspeje na trhu. Určite so mnou súhlasíte.“
Určite. Napriek tomu, medzi milovníkmi filmu ste na najvyšších priečkach súčasných režisérov. Prečo?
„Som veľmi uznávaný nielen v Európe, ale aj v Číne, USA, Taiwane, moje filmy sa vyučujú na univerzitách. Takže moje meno má cveng a zdá sa, že má váhu, ale neodráža sa to v iných veciach.“
Napríklad?
„Louvre ma vybral z viac než 200 režisérov, aby som vytvoril film, ktorý sa tam bude premietať, takže som veľmi privilegovaný a dokazuje to, že moju tvorbu oceňujú. No veľmi dobre rozumiem, že nie som mainstream, lebo som sa rozhodol točiť umelecké filmy. Lenže film, na rozdiel napríklad od výtvarného umenia, je mainstreamové umenie, zasahuje viac ľudí, je im prístupnejší. Samozrejme, závisí od publika, čo dokáže vnímať. Skutočná kríza filmu je v tom, že filmy ako sú tie moje, oceňujú filmoví teoretici a milovníci filmu, no v kinách tie tituly nezarobia dosť. Takže nakoniec sa ľudia pýtajú: načo by sme to mali podporovať? A vláda a ďalšie inštitúcie sa napokon rozhodnú nepodporovať takéto filmy. V Európe ešte zjavne nie je taký silný tlak na nezávislý film ako na Taiwane. Ale táto otázka bude zásadná.“
Aká bude odpoveď na ňu?
„Jeden z ľudských ideálov je pracovať na tom, aby sme boli lepší ľudia. Ale to nejde dohromady s trhovou ekonomikou a globalizáciou. Pri nich mizne rôznorodosť – jednu vec sa snažíme predať čo najviac ľuďom. Zabíja to umenie. Pred niekoľkými rokmi to bolo v poriadku – existoval trh s filmami a vedľa toho nezávislé kino. Ale teraz je už trh všetko. Pred tridsiatimi rokmi by som si v Taiwane pokojne robil svoje nezávislé filmy, ale dnes dávajú za moje meno otáznik a pýtajú sa, prečo? Kričia na mňa na ulici, že míňam peniaze a ukazujem Taiwan v zahraničí v zlom svetle. Taiwan je veľmi amerikanizovaná spoločnosť, ale nechcel by som za všetko viniť len Ameriku.“
Ako je možné, že počet vzdelaných ľudí vzrastá a súčasne počet divákov pre nezávislý film klesá?
„Dokazuje to, že školy sú zbytočné. Možno v minulosti väčšina ľudí nechodila do školy, ale získali hodnoty z rodiny alebo od spoločnosti. Takto sa naučili, že jedna z hodnôt je byť dobrým človekom. Dnes už nechcú byť ľudia dobrí, ale úspešní, teda bohatí. Grécke tragédie dnes už ľudia nechcú, lebo nepotrebujú katarziu, stačia im komédie a zábava. Nechcú duchovno, ale tovar.“
V Rotterdame máte aj svoju inštaláciu Is it a dream? (Je to sen?), ktorá bola aj na Bienále v Benátkach, akúsi nostalgiu za starými časmi kina. Je pre vás bolestivé pozerať sa na to, ako mizne tradícia kina?
„Ešte žijeme! Samozrejme, keď vidíme, ako sa veci menia a stávajú sa čoraz povrchnejšie, môžeme sa cítiť absurdne. No ešte nie sme stratení. Je to len nostalgia. V mojom filme Nechcem spať sám môžete vidieť, že veľa vecí je skrytých pod vodou. Len ich musíte hľadať a dostať spod vody. Veci sa dajú vrátiť späť. Jeden novinár sa ma spýtal, či je kino mŕtve a staromódne. Ale kinematografia je veľmi mladá. Minulosťou by sa stala len vtedy, keby sme ju zabili. Američania hovoria, že kinematografia je fabrika na sny, ale dnes je to už viac o fabrike než o snoch. Musíme sami seba provokovať a pýtať sa, čo je kino? Lebo dá sa robiť toľko iných vecí: stávkovať, hrať videohry, čokoľovek, tak prečo chodíme do kina? S týmto bodom by sme mali začať.“
Viete o tom, že váš film Tvrdohlavé mraky sa v Česku distribuoval pod názvom Chuť melounu v pirátskej verzii ako porno?
„Vitajte! (smiech) Som rád, že aspoň takto majú šancu vidieť môj film a poslať ho ďalej.“
Dobrý spôsob distribúcie?
„V Taiwane ma kontaktoval Inštitút na výskum sexuality. Pýtali sa ma, či by som robil porno. Povedal som, že by som to rád jedného dňa robil. Lebo aj v porne sa zastavil vývoj. Objavili model, ktorý profituje a stále ho opakujú len s povrchnými obmenami. V porne je dosť priestoru na zlepšovanie, aby sa ukázala pravda.“
Autor: Rotterdam
