Gabika Dzúriková: Nepatrím medzi medulienky

Začali ste sa dosť intenzívne objavovať na televíznej obrazovke. Zvládate to popri divadle?

Dá sa to, v divadle mi vychádzajú v ústrety a manažéri z televízie sú na to, aby našli vhodný termín na nakrúcanie pre všetkých zúčastnených. V seriáli Ordinácia v ružovej záhrade nemám takú veľkú postavu, časovo náročnejšie je to v Mafstory.

Pozdáva sa vám tento sitkom?

Priznám sa, kým ma neoslovili, vôbec som ho nesledovala. Vedela som len, že v telke niečo také beží a že chalani mali podobné predstavenie v divadle GUnaGU. Inak to bolo pre mňa niečo celkom nové. Pozvali ma na casting, ponúkli úlohu, a ja som si povedala, prečo nie?

Bola to ponuka, aká sa neodmieta?

No, neviem, možností nie je toľko, že by sa dalo nad tým takto uvažovať. Nechcem odpovedať na túto otázku, lebo by to vo mne potvrdilo pocit, že by som to nemala robiť.

Tak teda inak: prečo ste do toho išli?

Išla som do toho, aby som si vyskúšala niečo nové a ukázala sa na obrazovke. Ale je pravda, že som sa trochu obávala toho humoru, takého tvrdšieho, keď som si čítala prvé scenáre. Musela som si hľadať spôsob, ako sa v sitkome udomácniť. Chvíľu trvalo, kým mnou niektoré veci prebehli. Teraz to už začína byť celkom zábava.

Nerozmýšľali ste nad tým, či úlohu prijať, alebo nie?

No, mala som dosť veľkú dilemu. Bol to pre mňa ako pre herečku neznámy žáner.

Aký máte k svojej postave vzťah?

Pipina má niektoré typické ženské vlastnosti. Asi každá z nás má v sebe kúsok rozmarnosti, ľahkovážnosti, túžby nechať sa rozmaznávať a nechávať mužov, aby za nás rozhodovali. U Pipiny je to navyše hyperbolizované a ja si to užívam. Niečo mám dovolené, vzápätí ma ovalia po hlave, raz môžem všetko, inokedy nič, lebo veď isté veci sa ženám v mafiánskom kolektíve nedovoľujú.

Ktoré napríklad?

Napríklad nemôžem odbehnúť k inému chlapovi vyskúšať si inú lásku. Teraz síce milujem toho jedného Alinka, ale vlastne by som chcela aj ostatných, hoci Alinka asi predsa len najviac. Tak nejako Pipina uvažuje.

Pociťujete aj vy, že Mafstory naberá na popularite?

Už keď som riešila dilemu, či ísť do toho, uvedomovala som si, že popularita môže byť dosť určujúca, čo sa aj potvrdzuje. Pre ľudí začínam byť prosto Pipina. Odkedy sa vysielajú štyri diely týždenne, je to pre mňa aj časovo náročnejšie. Štyri dni v mesiaci, keď sa venujem mafiánom, sú nabitejšie, nakrúca sa „o hubu", lebo sa treba zlaďovať so skúškami a večernými predstaveniami v divadle. Myslím, že už sme zohraná partia.

Nebáli ste sa, že v texte výraznejšie brnknete na nejakú strunu skutočného mafiánskeho sveta?

Nejdeme do veľkých konkrétností a myslím, že všetko je vyvážené humorom, niekedy až krutým, natoľko, že aj ľudia, ktorí sa s tým svetom naozaj stretávajú, sa môžu len zasmiať. Ale inak by som si nedovolila diskutovať o stave mafie na Slovensku.

Vráťme sa na chvíľu aj k seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. Ako sa znášate s postavou Majky, matky dvoch detí, čo si nerozumie s manželom?

To je zasa iná poloha, taká striedmejšia. Práve tá rozmanitosť ma na hereckej práci baví.

Myslíte, že keby ste to mali menej pestré, príliš by ste sa na postavu upínali?

Asi by som sa zbláznila, keby som robila len jednu vec. Keď človek ťahá jednu postavu povedzme dva roky, to je na psychiku dosť veľká záťaž. A podľa mňa aj pre divadlo je plus, keď herec má možnosť oťukať sa pred kamerou a diváci ho môžu lepšie spoznať. Zo všetkého trošku, to je teraz moje.

Čo je pre vás ako pre herečku to plus v televíznej produkcii?

Závisí aj od charakteru postavy. Vo všeobecnosti je herectvo pred kamerou úspornejšie než v divadle, tomu sa treba naučiť. Keď dobehnem do štúdia rovno z javiska, vždy mi hovoria, utíš sa, upokoj sa, už nie si v divadle. Lebo tam je všetko velikánske, gestá sú iné aj hlasisko je iný. Na veľkom javisku treba kričať aj intímnu vetu. Hlavne teraz, keď sme už v tej novostavbovej opache. A potom mám rada dabingy. Niekedy dabujeme výborné filmy, veľké postavy, skvelých hercov. Nehovorím, samozrejme, o telenovelách, to je baňová záležitosť, kde o hereckom obohacovaní sa nemôže byť ani reči. Trochu mi chýba nahrávanie v rozhlase, tá práca je tiež super, keď môžete stvárniť peknú postavu.

