Zaujímajú sa dnes ľudia o výtvarné umenie? Najnovší príklad z Rakúska dokazuje, že áno. Dve z najmocnejších viedenských múzeí Albertina a Belvedere zvyšujú z mesiaca na mesiac počet návštevníkov a čoraz častejšie zapĺňajú stránky rakúskeho bulváru. Obidve múzeá totiž vedú riaditelia, ktorým blízkosť fotoaparátov a žoviálna konverzácia s novinármi nerobí problémy.
Klaus Albrecht Schröder a Agnes Husslein–Arco sú prototypmi suverénnych a dravých vedcov s manažérskymi schopnosťami, ktorí v poslednom čase obsadzujú vedúce stoličky európskych múzeí a galérií. Ich PR tímy sa nevyhýbajú mediálnym stratégiám kopírujúcim šoubiznis. Informácie o účasti na plesoch, o životných partneroch, či plemenách obľúbených psov sú súčasťou ponúkaného marketingového balíka.
Je jasné, že svet tmavých muzeálnych kabinetov, slúžiacich uzavretým komunitám špecialistov a znalcov, je pravdepodobne nenávratne preč.
Ešte donedávna boli viedenský Belvedere i Albertina klasickými múzeami s bohatými zbierkami európskeho umenia. Belvedere staval na zbierkach stredovekého a barokového umenia, so zbierkou diel 19. a 20. storočia. Ponúkal tak kvalitný a dokonalý prehľad o rakúskom umení od biedermeieru cez secesiu až po súčasné umenie.
Albertina, od 18. storočia nesúca meno svojho zakladateľa vojvodu Alberta von Sachsen Teschen, bola, či v už odborných kruhoch, alebo ako miesto turistickej destinácie, vyhľadávaná pre unikátne zbierky európskej kresby a grafiky. Pýši sa dielami Raphaela, Michelangela, Leonarda da Vinciho, Dürera, Rubensa či Rembrandta.
Balík služieb namiesto konzervy s istotami
Keď po dlhej rekonštrukcie bola Albertina v roku 2003 opäť sprístupnená, predpokladalo sa, že neprekročí tradičné limity konzervatívnej inštitúcie. Ale jej čerstvý riaditeľ Klaus Albrecht Schröder má skúsenosť ostrieľaného praktika a krízového manažéra. Predtým pôsobil v Bank Austria Kunstforum a v Leopoldovom múzeu, odkiaľ si priniesol účelné praktiky overené týmito životaschopnými galerijnými domami.
Jeho hlavným cieľom bolo zvýšiť návštevnosť a sústrediť sa na mediálny obraz Albertiny. A to predovšetkým v očakávaní rastúcej príťažlivosti inštitúcie ako vhodného miesta darov a sponzorských príspevkov. Nespoľahol sa len na potenciál skrývajúci sa v tradícii múzea, ale stavil na rodinné striebro európskeho výtvarného umenia. Klasickú modernu. Istotu, ktorá nikdy nesklame návštevníka hľadajúceho svojho Moneta či Cézanna.
Je overené, že typický turistický návštevník akéhokoľvek múzea baží po istotách. Zaujímajú ho síce aj miestne rozmanitosti, ale vždy ich bude vnímať len ako okraj „veľkých“ dejín umenia (teraz navyše unifikovanými čoraz farebnejšími obrázkovými encyklopédiami). A tie sú predovšetkým o umení z dielní nemeckého expresionizmu, francúzskeho impresionizmu a kubizmu, alebo americkej abstraktnej maľby. Schröder dal návštevníkovi to, čo mu patrí.
Do správy múzea bola ako dlhodobá výpožička zverená kvalitná zbierka Rity a Herberta Batlinerovcov, s päťsto dielami hrajúcimi v prvej lige moderného európskeho umenia. A tak súčasná Albertina môže ponúknuť „komplexný balík služieb“. Od renesančných géniov z vlastných zbierok cez klasickú modernu, až po stovku diel šestnástich umeleckých hviezd súčasného umenia uvádzanej v priestranných zrekonštruovaných priestoroch pod názvom Umenie po roku 1970.
Rybník viedenského umeleckého sveta nie je však až taký veľký, ako by sa mohlo zdať. Vlani v lete za riaditeľský stôl Belvederu, múzea s podobným zbierkovým profilom, zasadla Agnes Husslein. Jej kariérne portfólio obsahuje dlhoročnú prax v aukčnom dome Sotheby’s, riaditeľský post v európskej sekcii Guggenheimovho múzea a vedenie múzea Rupertinum v Salzburgu a hodenie rukavice smerom k Albertine bolo len otázkou času.
Umenie, sponzori a daňoví poplatníci
Riaditeľka pohybujúca sa na súčasnej umeleckej scéne, ovládajúca reč biznisu, s podobnou túžbou „byť videná a byť najlepšia“ nenechala zvedavcov dlho čakať. Už na jeseň minulého roka otvorila blockbusterovú výstavu Viedeň – Paríž. Van Gogh, Cézanne a rakúska moderna 1880 – 1960.
Tento rok pripravuje individuálne výstavy súčasných umelcov a tituly siahajúce po rodinnom striebre rakúskeho umenia. Od fantastického realizmu až po monografické výstavy Gustava Klimta a Oskara Kokoschku.
A práve umenie posledného menovaného, najznámejšieho rakúskeho expresionistu spôsobilo veľký spor donedávna len salónnych rivalov. Obidve múzea vo svojich programoch totiž avizujú Kokoschkovu výstavu ako hlavný letný hit.
Je naivné si myslieť, že je to len o tom, kto lepšie postaví výstavu a kto predstaví viac vrcholných majstrových diel. Dnes sa výtvarné umenie a zvlášť to moderné stáva priznaným obchodom s vlastnými marketingovými záväzkami k sponzorom, poisťovniam, transportným firmám a v neposlednom rade aj k štátu, teda k jeho daňovým poplatníkom.
Obidvaja riaditelia si to uvedomujú. Možno aj preto sa neriadia tradičnými muzeálnymi spôsobmi a na svoj boj využívajú zvedavé mediálne prostredie. Aj keď niekedy prekračujú hranice bulváru, netreba sa zatiaľ báť.
Skrátka nepríde ani návštevník, ani umelecká scéna. Ten prvý si môže vybrať a konzervatívny svet umeleckej prevádzky sa konečne otvoril realite. Ale predsa len treba byť trochu opatrný, zatiaľ sa len čaká, kam to môže dôjsť.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
