Reakcie na to, čo človek vytvorí a ponúkne, sú dôležité, a pritom nejde vždy o pochvalu. Herca a režiséra PETRA GÁBORA zaujímajú v poslednom období hlavne v súvislosti s témou hry Zlomatka talianskeho dramatika Maria Gelardiho, ktorú naštudoval v pražskom Divadle v Řeznické a následne v bratislavskej Astorke. Takýto projekt by mohol stačiť ako dôvod na stretnutie. No môže byť za tým aj niečo viac.
Prečo ste robili tú istú hru v Čechách aj na Slovensku?
„Páčia sa mi jazykové experimenty a ich dosah na emócie. Tá myšlienka vznikla, ešte keď som text Maria Gelardiho prvý raz čítal. Úplne súčasne som pri Zlomatke myslel na českú predstaviteľku Jitku Smutnú, ale aj na Zuzanu Kronerovú.“
Témou Zlomatky je homosexualita jej syna. Očakávali ste reakcie. Aké sú?
„Rôznorodé, záleží od generačného namiešania publika, aj od vkusu. V Bratislave som zažil spontánnejšie reakcie, v Prahe je zase bezprostrednejší kontakt diváka s javiskom, lebo sa hrá v intímnejšom priestore. Potešilo ma, že tému si diváci dokázali aj zovšeobecniť. Jedna diváčka sa mi napríklad priznala, že jej to pripomínalo situácie zo života s jej matkou, ktorá nesúhlasila s výberom jej partnerov. V Prahe som zase zažil, že prišiel za mnou divák, pre ktorého bola táto téma osobným problémom a predstavenie vnímal ako terapeutický zážitok.“
Veľmi intenzívne žila divadlom vaša mama, Adela Gáborová. Ako ovplyvnila váš vzťah k divadlu?
„V nitrianskom divadle, kde pôsobila celý život, sme istý čas bývali, a mnohé projekty vznikali priamo u nás v kuchyni. Vyrastal som s generáciou detí hercov a režisérov, ktorí tam prichádzali. Ešte na strednej škole sme začali robiť amatérske divadlo. Potom ma v nitrianskom divadle začal obsadzovať Jozef Bednárik a zakrátko prišla prvá filmová príležitosť s režisérom Ivanom Balaďom v televíznej trilógii Biela voči oblohe, podľa Margity Figuli. To všetko ma priviedlo až k tomu, že som sa prihlásil na herectvo.“
Ale nevyštudovali ste ho, nie?
„Talentovky som urobil a zdalo sa, že všetko je jasné, ale na VŠMU ma neprijali. Tak som išiel študovať slovenčinu a hudobnú výchovu. Nakoniec, a • otec študoval na pedagogickej fakulte.“
Donedávna nebolo známe, že vaším otcom Dodo Šošoka. Ako vychádzate?
„V pohode, prišiel na moju premiéru, a ja sa zase chystám na krst jeho cédečka.“
Nakoniec ste skončili aj réžiu v Prahe. Boli ste v ročníku Petrom Léblom, režisérom, ktorý zinscenoval svoj odchod zo sveta priamo v povrazisku divadla na Zábradlí. Spomínate si na spoluprácu s ním?
„Petrovia sme boli v ročníku traja: Petr Osolsobě, Petr Lébl a ja. Lébl mal úžasný prehľad o divadelnom dianí v celom Československu. Poznal z divadla aj moju mamu, bolo strašne fajn, že som mohol vstúpiť do prostredia, kde sa o nej vedelo. Dostal som možnosť účinkovať v jeho inscenácii Had podľa Mirceu Eliadeho, ešte počas štúdia, keď viedol súbor Doprapo. Mal osobitú poetiku, svojské videnie sveta, špecifické výtvarné cítenie. Veľmi ťažko znášal, keď som z jeho divadla odchádzal.“
Osobné vzťahy v divadle bývajú veľmi silné. Vy ste to zvládali?
„Trochu to bol problém. Keď sa Petr už rozhodol s niekým spolupracovať, každý odchod chápal ako osobnú zradu, ťažko sa s tým vyrovnával. Naše cesty sa rozišli a videli sme sa až po rokoch na Divadelnej Nitre, kde prišiel s predstavením Plukovník Pták. Bolo to mesiac predtým, ako odišiel navždy. Bol som rád, že sme sa ešte stretli.“
Jeho samovraždu môžeme nazvať najozajstnejším teátrom. Ako niečo také vnímate?
