Vaudeville bol vo Francúzsku 19. storočia veľmi obľúbeným žánrom. Stojí za ním stredoveká fraška, podobne ako za commediou dell'arte. Labichovo dielo Najšťastnejší z troch, ktoré popri ďalších desiatkach dramatických textov prispelo k autorovmu bohatstvu, sláve a úspechu, sa zaraďuje do zlatého veku francúzskeho divadla.
Poriadok a paroháč
Takzvaná bulvárna hra (bez pejoratívneho nádychu) mala premiéru v roku 1870, neskôr sa stala základom pre nemú filmovú grotesku a udala smer takým dramatikom, ako sú Ionesco či Čechov. Aj preto sa o nej hovorí ako o dokonale napísanej. Do takej sa vraj zmestí všetko. Napríklad aj múdrosť „kto žije bez nevery, nech hodí kameňom“.
Do úsmevného príbehu o šťastnom paroháčovi a trpiacich milencoch obsadil režisér Vladimír Strnisko známy štvorlístok z televíznej relácie S.O.S. Spolu s nimi si zahrajú Robo Roth, Lucia Lapišáková, Lenka Barilíková a Barbara Kelíšková.
„Disciplína v divadle je veľmi relatívny pojem,“ smeje sa režisér otázke, ako sa mu darilo udržať na scéne poriadok, aký si dobrá hra zaslúži.
Starosti s postavou
Nepísanou šéfkou bandy sa stala Petra Polnišová, kvôli ktorej sa začalo chodiť čoraz presnejšie na skúšky. „Vaudeville má svoje zásady a logiku. Je to elegantný, ale celkom iný typ humoru, na aký som zvyknutá. V telke mám kopu pripomienok ku scenáru a tu som sa zrazu prestala starať do hereckých rovín svojich kolegov, keďže sa ukázalo, že mám dosť starostí s vlastnou postavou,“ hovorí pre SME herečka, ktorá sa na javisku predstaví v kostýme s úzkym pásom a s obrovským secesným účesom na hlave. Napriek tomu sa vraj popri Robovi Rothovi cítila na skúškach ako škôlkarka.
„Tiež som sa cítil ako škôlkar, lebo to, že to viem, ty kokos, naspamäť, vlastne vôbec nič neznamená. To je dosť komediálna situácia,“ vysvetľuje Robo spôsob prispôsobovania sa novému prostrediu a žánru. „Text v komédiách pôsobí často veľmi jednoducho a jasne. A pritom za jedinou jeho vetou je veľmi veľa zážitkov a skúseností. Neplatí, že diváka je ľahšie rozosmiať ako rozplakať,“ myslí si seriózne, tvrdiac, že komédiu hrá „na vážno“. Kolegovia Dano Dangl a Roman Pomajbo popri ňom a pod vedením režiséra zistili, že v Labichovom texte je každé slovo dôležité. To ich vraj presvedčilo, aby boli pri tomto štúdiu herectva vzorní a nechali sa „kočírovať“.
Takmer stopäťdesiatročný, jazykovo bohatý text z čias, keď si milovníci divadla vedeli užiť v duchu antického hedonizmu, sa tvorcovia snažili rešpektovať s čo najväčšou presnosťou, hoci jeho skráteniu sa vyhnúť nedalo. „Prispôsobili sme sa požiadavkam obdobia v duchu veľkej poézie tohto textu,“ dodáva režisér.