Utkvela vám v pamäti niektorá dabovaná postava?

Narýchlo si nespomeniem, ale dabovala som už Penelope Cruz alebo Angelinu Jolie. Veľmi mi záleží, aby som postavy a ich hlasy nepokazila. Aby divák nemusel prepínať kanál preto, že slovenský dabing je nepočúvateľný.

V poslednom období je to s ním už lepšie ako kedysi...

Vidíte, a nie je to vôbec vtip. Koľkokrát som si už pri dabovanej postave hovorila - toto naozaj nie som ja! Mám hlas, aký mám, žiadny medový. Nepatrím medzi medulienky.

Myslíte si, že keď sa herec stotožní s konaním postavy, výsledok je kvalitnejší?

Nemusí to tak byť. Ja sa jednoducho snažím, aby zo mňa, z môjho hlasu bolo cítiť človečinu.

V divadle ste už viac ako desať rokov, ale známejšou vás vlastne spravila až televízia. Aké boli prvé roky po tom, čo ste skončili školu?

Do Národného divadla som nastúpila až po roku, medzitým som ešte dohrávala dve predstavenia, ktoré som naštudovala ešte počas školy. Bola som rada, že mojej žiadosti v Národnom vyhoveli a vzali ma. Viacerí sme sa museli vtedy adaptovať, prišli sme zvonka, bývali sme po privátoch a boli sme radi, že robíme. A iných možností než hrať v divadle ani nebolo. Bola to otázka prežitia.

Ste z Košíc, nečakala vaša rodina, že sa po škole vrátite?

No, mama by možno bola radšej, keby som bola doma v pokoji a istote pri rodinnom kozube, ale tešila som sa, že ostanem v Bratislave. Príležitosti napokon aj prišli a myslím, že v poslednom období prichádzajú aj pre ľudí z mimobratislavských divadiel. Všetko sa rozbehlo s ordináciou, a hlavne s mafošmi. Dúfam, že to bude už len lepšie s podobnými produkciami. Všetci sa tvária, že je to o peniazoch a že je tu kopa nevyužitých scenáristov. Teraz sa ukazuje, že dobrých je málo a musia sa tiež vypísať.

Pri písaní scenárov spomínaných produkcií sa striedajú viacerí scenáristi. Je to cítiť, keď pripravujete nový diel?

Veľmi. Medzi jednotlivými časťami sú veľké rozdiely. Dúfam, že postupne budú scenáristi vnímať postavy kontinuálnejšie a dej bude hutnejší. Možno si to predstavujem veľmi ľahko, ale tie texty by mohli byť vyrovnanejšie.

Ovplyvňujete aj vy nejako konanie svojej postavy?

Ani nie, ale rozprávame sa o tom, čo s ňou. A herec si niekedy postavu musí prispôsobiť do tej miery, aby mu to, čo hovorí, vôbec išlo z úst. Ideálne by bolo prísť, prečítať si scenár, postaviť sa a zahrať to. To by sme mali urobené hneď. Ale kozmetické úpravy sú potrebné. Ďakujem za pochopenie.

Aké repliky nemáte rada?

Jedujú ma také, z ktorých trčia kvetnaté reči, premúdrelé myšlienky, ktoré postave vôbec nesedia. Ide ma vystrieť, keď na také narazím. Keď hrám ženu s dvoma deckami bitú životom, môžem zo seba dostať nejaké filozofické úvahy, ale iba v jej jazyku a jednoduchosti. A tým netvrdím, že tá postava je hlúpa. Ale je to živý človek.

Porovnávate sa niekedy s postavou?

Jasné, niekedy si poviem - tak toto by som v živote neurobila, nepovedala, takto by som nekonala. Alebo naopak. A vtedy sa aj zároveň sama seba opýtam - je tam Dzúriková alebo nejaká iná?

Kde beriete istotu v tom...

Že hrám dobre?

Áno. Je pre iných dostatočný dôvod na zmenu textu to, že vám nejde z úst a chcete si ho prispôsobiť?

Herec si podľa mňa nikdy nie je istý. Keby som bola, tak by som asi skončila. Ale na tej produkcii je zaujímavé práve to, že ju robia viacerí ľudia. Je tam režisér, dramaturg, kameraman, kolegovia, diskutujeme o tom, všetci sa snažíme, aby to bolo čo najlepšie. Samozrejme, keď niekedy vystrkujem rožky, tak po nich dostanem. Nemôžem si vymyslieť hocičo, všetko má svoje hranice. Ide viac o komunikáciu než o istotu.

Aká ste v komunikácii?