„Ťažko odpovedať, neviem. Možno je to skôr pocit, že divadlo má skutočne silu. Keď ho robíte, prenikáte do hĺbky všetkého, ste intenzívne obklopený ľuďmi, vzťahmi, o čosi sa snažíte. Je to zvláštny svet, žijem v ňom, a vždy po premiére si musím povedať – no a teraz späť do reality. Potom som tri dni v akomsi nulovom stave, môže sa dokonca dostaviť aj depresia.“
Neoddeľujete svet divadla a bežnú realitu?
„Práveže čím som starší, tým viac. A pritom si nemyslím, že by boli oddelené. Veď čerpám neustále z reality veci, ktoré potom pretavujem do divadla. Je to akési opojenie, eufória. A zvládnuť ten prechod, pohyb z iluzívneho sveta, kde niečo vytvárate, zase späť do každodennej reality môže byť dosť problematické. Treba to vydýchať. Často sa moja životná línia prekrýva s hrami, ktoré práve robím.“
Spolupracujete už dlho s dramaturgičkou Věrou Maškovou. Odkiaľ vie, s akou hrou za vami práve prísť?
„Stretli sme sa pred vyše desiatimi rokmi, no celkom prvý raz to bolo ešte počas štúdia, keď som hral v komparze v divadle Rokoko a ona tam robila šepkárku. Vtedy som netušil, že naše cesty sa raz spoja. Začala mi ponúkať texty a postupne sa mi potvrdzovalo, že má nos na také, ktoré ma dokážu zasiahnuť. Doslova ma zásobuje hrami. Je výbornou analytičkou, ide naozaj po podstate textu, vie veci dobre pomenovať, čo sa mne nie vždy darí. Herci z nej bývajú nadšení.“
Roky ste spolu pôsobili v olomouckom divadle, kde ste robili umeleckého šéfa. Prečo ste sa potom rozhodli odísť na voľnú nohu?
„Riaditeľ sa uchýlil k tomu, dokonca to aj oficiálne vyhlásil v novinách, že pracujúci ľud si chce po náročnej práci večer oddýchnuť, takže by potreboval v divadle zábavu a nie myslieť na problémy, ktoré by ho mohli zaťažiť. Pochopiteľne, ako jediný argument vytiahol percentá návštevnosti, za stav ktorých môže režisér a dramaturgia. Vedenie nás napadlo, že návštevnosť klesá, no nikto sa nestaral o to, či funguje propagácia a marketingová stratégia. Mne sa v tom čase končila zmluva. Vypísali konkurz na nového šéfa a vtedy už bolo jasné, že pre divadlo bude menej problematické, ak odídem.“
Nemáte odtiaľ dobrú skúsenosť?
„Bolo to výdatných sedem rokov. Beh na dlhé trate. Keď sme prišli do olomouckého divadla, činohra bola na nevýraznej úrovni, navyše tlačená hudobnými žánrami. Bolo treba celú koncepciu od začiatku prepracovať. Angažovať nových ľudí, získavať si publikum. Začali sme sa sústreďovať na príbeh – na romantické témy, ruskú klasiku, dramatizácie známych románov. Cítili sme, že to budú témy, ktoré môžu divákov pritiahnuť. Postupne sme sa venovali aj náročnejším charakterom. Bol to však tvrdý zápas so skostnateným pracovným režimom, ktorý tu vládol ešte z čias socializmu.“
Nevychádzali vám v ústrety, keď si vás vybrali?
„Mnohí ľudia z vedenia boli neprístupní akýmkoľvek zmenám. Niektorí kolegovia z opery či baletu boli doslova alergickí na moje vyhlásenia o tom, aby sa činohra divadla zaradila do širšieho umeleckého konceptu českého a európskeho divadla. Dostával som veľa anonymných listov, kde som bol vyzývaný, aby som si zbalil kufre a odišiel.“
Nebol problém, že ste do divadla prišli odinakiaľ, dokonca zo Slovenska?
