BRATISLAVA 31. januára (SITA/AP) - Osudným sa mu stal výbuch nášľapnej míny v Indočíne v roku 1954. Z novinárskej hviezdy Roberta Capu sa stala legenda. O viac ako polstoročie neskôr, rúško tajomstva zahaľujúce patróna všetkých vojnových fotografov môžu poodkryť. Kľúčom sa stali tisícky negatívov zo španielskej občianskej vojny, počas ktorej sa Capa preslávil. Do Medzinárodného centra fotografie (ICP) v New Yorku nedávno dorazili tri kartónové škatule plné čierno-bielych filmov do fotoaparátov, vrátane štyritisíc negatívov. Kurátor newyorského múzea a archívu Brian Wallis uviedol, že "zásoba" negatívov, ktoré celé desaťročia považovali za stratené, môže dať odpoveď na mnohé otázky týkajúce sa Capovho života a práce počas vojny o Španielsko v rokoch 1936 až 1939, keď fašistické jednotky Francisca Franca porazili republikánov a ich medzinárodných prívržencov. Jednou zo záhad je aj to, či Capova slávna fotografia Smrť španielskeho republikána, ktorá zobrazuje príslušníka republikánskej milície v momente, keď ho smrteľne zasiahla guľka, iba podvrh prípadne legendárny fotograf vtedy nebol v skutočnosti tým, kto túto snímku urobil. Fotografia, ktorá vznikla počas boju v septembri 1936, teda v treťom mesiaci vojny, celé roky vyvolávala rôzne konšpiračné teórie. Kritici ju označili za príliš dokonalú na to, aby moment na nej nebol iba "predstieraný" a to najmä v období, keď takéto praktiky neboli žurnalistickým tabu, tak ako je to dnes. Prihrával im takisto aj fakt, že pôvod originálneho negatívu je neznámy. Wallis pritom súhlasí so zosnulým Capovým životopiscom Richardom Whelanom, ktorý napísal, že fotografia je autentická a dôkaz leží niekde medzi stále nepreskúmanými rolkami filmu v kolekcii. "Zatiaľ nevieme, či v škatuli k nám dorazil aj negatív tejto snímky. Ak je však tam, následnosť udalostí dokáže séria obrázkov. Budeme schopní zistiť, čo sa stalo krátko predtým a krátko potom ako fotografia vznikla," spresnil.
Podľa Wallisa podčiarkuje dôležitosť archívu aj fakt, že odhalí to, ako Capa a ostatní dvaja fotografi, ktorých negatívy sú tiež v kolekcii, pracovali. Ako pripomenul, Capa bol jedným z vynálezcov fotografickej eseje, teda série fotografii jedného podujatia, ktoré sa stali populárnymi najmä vo fotografických týždenníkoch z konca tridsiatych rokov. Najlepším z nich bol americký magazín Life, pre ktorý neskôr pracoval. "V tom čase nastala explózia malých tabloidových obrázkových časopisov, ktoré chceli svojim čitateľom ponúknuť akčné fotografie. Práve tie, na ktoré sa špecializoval Capa a ostatní," prezradil Wallis. Capa chcel byť pritom pôvodne spravodajským kameramanom. Iróniou je, že kým jeho zábery na kameru pôsobili až príliš statickým dojmom, jeho fotografie vytvárajú takmer filmový efekt.
Znovuobjavené filmy a negatívy zmizli v roku 1939, keď 25-ročný Capa utiekol z Paríža do Spojených štátov amerických. Napriek tomu, že Nacisti sa k invázii do Francúzska odhodlali až o rok neskôr, rodák z Maďarska, ktorý sa narodil ako Endre Friedmann, známy svojimi sympatiami ku komunistom, bol už v krajine Galského kohúta persona non grata. V zhone pred útekom, nechal Capa film a iné materiály v temnej komore vo svojej parížskej kancelárii a dal ich na starosť svojmu asistentovi Imremu Weiszovi, ktorý sa takisto pripravoval na útek. V snahe dostať sa do Mexika ako utečenec, Weisz utiekol so škatuľou negatívov do Marseilles, kde dal celú kolekciu na starosť mexickému veľvyslancovi, neskôr generálovi Aguilarovi Gonzalezovi. Ten neskôr skončil ako vojnový zajatec pronacistickej vlády vo Vichy. Kolekciu pritom celé desaťročia považovali všetci, vrátane samotného Capu, za stratenú.
V polovici deväťdesiatych rokoch však veľké množstvo negatívov, ktoré vlastnili Gonzalezovi príbuzní, objavili v Mexico City. Po zdĺhavých vyjednávaniach s mexickým filmárom Benjaminom Tarverom, pravnukom bývalého veľvyslanca a generála, rodina napokon darovala archív Capovým dedičom prostredníctvom jeho, dnes 89-ročného brata Cornela. Niektoré z negatívov dodaných na plochých páskach, vrátane snímok publikovaných pred niekoľkými desaťročiami, už naskenovali do digitálneho archívu ICP. Hlavná časť kolekcie, uložená na 35-milimetrových rolkách filmu z Capovho fotoaparátu Leica však stále čakajú na to, kedy ich preskúmajú a zakatalogizujú. Napriek tomu, že ICP požiadala reštaurátorov z George Eastman House v Rochesteri, aby rozhodli ako najlepšie zachovať 70 rokov staré negatívy, pri predbežnej kontrole zistili, že sú v dostatočne dobrom stave, čo pripisujú najmú horúcemu a suchému mexickému podnebiu.
V archíve sú okrem Capovych fotografií aj snímky jeho nemeckej milenky Gerdy Taro a Davida "Chima" Seymour, ktorí boli tiež fotografmi. Legendárny fotograf s ním, Henrim Cartierom-Bressonom a Georgeom Rodgerom neskôr založil agentúru Magnum. Vzácnej kolekcii však dominujú Capove snímky. "Capa prišiel, aby sa postavil za pravdivosť vojnovej fotografie. Nebol iba v samom epicentre akcie, ale aj priamo vedľa bojujúcich mladíkov, keď mu okolo hlavy svišťali guľky," dodal Wallis.
