Akurát mal problém, že ten príbeh bol skutočný a že hrdina od vyčerpania a hladu zahynul.
Jeho mama s filmom Útek do divočinynajprv súhlasila. Zrazu však Pennovi zavolala. „Snívalo sa mi, že bude lepšie film nerobiť,“ vravela. Penn to pochopil. „Keby som nerešpektoval sny, nikdy by som nemohol robiť filmy.“
Na film dostal povolenie až po desiatich rokoch, a možno mu to prospelo. Nepreniesol doň len okamžitý zážitok z knihy, ale aj skúsenosť dospelého muža – zostarol, ale chuť po kráse a ideáloch v ňom len zosilnela. Chcel rozprávať o prírode, a podarilo sa mu hovoriť aj o ľuďoch.
S kamarátkou sme sa najprv dohodli, že si film pôjdeme pozrieť spolu, keď bude mať u nás na jar premiéru. Nevydržala som, pozrela som si ho už v Paríži. Spravodlivo ma potrestali, pred koncom sa v kine spustil alarm. Všetci sme museli vyjsť von aj s drásavými emóciami, a tam čakať na kontrolu.
Ešteže to nahradil iný zážitok. Slušní Francúzi nám okamžite porozdávali voľnú vstupenku na niekedy nabudúce, na akékoľvek predstavenie. Asi som nebola sama, kto hneď vedel, že ho použije na ten istý filmový sen.
