MFF Rotterdam.
„Vtedy to bola krv, teraz je to umenie.“ Pýtate sa, čo to To je? Odpoveď: propagandistické filmy z obdobia komunizmu.
Filmár Sergej Loznitsa môže byť slovenskému divákovi povedomý ako víťaz festivalu v Karlových Varoch či festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave. No geograficky najbližšie to máme, ak spomenieme Medzinárodný filmový festival Bratislava, kde sa premietal jeho film Blokáda, ktorý je poskladaný z archívnych záberov obliehania Leningradu počas druhej svetovej vojny. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame mal svetovú premiéru jeho nový film Predstavlenie.
Čím chceš byť?
Opäť montáž, opäť čiernobiele archívne zábery, len teraz ten celok môže divák z postkomunistickej krajiny, napríklad zo Slovenska, vnímať veľmi ambivalentne. Na jednej strane ten nádherne absurdný humor, keď rušňovodič hlási, že náklad zvýšil o 800 ton a rýchlosť o 20 kilometrov za hodinu, pobaví. Na druhej strane je v nás akási ostro bolestivá pamäť, ktorá pripomína, že smiať sa na tragédii tých čias je nemiestne.
Režisér filmu Sergej Loznitsa však SME povedal, že smiať sa je dovolené. „Horšie by bolo, ak by sa ľudia nezasmiali, lebo by mali strach. Keď sa smejú, znamená to, že sú si vedomí, na čom.“
A veru, je na čom stavať tento smiech cez slzy našej kolektívnej pamäti. Zábery usilovných „sovietov“, ktorí aj v mraze sadia kukuricu do snehu, zlá babuška, ktorá sa previnila tým, že sa jej podarilo zarobiť viac než iným a dovolila si na tie časy príliš odvážny exces - postavila si vkusný dom. A na záver nevinné deti - Vladovia a Nade, ktoré odpovedajú na otázku, čím chcú byť, keď budú veľkí, podľa poslušného vzorca. To, čo môj otec alebo mama - pilot, lekárka.
„To, ako sa vyvíja spoločnosť, závisí od vzdelávania. Najhoršie, čo komunisti urobili, bolo, že vytvorili špeciálny druh ľudskej bytosti - sovieta.“
Opona padla, demagógia nie
Silné sú zábery veľkolepo propagandistického divadla, ktoré má na kritické poznámky pripravené nelogické propagandistické odpovede.
„Tam sa odhaľuje demagógia, ktorá aj dnes existuje v rovnakej podobe. Dostávame odpovede na otázky, ktoré sme sa nepýtali.“
Ale Loznitsovým zámerom nebolo ukázať, že demagogická manipulácia nezomrela s pádom železnej opony. Zaujímalo ho formalistické hľadisko propagandy a prostriedky, ktoré využíva.
„Dnes sú ešte premyslenejšie. Vedel som, že počas práce môžem pomocou montáže či hudby meniť význam tých obrazov. Chcem divákom takto ukázať, ako sa menia počas sledovania filmu na objekt propagandy. Ak budú túto metódu poznať, dokážu o nej myslieť aj vo vlastnom živote.“
Pri tomto filme Sergej Loznitsa vyberal zo 100 hodín filmového materiálu. „Ale nebolo to pre mňa ťažké. Práca s archívom pripomínala chôdzu po ulici - každý krok ma priviedol bližšie k cieľu.“
