Vyše desať rokov si skupina Appendix hrala sama pre seba, až sa raz objavila na festivale Pohoda a vydala debutový album. Dnes ho pokrstí v bratislavskom Subclube na spoločnom koncerte s českými kolegami z -123minut.
Naša alternatívna scéna je skromná, takže keď sa na nej niekto nový objaví, je to udalosť sama osebe. Bratislavské trio Appendix existuje už viac ako desať rokov, no väčšinu času doteraz strávilo len skúšaním. „Veci sa pohli, až keď vlani prišiel do kapely Marian Jaslovský,“ vysvetľuje spevák a gitarista Juraj Benetin. „Začalo si nás všímať viac ľudí a my sme sa trochu zlepšili. Album bol na spadnutie. Nakoniec sme sa zapáčili Janovi Sudzinovi z Hevhetie.“
Marian Jaslovský je známy hudobný novinár a muzikant. Jeho saxofón a flautu môžete počuť na albumoch popových hviezd, dnes účinkuje v niekoľkých projektoch. Ako sa dostal do Appendixu? „Vypočul si naše neoficiálne cédečko a spýtal sa, či môže s nami hrať. On sa rád pohybuje medzi dvadsiatnikmi a tridsiatnikmi (smiech). Je na inej muzikantskej úrovni ako my, preto ani nechodí na všetky skúšky.“
Saxofón a flauta obstarávajú väčšinu sól, zároveň evokujú zvuk starých artrockových kapiel ako Jethro Tull. Dnes sa k obsadeniu gitara-basa-bicie priberá skôr elektronika. „Elektronika nám nikdy nebola blízka. Aj s Mariánom sme sa chvíľu hľadali. Najskôr používal veľa efektov, teraz hrá nasurovo, hutne rockersky. Tak to funguje najlepšie.“
Na dôležitých koncertoch a na nahrávke sa ešte pridáva klavirista Dušan Šujan. Ten zasa využíva klasické vzdelanie: „Nie je typický funkový pianista, hráva skôr košaté veci. Ale keď to v pomalých pasážach rozbalí, zrazu sa hudba dostane do iného sveta.“
Ako vlastne znie to, čo Appendix hrá? Oni sami to nazývajú „origami-rock“, pod čím sa skrývajú nadžánrové pesničky postavené na svojskej melodike a gitarových riffoch s množstvom prekvapivých zlomov. Niekomu to môže pripomenúť projekty Mika Pattona, iným Franka Zappu. „Nie sú to pesničky, ktoré by sme si skladali doma a potom sa ich spolu učili. Základ vznikne pri jamovaní a ďalej to môže ísť hocikam. Keď cítime, že to môže byť aj dosť drzé riešenie, tak ho necháme. Nie sme však kapela, ktorá musí robiť každých päť sekúnd nejakú zmenu.“
S jedinou výnimkou sú všetky texty v angličtine. Píše ich basgitarista Lukáš Fila, ktorý žil tri roky v Amerike. Na počúvanie aj na pohľad v booklete sú dosť nezvyčajné. „Lukáš je z výtvarníckej rodiny, on musí mať formu hudby prepojenú s obsahom. Niektoré texty sú vyslovené skladačky a dosť ťažko sa spievajú. Slovenčine sa nebránime, ale máme radi aj americké kapely.“
Album s bookletom od karikaturistu Shootyho (prepojenia na denník SME sa končia až bubeníkom Henrichom) pokrstí Michal Kaščák. Kapela si nechcela zabezpečiť účasť na Pohode, tam už hrala predvlani. Šéf najväčšieho festivalu jej uveril ešte v čase, keď bola úplne neznáma.
Hudba Appendixu je na nahrávke pestrá aj preto, že tucet skladieb má rôzne dátumy vzniku. Čo sa nezmenilo, je názov: „Už sa nám nepáči, ale je ako tetovanie. Vymysleli sme ho ako 15roční, keď sme blbli v garáži a už sa ho nezbavíme. Stále sú to úlety v tej istej garáži.“
