Zrejme slovenskému čitateľovi veľa neprezradí, ak povieme názvy víťazných filmov festivalu v Rotterdame: Wonderful Town (Nádherné mesto), Flower in the Pocket (Kvet vo vrecku), Go with Peace Jamil (Choď v mieri Jamil). Ale veľa prezradí, ak povieme, že prvé dva z nich pochádzajú z Ázie. Rotterdamský festival, ktorého 37. ročník sa skončil cez víkend, totiž Áziu miluje.
Osobitosť Rotterdamu
Medzinárodný filmový festival Rotterdam patrí k najväčším filmovým udalostiam roka. Celá tá európska „tour de film“ sa začína v januári v Rotterdame, pokračuje v berlínskom multiplexe, kde návštevníkov víta postavička medveďa, neskôr všetci zapózujú na červenom koberci v Cannes, v lete sa pošpacírujú po rozprávkových Karlových Varoch a v septembri si môžu vymýšľať príbehy, kto ktorú hviezdu stretol pri plavbe gondolou v Benátkach.
Každý má však svoje špecifiká. To rotterdamské je, že slovo „star“ sa tu príliš neprežúva, ale veľa sa hovorí o nových režisérskych objavoch, o netradičných formách filmového zobrazenia, o experimentoch. Práve preto mal divák tento rok možnosť porozprávať sa po filme Muž z Londýna s jeho maďarským režisérom, kritikmi a teoretikmi oslavovaným Bélom Tarrom. To isté platí aj pre taiwanských režisérov Hou Hsiao-hsiena a Tsai Ming-Lianga, či pre ruskú režisérku Svetlanu Proskurinu, vďaka ktorej prišiel do Rotterdamu aj maestro Alexander Sokurov.
Boj o peniaze
O Rotterdame hovoria všetci tvorcovia s nostalgiou a výhradne v superlatívoch: „Na tomto festivale som vyrástol,“ vyznal sa publiku v piatok Béla Tarr. „Som šokovaný, že hoci toto je už štvrté premietanie Muža z Londýna, opäť je plná sála,“ dodal.
Tieto mená spája okrem Rotterdamu aj čosi znepokojujúce. Na festivale majú nadšené publikum, no nie je vtipné počúvať príbehy o tom, ako každý z nich bojuje o peniaze na svoje filmy. Lebo to, že v Rotterdame ich kritici a teoretici nosia na rukách, ešte neznamená, že by ich filmy dokázali zabezpečiť naplnenie pokladní v kinách.
Napríklad Béla Tarr chodil rok a pol každý druhý týždeň do Paríža vyjednávať s prezidentom francúzskej banky. Iróniou osudu je, že peniaze potreboval práve na Muža z Londýna, ktorý zobrazuje silu peňazí a to, ako dokážu zničiť život ľudí, ktorí o tučných kufríkov napchatých bankovkami ani nesnívajú.
Slovenské takmer ticho
Zo Slovenska sa tento rok na festivale neobjavil žiadny titul. Pritom práve na režijné debuty, čo platí pre štyri slovenské hrané filmy z vlaňajška, Rotterdam stavia. Rovnako ako na novú malajsko-taiwanskú vlnu.
Ešte viac však zamrzí, keď si slovenský návštevník festivalu uvedomí, aká oklieštená (zo známych príčin) je slovenská distribúcia. Napríklad v takom Holandsku pôjde do distribúcie v kinách vyše tridsať z cca 300 festivalových titulov. A je jasné, že viac než o kasové trháky ide o snímky, ktoré kladú zásadné otázky a používajú pritom nádherný filmový jazyk. Napríklad také Stellet licht od Mexičana Carlosa Reygadasa, či The Mourning Forest od Japonca Kawase Naomiho.
Najviac však šokuje, že zatiaľ sa neplánuje v našich kinách uviesť inde také divácky úspešné tituly. Napríklad Juno, rozkošne sarkastickú americkú komédiu nominovanú na Oscara o tínedžerke, ktorá má svojský nápad, čo s nečakaným tehotenstvom alebo prostoduchú komédiu „nekorunovaného kráľa pop kultúry“ Wesa Andersona The Darjeeling Limited o tom, ako sa traja bratia vydajú po Indii hľadať matku a osvietenie.
Hlavu hore, okolo tridsať filmov z rotterdamskej festivalovej ponuky sme už mohli vidieť na festivale v Bratislave a ďalšie sa snáď objavia u nás na Artfilme či na Cinematiku. Aspoň tieto festivaly tu mali svojich zástupcov.
Slovenský film sa tento rok v Rotterdame neobjavil, v našich kinách nie sú ani úspešné snímky zo zahraničia.
Autor: Rotterdam
