Alan Hyža: Mnohí iba nariekajú, že sa to nedá

Fotograf ALAN HYŽA sa na svojich početných zahraničných cestách často stretáva so zlom a ľudskou bolesťou. Napriek tomu a možno práve preto pôsobí pokojne a vyrovnane. Dáva nám správy o svete, o veciach, ktoré väčšinou na vlastné oči nevidíme, ale mali by

Alan Hyža (1964) - fotograf - dokumentarista. Absolvoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v denníkoch Večerník, Práca, SME a v týždenníku Plus 7 dní a Žurnál. Venuje sa dlhodobým projektom. V rokoch 1993 - 2000 sa zameri

Fotograf ALAN HYŽA sa na svojich početných zahraničných cestách často stretáva so zlom a ľudskou bolesťou. Napriek tomu a možno práve preto pôsobí pokojne a vyrovnane. Dáva nám správy o svete, o veciach, ktoré väčšinou na vlastné oči nevidíme, ale mali by sme o nich vedieť. Nie sú to správy optimistické, ale sú o to dôležitejšie, aby sme si uvedomili, kde to vlastne žijeme.

Myslíte si, že fotografia môže zmeniť svet?

Určite nemôže. Môže však poukázať na zlo, ktoré vo svete panuje. Hladomory, biedu, chudobu a podobne. A to je dobre, lebo sa o tom ľudia dozvedia.

Zdá sa mi však, že vy sa vyhýbate explicitným scénam bolesti a "krvákom".

To je pravda. Vojny a vraždenie nikdy neboli moja parketa. A potom - sú také časy, že sa v našich pomeroch nedá udalosť zachytiť aktuálne. Čokoľvek sa kdekoľvek zomelie, hneď sú tam miestni fotografi a na druhý deň je tam tristo agentúrnych fotografov. Ja by som si tu musel vybaviť peniaze a letenky, čo by trvalo dlhý čas. Môžem tam ísť až v druhom slede zdokumentovať následky.

Napriek tomu sa priamo stretávate s bolesťou, biedou. Ako sa s tým vyrovnávate? Máte profesionálny odstup alebo sa vám to dostáva pod kožu?

Vždy som mal odstup. Podľahnúť emóciám sa nedá. Musím si spraviť robotu. Keď som asi pred desiatimi rokmi bol v Afrike, v Rwande, kde bola občianska vojna, navštívil som misionársku stanicu, kde bolo asi päťtisíc mŕtvych ľudí. Nemohol som sa zosypať, lebo to by som tam bol zbytočne. Samozrejme, večer mi to všetko došlo a bolo mi z toho na vracanie. Alebo po cunami na Srí Lanke bola tiež kopa mŕtvych, do masových hrobov ich hádzali bagrami. Takisto som to musel nejako prežiť. Bol som tam na to, aby som to nafotil.

Fotograf - dokumentarista by mal fotiť skutočnosť takú, aká je. Nemáte nutkanie si scénu trochu naaranžovať?

Vždy. A deväťdesiat percent fotografov to robí tiež. Keď je dobrá, fotogenická situácia a niekto je otočený chrbtom, tak mu poviem, aby sa natočil na mňa. Nepovažujem to za aranžovanie.

V poslednom čase boli aféry s digitálnym manipulovaním fotiek, jeden fotograf napríklad urobil z dvoch fotiek jednu tak, že postavu preniesol do druhej, kde bolo zasa vydarenejšie okolie. Nie je to niečo podobné? Veď toho človeka si mohol naaranžovať priamo na mieste.

Manipulácia s hotovou fotkou je neprípustná, to by som nikdy nespravil. Dokumentárna fotka je o tom, že si musím nájsť vhodnú scénu. Ja ju nevytváram. Ale keď ju už nájdem, musím ju odfotiť čo najlepšie. Niekedy stačí položiť knižku z okna na stôl alebo odniesť stoličku, aby nezavadzala.

Skončili ste prírodovedeckú fakultu. Boli nejaké styčné body medzi týmto štúdiom a fotením?

Neboli. Chcel som študovať fotografiu, ale to sa za socializmu dalo len v Prahe, lenže tam to boli čudesné kvóty, koľko Slovákov môžu zobrať, tak som zvolil cestu ľahšieho odporu. Keďže bolo dosť pravdepodobné, že sa dostanem na prírodné vedy, išiel som. Technika bola pre mňa vylúčená. Keď som v roku 1988 skončil školu, mesiac som pracoval, potom som išiel na vojnu a keď som sa vrátil, bola revolúcia. Dal som výpoveď a stal som sa fotografom.

Predpokladám, že ste fotili od detstva.

