Veselé príhody z nakrúcania. Nemá ich len Miroslav Donutil, Milan Kňažko a Jiřina Bohdalová. Aj naši dokumentaristi ich majú. A keď o nich rozprávajú, akosi podozrivo často pritom spomínajú Slovenskú televíziu.
Podozrivo, lebo v STV skoro vôbec nenakrúcajú. No a v tom je bohužiaľ ten fór. Režiséri už majú s touto inštitúciou toľko zúfalých skúseností, až to prestáva byť vtipné.
V pondelok sa stretnú pri debate v bratislavskom priestore A4 a plánujú zvážniť tón. Už napísali list Rade STV a budú tlačiť aj na ministra kultúry i parlament, aby za riaditeľa STV zvolili niekoho, kto má o pôvodnej tvorbe predstavu.
Do STV sa chodí na klavír
Sú to optimisti? „Samozrejme, vieme, kde žijeme,“ vraví režisér Peter Kerekes. „Vieme, že vďaka televízii ktosi kontroluje spravodajstvo a zabraňuje otváraniu nepríjemných tém. Vieme, že je dojnou kravou pre niekoľko agentúr. Ale to nás v prvom pláne nezaujíma. Od nového riaditeľa chceme, aby sa naša pôvodná tvorba dostala aspoň na úroveň Estónska.“
To znamená, mať koncept. Zverejniť rozpočet, témy a otvoriť súťaž. Potom aj v krajine, kde žije len pár miliónov ľudí, by bolo dosť peňazí na výrobu.
Pre Kerekesa zatiaľ neboli. Jeho film Ako sa varili dejiny bol veľmi drahý, do produkcie sa zapojila ORF, ČT i Fíni. So Slovenskou televíziou sa nedohodol. „Štyri roky som tam chodil ako na klavír. Vždy mi povedali: Je to perfektné, príďte o týždeň. Ja sa bez ich peňazí možno zaobídem, ľúto mi je iné. Spravil som film, čo presahuje naše hranice, ale my ho neuvidíme.“
Aké čísla nám spravíš?
Keby záležalo len na STV, neuvidíme ani film Jara Vojteka My zdes. Zatiaľ ju nedojalo, že vyhráva na festivaloch, že po ňom skočili Česi, že je o nás. „Keď som bol študent, robieval som cyklus Vidiny. Týždeň som mohol nakrúcať a potom dva týždne slobodne strihať. Keď prídem dnes a ponúknem nejaký cyklus, prvé, čo ich zaujíma, je: Aké čísla v sledovanosti by to tak mohlo spraviť? To sa mi zdá vo verejnoprávnej televízii nenormálne,“ hovorí Vojtek.
Ale ešte stále je rád, ak sa vôbec do televízie k niekomu dostane. Vraví: „Česká televízia má na webe meno, za kým treba chodiť s námetmi. Naša televízia je nepriehľadná a nedobytná. Už tam ani nemám odvahu ísť, lebo neviem, za kým.“
Výzvy budú pokračovať
Jaro Vojtek by už čo najskôr začal nakrúcať filmy o minulosti, súčasnosti – a najmä s ľuďmi kým ešte žijú. Kameraman Richard Krivda nedávno nakrútil film o Bondym a Rudovi Sýkorovi, s Marianom Vargom má menší problém: „Priniesli sme na rokovanie zahraničného koproducenta. Keby STV povedala, kašleme na vás, nemáme záujem, bral by som to. Ale pol roka sa ani neozvali,“ vraví.
Od nového riaditeľa očakáva, že na pôvodnú tvorbu pôjde viac ako len 25 halierov z každej koruny a že do televízie dostane poriadnych dramaturgov. Čo sa nebudú báť tvorcov zvonka a nebudú pretláčať iba svoje veci.
Veľkým optimizmom Krivda neoplýva. „Ale ešte stále nie sme tam, odkiaľ by už nebolo návratu,“ hovorí. Ak neuspejú s výzvou teraz, budú systematicky vymýšľať niečo nové.
StĺpčekOlivera Reháka
Dobrá rada nad zlato
Je to paradox. Tvorcovia dokumentárnych filmov majú ceny zo zahraničných festivalov, dokonca si dokážu zohnať aj peniaze z viacerých zdrojov. No Slovenská televízia im nedokáže poskytnúť ani vysielací čas, čo je pre ňu najmenšia investícia.
Baviť sa o tom, že v susedných krajinách je to úplne inak, je omieľanie rovnakých argumentov donekonečna. Stačí len pripomenúť, že je dosť absurdné, keď Česká televízia uvedie za rok viac dokumentov slovenských režisérov ako STV.
Capa (Hrehu), dokonca aj záhradníka (s veľkým Z) sa Rade STV už zosadiť podarilo, nový riaditeľ je v nedohľadne. Práve fáza hľadania nového človeka je však ideálna na otvorenie debaty, čo od tejto funkcie chcú nielen politici, ale aj samotní filmári a verejnosť.
Nebolo by zlé dožiť sa časov, keď sa verejnoprávna inštitúcia stane ostro sledovanou v plnom slova zmysle. To znamená sledovanou nielen médiami, ale najmä divákmi. Uvádzanie dokumentov, ktoré sú úspešné a podpora vzniku novej tvorby k tomu môže len napomôcť.