Občas vstanem zadkom hore a vtedy bývam aj hysterická. Mám také dni, že prudšie zareagujem, čo ma potom mrzí. To tak asi býva.

Vymedzuje vás vaša povaha do nejakého typu herectva?

Keď počujem vety typu „ježiš, ty vieš zahrať aj toto?", padám do kolien. Veľmi nemám rada, keď herca tlačia do toho, aby hral podobné typy postáv. Spočiatku, ešte v škole, som hrala väčšinou trpené, bité ženy, plačlivé matky, možno to bolo tým, že som nebola blonďavá krehotinka. Neskôr som sa dopracovala aj ku komediálnemu žánru. Za tých desať rokov v divadle som hrala rôzne postavy, myslím, že sa to otvorilo. Na školu mám veľmi dobré spomienky, lebo sme boli dobrý ročník a urobili sme veľa inscenácií, vyskúšali sme všetko, od Čechova cez commediu dell'arte, Ibsena až po avantgardu.

Je vám niektorá z vašich divadelných postáv bližšia než iné?

Dosť blízka mi je Silvia, ktorú hrám v Partybreakers. Mám ju veľmi rada.

Prečo?

Je to reálna žena, tridsaťpäťka, nezávislá, sebestačná. Tvári sa, že je nedobytná skala a pritom je to krehká bytosť túžiaca po láske. Je šéfkou štátneho divadla a v jednej z replík hovorí, ako sa k sebe ľudia okolo nej správajú, ako žijú všetci len v depresiách, ako sa rýpu v sebe, ako všetko flákajú, ako fungujú a nevedia prečo. Je to trochu o pocite tejto doby. To predstavenie sme pripravovali práve v období, keď sa Národné divadlo sťahovalo, keď som mala pocit, že nefunguje nič. Vlastne, doteraz mávam pocit, že naše divadlo funguje akýmsi čarovným samospádom.

Bola to veľkou zmena?

Jasné, ako také vtáčatká sme vybehli z DPOH do tej kongresovej haly, strácali sme sa v chodbách a nevedeli sme si ani poriadne nájsť šatňu, nevedeli sme, kde sme, čo sme. Bolo to aj depresívne. Dá sa povedať, že sme sa už usadili.

Predstavenie Partybreakers je dosť zvláštny experiment. Keď ste ho pripravovali, spomínali ste, že ste sa mu dosť ťažko dostávali pod kožu.

Áno, asi práve pre to hektické obdobie. A preto, že hra ho odrážala.

Vždy ste chceli byť herečkou?

Áno, veľmi som to chcela robiť. Keby ma neboli zobrali, asi by som skúsila učiteľstvo, slovenčinu a filozofiu. Ktovie, kde by ma to zavialo.

Čo vás tak ťahalo k herectvu?

A ja viem? Čo mám hovoriť, že som stála pred zrkadlom a skúšala si to? Proste chcela som. Na prijímačkách som sa desila tejto otázky. Našťastie sa ma to neopýtali. Keby sa boli opýtali, odpoveď je: lebo. Prečo maliar začne maľovať? No lebo začne. Dúfam, že som sa nepomýlila.

Ovplyvňuje herectvo vás osobný život?

Určite, každá postava prechádza mojím vnútrom, je to úžasné v tom, že môžem na chvíľu cítiť, ako funguje. Asi by som si strelila guľku do hlavy, keby som mala uveriť, že tú postavu žijem. Preboha, beriem to športovo. Veď koľké obludnosti, psychické terory v niektorých tých ťažkých filmoch dabujeme, to sa potom normálne idem vyvetrať na čerstvý vzduch. Ale je to práca, práca, práca. Musím sa otriasť a ísť si niečo veselé prečítať alebo pozdvíhať činky.

Rozhádzala vás niekedy nejaká postava?

Keď sme napríklad robili Mametovu Oleanu, tam som hovorila psychologičke, čo s nami občas spolupracuje - počúvaj, Saša, ja sa k tebe už asi objednám. Upokojila ma, vraj, vieš čo, ty si len pekne zašportuj, to je pre teba dobrý relax. Je fakt, že šport je pre mňa veľký ventil. A na druhej strane je veľmi dobré, že v niektorých postavách sa človek môže aj vyplakať, aj poľutovať, v tomto sme my herci trochu také svine, takí duševní prostitúti. Človek ani nevie, ako si niekedy tými postavami vlastne pomôže. Ale keby tá strunka medzi tým, čo oddeľuje prácu a súkromie, v človeku praskla, je z neho asi troska.

Čo hovoríte na autorské divadlo? Tam môže byť herec prirodzenejšie zviazaný s postavou, ktorú stvárňuje, ktorú si vygeneroval.

Páči sa mi. Vidíte, práve preto mám rada Partybreakers. Odhliadnuc od samotnej realizácie - Peter Pavlac napísal podľa mňa dobrý text. A nechal nám priestor, aby sme si postavy dotvorili, bolo to fajn. To sú šťastné chvíle, keď sa človek otvorí.