Prvý foťák som dostal od starých rodičov, keď som bol prvák v základnej škole. Bol to bakelitový prístroj Corina. Celý čas to bolo moje hobby, ale nikdy som nerozmýšľal, že by som išiel robiť do novín, veď čo by som fotil, zjazdy a úderníkov?

Po revolúcii ste pracovali v denníkoch, osem rokov ste pôsobili aj v SME. Čo vám dala táto tvrdá robota?

Je dobrá na to, že sa človek naučí flexibilite a zvláda všetko. Kultúru, šport, politiku, spravodajstvo, reportáže, všetko. No to sa nedá vydržať donekonečna. Zrazu som si uvedomil, že každý víkend trávim na futbalovom alebo hokejovom štadióne - a to k športu menám nijaký vzťah, pokiaľ ho nerobím sám. A okrem toho, tie denné povinné jazdy - tak som to skončil a išiel som robiť do týždenníka.

V tom čase ste už boli renomovaným fotografom, ako sa to znášalo s bulvárom v tomto týždenníku?

Nemôžem nadávať. Vďačím im za mnohé veci, v mnohom mi vyšli v ústrety, ale keď sa ten časopis postupne vyprofiloval do súčasnej podoby, už tam nebolo pre mňa miesto. Vlastne ma vyhodili, takže som zo dňa na deň odišiel. Požiadavky sú tam úplne iné, než som ponúkal. Prioritou a hlavným poslaním fotografa tam je paparazzovanie a fotenie celebrít.

Zarábali ste si fotením a popri tom robili svoje vlastné, opäť fotografické projekty. Dá sa to zvládať naraz?

Hneď po revolúcii som si uvedomil, že chcem robiť dokumentárnu fotografiu a celý čas som to aj robil, paralelne so svojou každodennou robotou - človek musí z niečoho žiť. Ale bolo to dosť vyčerpávajúce. Dokumentárna fotografia chce čas, treba cestovať, venovať sa tomu.

Ste už rok na voľnej nohe. Z čoho žijete?

Na zmluvu robím pre jeden týždenník. Je to príjemná spolupráca. Zatiaľ to ide. Mám aj bočné projekty a zohnať si na ne peniaze, to patrí k veci.

Práve ste sa vrátili z Ekvádoru, čo ste tam robili?

Projekt o slovenských misionároch, ktorí pôsobia v zahraničí. Boli sme už na Sibíri, v Jakutsku za jedným saleziánom, o mesiac tam pôjdeme znova.

Máte na konte deväť prestížnych cien Czech Press Photo a pritom sa netajíte tým, že fotografické súťaže nepovažujete za objektívne.

Súťažiť vo fotení je ako súťažiť v písaní kníh alebo v maľovaní obrazov. To sa nedá. Lebo - kto objektívne posúdi, čo je dobré a čo zlé?

Napriek tomu ste boli v porote tejto súťaže.

To bolo zaujímavé. V porote sedeli odborníci na svetovej úrovni, ľudia z agentúry Magnum a z veľkých svetových časopisov. Videl som, ako sa na tie fotky pozerajú a ako ich vyhodnocujú, to bolo veľmi užitočné. Pritom som si uvedomil aj to, že úplne inak sa na fotku pozerá človek z agentúry, umelecký riaditeľ obrázkového časopisu a úplne inak zasa fotograf. Boli momenty, keď prišlo aj k priamej konfrontácii.

Nemáte pocit, že viac ako kvalita vládne momentálne v médiách fotografická konfekcia? Čoraz rozšírenejšie sú dokonca amatérske fotografie z mobilov, ktoré nemajú nijakú inú hodnotu, len informačnú.

Je to tak a som z toho smutný. Ale tak je to aj v hudbe, dnes sa počúvajú MP trojky z nekvalitných prehrávačov a oveľa menej hudba z kvalitných audioaparatúr. Tak isto to je vo fotografii. Každý fotí digitálne, lebo je to jednoduché. Amatérovi to umožní urobiť technicky dobré fotografie. Zdôrazňujem - technicky, nie vizuálne. A mnohé z nich stačia aj novinám a časopisom. Ktovie, koľko z dnešných profesionálnych fotografov by vedelo miešať vývojky a zväčšovať fotky. Ja napríklad stále fotím na film, leicu, ktorá je na nezaplatenie, aj keď mám, samozrejme, aj digitálny prístroj.

Digitalizácia dáva možnosti prejaviť sa vyššiemu počtu talentov, ako keď sa fotilo len na filmy a bolo to drahé. Aj tu je analógia s hudbou - vďaka počítačom sa môžu prejaviť aj ľudia, ktorí necvičili na nástroji desať rokov tri hodiny denne.

No to cvičenie sa vždy zúročí.

Vašou celoživotnou témou sú následky socializmu - fotili ste v Rusku aj v postsocialistických krajinách a vydali ste dve knihy s textami a fotografiami.

