Chlapec očividne podrástol a ako tak pozerám, aj štýl obliekania sa výrazne zmenil. Široké gate so sedom niekde medzi kolenami, mikina s kapucňou a klokankou, šiltovka so šiltom nabok, na krku reťaz ako od vlčiaka s obrovským trblietavým príveskom a na ruke prsteň, za aký by sa ani Matúš Čák Trenčiansky nemusel hanbiť. Slovník má výrazne obohatený o výrazy, ktoré sú fakt husté. Je hip–hoper. Respect!
„Teta, ja mám takú kamarátku, ona je staršia, má trinásť rokov a ona fajčí, ale to je normálne, berie drogy a chcela spáchať samovraždu,“ pochválil sa kamarát pri nedeľnom obede. Príde mi smiešne slovo „teta“ z úst, z ktorých každé druhé slovo je nadávka a ja sa márne snažím upozorňovať Andyho, aby s tým prestal alebo to aspoň obmedzil.
Reč prejde na frajerky. Andy nemá žiadnu, ale už sa bozkával s nejakou prváčkou, bolo to „slintavé“. Jeho spolužiak však má staršiu frajerku, ona má šestnásť a poslala mu na mobil svoje nahé fotky. Respect!
Ideme po ulici a Andy pľuje, kade ide. Také malé pľuvance, že sa mu vôbec chce sliny na to míňať. „Andy, prečo toľko pľuješ, čo máš slintačku?“ „Musím pľuť, pretože som hip-hoper!“ Ahá! No tak to je naozaj vážny dôvod. A dokonca, ako mi Andy povie, mama mu to nezakazuje.
Odrazu položí Andy môjmu synátorovi otázku, prečo nenosí značkové veci. On, Andy, má tenisky Nike, bundu Bullrot a nohavice G-unit, trencule a ponožky Tommy Hilfiger... „A čo tvoja koža, aj tá je značková?“ posmešne sa pýta syn. Nádejný hip–hoper sa zarazí a vyhlási, že kožu nemá žiadnej značky, načo sa od syna dozviem, že koža je to najoriginálnejšie, čo na sebe má, a tým sa nepochválil... „Ja potrebujem značkové veci, neznačkové by som si ani neobliekol. Kenvelo? Nebuď smiešny.“ A už tradične - „pretože som hip–hoper“. Respect!
Chtiac-nechtiac, musíme prejsť popri sexshope. Síce je na druhej strane cesty a trochu bokom, ale Andy naň upozorní. Budúci veľký hip–hoper tam už, samozrejme, bol. Možno len vo svojej fantázii, netuším, no zaujíma ma, čo tam videl. Kabínky so ženskými, do ktorých mohli muži vojsť a „trcali“ tam. Na otázku, ako sa dostal dnu a či ho nik nevyhodil, odpovedá, že má takého kamaráta, čo ho dostane, kam len chce. Koncertmi rôznych skupín počnúc a sexshopom končiac. Naozaj sexshopom?
Andy rozvíja citlivú tému ďalej. Mám pocit, že sa potrebuje vyrozprávať. Kde-tu vsunie medzi vety kontrolnú otázku „ale nepoviete to mojej mame?“ a pokračuje v rozprávaní. V počítači má stiahnuté pornofilmy, najviac sa mu páči gangbang. Zahrám sa na neznalú problematiky a pýtam sa, čo to je a čo asi tak robia všetci tí chlapi s jednou ženskou? Akože do radu? Chlapec sa zasmeje a ja som o chvíľu poučená – budem citovať – „do riti, do huby, do diery“. Sťažka si povzdychnem a popýtam sa Andyho, či pozná výrazy orál a anál. „Čo je to, teta?“
Vtom ma napadne ešte absurdnejšia otázka. „Andy, aké rozprávky poznáš?“ Vypleští na mňa oči a takmer sa zadusí energetickým nápojom, ktorý popíja. V ten deň už tretí. Musí si najprv dodať energiu, aby mal potom čo míňať. Dokašle a premýšľa. Vymenuje zopár disneyoviek, ktoré pozná z detstva z televízie, no ja som krutá a chcem od neho nejaké slovenské, klasické. Dobšinský, Rázusová-Martáková, Podjavorinská - nechytá sa. „Také chu... nepozerám. Ja som hip–hoper.“ Respect!
Odprevádzame Andyho k domu. Za mojím chrbtom sa snažil oboznámiť môjho potomka s obsahom svojho mobilu. Zneužijem svoju autoritu dospelej osoby a mobil mu náhle vytrhnem z ruky. Dalo sa to čakať. Text slovenskej pesničky neviem ktorého interpreta ladí s dejom na displeji. Péčko s podmazom vulgarizmov.
Hip–hoper na mňa hľadí so strachom v očiach. Otázka, či o obsahu jeho mobilu vie mama, je úplne zbytočná. Lúčime sa. Gate potiahne dolu, napraví si šiltovku, odpľuje a keď nemôže nájsť kľúče, šťavnato zanadáva. „Nenadávaj toľko,“ upozorním ho. „Musím. Som hip–hoper!“ Ako som len mohla zabudnúť?
Mierne sa zakloní dozadu a v hip–hoperskej póze s prižmúrenými očami a tvrdým výrazom vyšle pozdrav k môjmu synovi: „Respect!“
Potom sa otočí ku mne, zrazu obyčajný chalan, sklopí oči a potichu poprosí: „Teta, ale nepovedzte to mojej mame.“
Autor: Olívia Olivieri
