Vychádzať z myšlienky, kto je najšťastnejší z troch, keď aj ostatní chcú byť šťastní, je dobrý spôsob, ako urobiť každú postavu v hre dôležitou. To, či sa potom na javisku stane každá aj príťažlivou, je otázkou osobného prístupu a tímového ducha.
Ak si účinkovanie štyroch protagonistov v relácii S.O.S. úplne odmyslíme, môžeme hovoriť o osmičke mladých hercov s väčšími či menšími skúsenosťami na divadelnom javisku, z ktorých každý sa do naštudovania hry pustil s náležitým nasadením. V upravenej a skrátenej verzii vaudeville vychádzajúcej z frašky ponúkli úsmevný pohľad na život poznačený francúzskym šarmom, ktorý sa uplatňuje aj v prípadoch bezhraničného oddávania sa citom bez ohľadu na spoločenské konvencie.
Aj preto je príznačné, že všetky „nemravnosti“ na trojuholníkových poliach vzťahov dobre situovaného manželského páru Marjavela a Hermance s ich rodinnými priateľmi a služobníctvom majú čosi spoločné s dianím v tajomnom fiakri číslo 69. Nečudo, že práve fiakrista môže o tom, kto s kým, kedy a ako, vedieť najviac. Jeho tajomstvo ostalo neodhaleným až do tej miery, že sa nezapracovalo na tom, aby bola divákovi decentne, poeticky naznačená aspoň malá súvislosť čísla fiakra s analogickou polohou z Kámasútry. Mohlo by ísť o moment, ktorým by inak vcelku svižne a poctivo naštudovaný titul pošteklil na tom správnom mieste. Škoda.
Našťastie, tento nedostatok kompenzovali herci s nie prehnanou dávkou guráže a zmyslu pre vtip daný skomplikovanými životnými situáciami. Akurát to vystihli Petra Polnišová ako Hermance a Róbert Roth ako jej milenec Ernest, ktorí svoje seriózne dialógy budovali v nadsadených polohách a na pozoruhodnej hereckej úrovni, pričom boli svoji, štýloví a presvedčiví. Uveriteľná bola i postava Marjavela (Daniel Dangl), hoci v niektorých momentoch nebolo celkom jasné, nakoľko má či nemá jeho postava situáciu pod kontrolou. Popri tomto východiskovom vzťahovom trojuholníku, dejovo prepojenom na slúžkovský pár (Roman Pomajbo a Lenka Barilíková) a príbuzenský pár (Peter Sklár a Lucia Lapišáková), žiaľ, zanikala postava slúžky Petúnie (Barbara Kelíšková), a asi to nebolo chybou hereckého výkonu. V každom prípade je sympatické, že herecké obsadenie inscenácie, ktorá bude, dúfajme, vďačne slúžiť nielen obchodným cieľom Štúdia L+S, sa zaobišlo bez alternácií.
Recenzia/divadlo
Eugéne Marin Labiche: Najšťastnejší z troch
Preklad: Helena Strnisková
Dramaturgia: Svetlana Waradzinová
Scéna: Miloš Pietor, kostýmy: Jan Kocman
Úprava a réžia: Vladimír Strnisko
Premiéra: 9. februára 2008 v Štúdiu L+S v Bratislave
Autor: Eva Andrejčáková © SME
