Jej fotka vyzerá skoro ako ikona a medzi plagáty na fasádach kín akosi nepasuje. Veď to ani nie je žiadna veľká hviezda, ani obyčajná herečka. Je autistka a do filmu sa dostala preto, že je smutným výsledkom zdravotníckej starostlivosti.
Film Elle s’ appelle Sabine (Volá sa Sabine) najprv vysielala televízia a dnes už je aj vo francúzskych kinách.
Nakrútila ho herečka Sandrine Bonnaire, usmievavá a sympatická žena, ktorá svoju kariéru začala rázne - vo filme Pod slnkom Satanovým slávneho režiséra Maurica Pialata. To, že má jej réžijný debut dnes úspech, však nesúvisí s tým, ako ju majú doma radi a ako ju rešpektujú. Má úspech, pretože je dobrý. A dobrý je najmä preto, že autistka Sabine je jej sestra.
Sandrine presne vidí, ako veľmi sa jej sestra za niekoľko rokov zmenila. Áno, chorá bola vždy, ale kým bola doma a nezatvorili ju na psychiatriu, vyzerala krásne, živo, šťastne. „Bola krajšia ako ja, mala oveľa väčšiu iskru. Neraz som si pomyslela, že keby sme boli zdravé obe, Pialat by si do svojho filmu vybral ju,“ povedala Bonnaire v televízii Canal+.
O sestrinej kráse má dôkazy. Zvykla ju často nakrúcať na svoju osemmilimetrovú kameru. Filmovala ju cez obyčajné dni, pri tanci alebo pri výletoch a prechádzkach - ale vôbec nemyslela na to, že by raz z toho mohol byť dokument.
K starým záberom sa vrátila z hnevu, z politického gesta. Prestrihala ich súčasnými obrázkami. Smutnými, tragickými. Dnes má Sabine za sebou päť rokov v nemocničnej izbe a je na tom oveľa horšie.
Na verejných miestach odrazu kričí, je násilná a pred nepríjemnými pohľadmi okolia bije aj svoju sestru. Inak je však letargická, nespoločenská. Hľadí do zeme. Len raz sa šťastne a zároveň bolestne rozplakala, keď jej Sandrine ukázala staré zábery z výletu do New Yorku.
Bonnaire tvrdí, že ju zabilo príliš veľa liekov - jednoduché riešenie lekárov, ktorí nemajú čas alebo chuť pomáhať ťažkým pacientom. „Kedysi chorých ľudí schovávali, dnes ich uspávajú,“ vraví.
Pred pár rokmi sa spojila s niekoľkými príbuznými autistických ľudí. Francúzska vláda na svojom zdravotníctve veľa nemenila, preto sa do politiky pustili sami. Od najnižších úrovní začali presadzovať ľudskejšie zariadenia.
Sandrine Bonnaire sa popri tom ukazuje aj v médiách. Tak, ako to kedysi robil syn Gérarda Depardieua Guillaume, keď mu (vraj) po podcenenej liečbe museli amputovať nohu. Zo všetkých zaujímavých diskusií s odborníkmi však stále najsilnejším zostáva jej film. Lekári či politici sa môžu vždy schovať za zahmlené slová. Filmový príbeh autistky ukázal všetko.
Autor: Paríž - Bratislava