„Ani som si neuvedomoval, že som prišelec či cudzinec. Podvedome som prehliadal istý lokálpatriotizmus, ktorý tam vládol. Ale s normálnymi ľuďmi som vôbec problém nemal. Mojím jazykom bola aj v oficiálnom styku slovenčina a stretával som sa s mnohými pozitívnymi reakciami. Počas tejto mojej éry sa mi podarilo vytiahnuť súbor na zájazdy do Prahy a urobiť takmer nemožné – naštudovať dvojdielnu inscenáciu Goetheho Fausta. Získali sme za ňu aj cenu. Vďaka takýmto cieľom nás bavilo tam byť. Dodnes si na to spomíname ako na úžasné obdobie.“
Sledujete odvtedy dianie v tamojšom divadle?
„Veľmi nie. Rok po tom, čo som odišiel, som ho ešte intenzívne sledoval – robil som vtedy spravodajcu pre televíznu reláciu Divadlo žije, takže som súbor navštevoval, robil rozhovory s hercami a pripravoval šoty z premiér. No divadlo potom už neprejavilo záujem spolupracovať so mnou ako s režisérom, a tak mi za posledné dva roky nejako odpadlo od srdca. Navyše, súbor, ktorý sme dali dokopy, sa rozišiel.“
Cítite sa slobodnejšie, odkedy ste na voľnej nohe?
„Svojím spôsobom som zase závislák, musím sa starať o to, aby som mal prácu. Prvá sezóna bola dosť stresujúca, veď dvanásť rokov som mal kontinuálny angažmán. Nebol som trénovaný v tom, aby som sa ponúkal, dovtedy mi všetko plynulo akosi spontánne. Z Olomouca som odišiel pred troma rokmi. A tá koncepčná práca ma naozaj bavila. Našťastie, v Prahe som už našiel pár ľudí, ktorí sa stávajú mojimi dlhodobejšími spolupracovníkmi.“
Stal sa Olomouc vaším domovom?
„Tým, že tam žijú moje deti, tak je mojím domovom. No dostal som sa tam hlavne kvôli práci a divadlu, a tento dôvod sa stratil. Režírovať na voľnej nohe znamená neustále cestovať a keď to len trochu ide, rád sa tam vraciam.“
Na viacerých inscenáciách či projektoch ste spolupracovali s mamou. Čo to vo vás zanechalo?
„Celkom prvý raz sme sa pracovne stretli, ešte keď som bol na vojne vo Vojenskom umeleckom súbore. Robili sme spolu s Vierou Strniskovou jednu francúzsku komédiu. A potom som s mamou skúšal napríklad v Nitre Mačaciu hru Istvána Örkénya. Ten kontakt bol veľmi bezprostredný. Ako režisér som bol na mamu, myslím, prísnejší než na ostatných hercov.“
Prečo?
„Bol to asi dôsledok toho dôverného domáceho kontaktu. Asi som si bol istý v tom, čo z maminho prejavu treba potlačiť a čo, naopak, umocniť. Neodpúšťal som jej nič. Možno som jej vracal tú jej prísnosť na mňa. Keď som režíroval, mohol som to byť ja, kto ju formoval. A ona to rešpektovala.“
Kým ste hru Zlomatka naštudovali v Prahe a v Bratislave, vaša mama navždy odišla. Spája sa práca na tejto inscenácii s jej osobou?
„Musím sa priznať, že áno. Zuzka Kronerová mi ju svojím postojom k životu aj k herectvu začala strašne silno pripomínať. Vlastne to bolo už v lete, keď sme robili Sládkovičovu Marínu na štiavnickom festivale Capalest. Mama tam bývala stálym hosťom, a vlani prvý raz chýbala. Spomienky na ňu sú vo mne spojené práve cez divadelné akcie. Vždy, keď vstupujem do budovy nitrianskeho Divadla Andreja Bagara, mám pocit, že by sa odniekiaľ mala vynoriť. Odkedy nie je, čas tam plynie nejako inak.“
A čo vaše deti a divadlo?
„Nemajú k nemu blízko. Viem to pochopiť, aj ja som mal obdobie, keď sa mi zdalo, že divadlo mi berie mamu. Ale ťahá ich hudba. Starší syn hrá dobre na klavíri a baví ho džez. To má po dedovi.“
Keď som pôsobil v Olomouci, dostával som veľa anonymných listov,
v ktorých som bol vyzývaný, aby som si zbalil kufre a odišiel.