Projekt o Rusku vznikol vďaka zhode náhod. Robili sme ho s kolegom Petrom Kubínyim, ktorému cestu zaplatila jeho vtedajšia redakcia a mne zasa agentúra. Urobili sme prácu pre nich a mali sme materiál aj na knižku. Paralelne s tým sme robili projekt o postsocialistických krajinách. A momentálne robíme - už vo vlastnej réžii - projekt o Slovensku.

Akú správu ste podali týmito knihami?

Chceli sme podať nestrannú správu, ale to nejde. Aj v Ženeve sa dajú fotiť narkomani a žobráci a v Pakistane sa dajú fotiť bohatí ľudia na Rolls Royceoch. Je to vec toho, čo chce človek povedať. Socializmus nemám rád, cítil som túžbu zachytiť realitu v svete, v ktorom sme žili. Boli sme síce z jedného socialistického tábora, ale netušili sme, ako sa žije napríklad na Kube alebo na Sibíri. Keď to celé padlo, dostal som chuť prejsť tie krajiny a zdokumentovať ich realitu.

Zažili ste aj extrémy?

V Severnej Kórei. Päť rokov sme sa usilovali dostať sa tam, a nedarilo sa nám. Potom som si prečítal, že budú oslavy nedožitých 90 rokov veľkého vodcu Kim Ir-sena. Tak sa nám podarilo akreditovať. Bolo to ako v koncentráku, nemohli sme vyjsť z hotela. Pridelili nám troch ľudí, ktorí na nás dozerali - šoféra, tlmočníka a sprievodcu. Oficiálne vedel po rusky iba tlmočník, ale sprievodca po rusky vedel naozaj, no najlepšie vedel po rusky šofér, ktorý mlčal. Títo traja nás vodili a ukazovali nám pamätníky a úspechy socializmu. Oslava samotná bola neuveriteľná, koncert Pink Floyd je oproti tomu vizuálne nezaujímavá nuda. Päťdesiattisíc ľudí robilo živé obrazy a v protiľahlých rohoch štadióna boli dva stočlenné symfonické orchestre, ktoré hrali súčasne.

Momentálne pripravujete knihu o Slovensku. Aká bude?

Je jednoduché fotiť cigánske osady, žobrákov, prostitútky na výpadovke. Moja cieľová skupina je iná. Sú to obyčajní ľudia, ktorí sa nejako vymykajú z bežného rámca. Napríklad žena, ktorá žila v dobrých pomeroch, a riadením osudu a vlastnou hlúposťou sa dopracovala k tomu, že dnes žije v rozpadajúcej sa chalupe na Orave a chová asi päťdesiat mačiek a tridsať psov. Všetko v jednej miestnosti.

Takéto veci chcú vysvetľujúci text, nie?

Ja stále spolupracujem s Petrom Kubínyim. Sme zohraní a nemusíme si nič vysvetľovať. A na cestách je dobré, keď nie je človek sám.

Nemyslíte si, že fotografia by mala fungovať aj bez slov?

Nie, aj keď sa ňou snažím povedať všetko, čo sa dá. Všetko sa však povedať nedá a dobrý text vždy fotografiu vhodne doplní. Samozrejme, sú knihy, ktoré sú dobré aj bez textu.

Ako hodnotíte súčasnú slovenskú fotografiu?

Na Slovensku je presne toľko dobrých fotografov na počet obyvateľstva ako kdekoľvek inde. Naši fotografi však majú, až na výnimky, jednu chybu - nedokážu si uvedomiť, že dnes za nimi nikto nepríde a nepovie - tu máš peniaze, a prosím ťa, odcestuj do Bolívie a tam odfoť to a tamto. Projekt si človek musí sám vymyslieť, zmanažovať a zohnať si peniaze a až potom sa zaoberať tým, kam to umiestniť. Mnoho mojich kolegov len narieka, ako sa čo nedá.

Nikdy vás nelákalo fotiť niečo také ako akty alebo umeleckú fotografiu?

Nie. Teraz som čítal v SME rozhovor s mladou fotografkou Petrou Hanákovou a tá hovorila, že keď niekto o sebe povie, že je umelecký fotograf, tak je hochštapler. S tým súhlasím. Maliar tiež o sebe nehovorí, že je umelecký maliar. Fotografia bola vymyslená na to, aby zachytávala okamihy života.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  2. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  3. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  6. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  7. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  8. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  9. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  10. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 990
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 9 859
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 052
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 412
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 896
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 267
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 087
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 623
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 760
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 2 733

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

BLOG TRANSPARENCY

Keď biznis v zdravotníctve roztočí bývalý šéf daňovákov

Doktor Kostka nebol jediný, komu v posledných rokoch darilo.

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop