Nový komponovaný celovečerný program Obrázky zo Slovenska predstavuje prierez tradičným obradným a pracovným životom Slovákov. Pri jeho príprave sa stretla mladšia generácia tvorcov. Je to najmultimediálnejší program, aký doposiaľ vytvoril SĽUK, značiaci si takto ďalšiu umeleckú cestu.
Na scénu za interpretov vstúpila multimediálna technika playbackov, automatizovaný počítačový systém riadenia obrazu, svetla, zvuku. Ten fungoval napriek svojej zložitosti nanajvýš úspešne, viac ako v ktoromkoľvek programe tejto dnes stále častejšej mediálnej prezentácie folklóru. Autori a interpreti tohto diela podali farebný a premenlivý obraz Slovenska a jeho tradičného umenia.
Podľa arabského príslovia
Autorský kolektív nie je celkom nový ani najmladší, predsa však celok, ktorý postavil na scénu, mal charakter návratov. To je údel každého programu a každej generácie, ktorá po svojom reflektuje obraz minulosti či súčasnosti. Lebo folklór nie je zatuchnutou relikviou minulosti. Prežil mnohých svojich „hrobárov“, ktorí ho už desaťročia, možno stáročia pochovávali či pochovávajú.
Ľudia aj dnes s folklórom žijú, akékoľvek mu priraďujú naši „európski“ kulturtregri spochybňujúce a naivné epitetá. Povedané starým arabským príslovím: psi brešú a karavána ide ďalej.
Nie o prázdnom obraze
Nepretržitých deväťdesiat minút nadväzujúcich obrazov malo dynamiku, kontrast, miesta oddychu a zamyslenia, aj čísla plné hravosti, životnej energie a umeleckej podmanivosti. Program tvorilo 17 obrázkov, ako ich autori v programových skratkách symbolizovali.
Skladateľ ako hlavný nositeľ „deja“ pracoval s tradičnými tvarmi, ktoré však v koncertantnom a širšom výbere nástrojov ľudových i neľudových stvárnil do mozaikovitej podoby charakterových čísiel (napr. Detstvo, Tanec, Tatry).
Zaujímavo štrukturovaný zvuk nástrojovej hudby trpel diskdžokejovskou preexponovanou hlasitosťou (čo nebola vina skladateľa). Spevné čísla patrili k najlepším častiam programu (napríklad Jar, Matka, Na paši, Balada) s vynikajúcou speváckou interpretáciou, ako je v SĽUKu zvykom (hoci dnes s decimovaným zborom). Choreografia oscilovala od masovej kompaktnosti (najmä východoslovenské čísla), po detinskú hravosť, bezprostrednosť a individuálnu pohybovú virtuozitu, ktorú skĺbili choreografi do ucelených scénických čísel.
Stále prítomnou zložkou bola kultivovaná a vyvážená krojová aj výtvarná stránka, ktorá sa spájala s citlivo a umelecky koncipovaným filmovým predstavením Slovenska. Kraj a jeho ľudia v ňom zarezonovali tak ako v žiadnom z doterajších programov. Obraz nepredstavoval len prázdnu monumentálnosť.
Nadriadení a nadradení
Nedá mi nekončiť epizodickou a stále aktuálnou spomienkou. Prešlo presne 50 rokov, keď som zažil v roku 1958 v Karlových Varoch prehliadku všetkých vtedajších profesionálnych a poloprofesionálnych folklórnych súborov, ktoré v tom čase organizovalo Ministerstvo kultúry a osvety Československej republiky. So zjavným cieľom podstrihnúť (presnejšie povedané zlikvidovať) niektoré z nich. Medzi také patril aj SĽUK. Ten sa však prezentoval s takým grandióznym a podmanivým programovým monolitom, že akékoľvek ďalšie úvahy sa stali bezpredmetnými a rozplynuli sa.
Je príznačné, že aj iné súbory prežili početné podobné pokusy svojich nadriadených či intelektuálne „nadradených“. A predsa ich umelecká práca nestratila nič na svojej aktualite. Hoci kuvikov dnes nie je menej ako vtedy.
SĽUK: Obrázky zo Slovenska
Námet, scenár, réžia: Juraj Hamar
Hudba: Stano Palúch, choreografia: Ján Blaho, Stano Marišler
Film: Tono Szomolányi
Kostýmy: Hana Cigánová
Scéna: Marek Hollý
Grafický dizajn: Ďuro Balogh
Premiéra: 3. a 4. februára 2008 na Novej scéne v Bratislave
Autor: Oskár Elschek (Autor je etnomuzikológ)
